Uhľovodíky sú dôležité chemické suroviny a palivá možno ich získať z troch zdrojov a)uhlia b)ropy c)plynu Nachádzajú sa v zemskej kôre a vznikli v dávnych dobách premenou živočíchov alebo rastlín bez prístupu vzduchu. Spaľovaním uhľovodíkov dochádza k znečisťovaniu životného prostredia CO2. Spaľovaním uhlia sa zas uvoľňuje SO2, oxidy dusíka, zlúčeniny arzénu, popolček a CO2. Ropa znečisťuje prírodu haváriami tankerov a ich čistením a inými únikmi do životného prostredia. Najmenej škodlivý z uhľovodíkov je plyn, z neho sa tiež uvoľňuje CO2 ale nie v takom množstve ako napr. z uhlia. CO2 je hlavný skleníkový plyn. Ako už bolo povedané hlavne sa uvoľňuje spaľovaním uhľovodíkov ale aj inými spôsobmi. Ďalšie skleníkové plyny sú vodná pára, metán (CH4) a oxid dusný (N2O). Vedľa toho skleníkový efekt spôsobujú rovnako niektoré umelé látky, predovšetkým, freóny,, polyfluorovodíky a fluorid sírový (SF6).Zďaleka najdôležitejší medzi človekom produkovanými skleníkovými plynmi je oxid uhličitý. Na prídavnom skleníkovom efekte sa podieľa 64 percentami. Niektoré človekom produkované látky znečisťujúce ovzdušie, predovšetkým oxid siřičitý, ovzdušie zase ochladzujú. Tieto plyny spôsobujú nadmerný skleníkový efekt. Zem pohlcuje časť slnečného žiarenia. Vo forme tepelného žiarenia ho vzápätí vysiela späť do ovzdušia. Tepelné lúče sú pri prechode atmosférou pohlcované niektorými plynmi, napr. vodnou parou CO2 a v nepatrnom množstve aj metánom a ozónom a freónmi. Tieto plyny odrážajú teplo na zemský povrch a zohrievajú ho: vzniká skleníkový efekt. Toto zohrievanie udržiava priemernú teplotu povrchu zemegule na +13 C. Keby tento jav nevznikal, teplota by klesla na –20 C. Preto je skleníkový efekt nevyhnutný pre náš život, nesmie sa však zosilňovať, aby nedošlo k nadmernému prehriatiu Zeme. Vedci v boji proti globálnemu otepľovaniu
uvažujú nad viacerými možnosťami. Jednou z nich je "zúrodnenie" oceánov. Na ich dno by sa nasadilo železo a rastlinný planktón, ktorý by dokázal pohlcovať oxid uhličitý z vody. Morská voda zbavená oxidu uhličitého by potom absorbovala tento plyn z ovzdušia. Išlo by však o veľmi nákladnú operáciu a na pohltenie všetkých škodlivín ovzdušia by sa takto musela upraviť obrovská časť svetového oceánu. Druhou alternatívou je napumpovanie oxidu uhličitého priamo na dno oceánu. Pod vplyvom obrovského tlaku by sa tento plyn zmenil na kvapalinu a pomaly by sa rozpustil vo vode.