Prirodzená doplňujúca otázka je „Odkiaľ je táto východzia formulka? Nechcem podrobné odvodenie, stačí mi len náčrt". Ak študent odpovedá „To si tak pamätám", alebo „Tak sme si to odvodili", alebo „Tak je to odvodené v knižke", naznačuje, že neprišiel k porozumeniu v zmysle bodu v) a že mu nie sú jasné súvislosti. K tomu istému vedie aj otázka „Odkiaľ sa Vám tu na pravej strane vzal faktor (-1/4π)(2m/ħ2) ?". Ak študent vie, že prvý faktor je z Greenovej funkcie a druhý z úpravy SchR, tak veci rozumie v zmysle bodu v).


Schopnosť kvalitatívnej analýzy a istej pružnosti mysle, možno rýchlo otestovať napríklad otázkou. "Predstavte si, že počítame Bornovu aproximáciu – keď už sme raz pri nej na dvoch sférických potenciálových jamách, jedna má polomer a0 a hĺbku V0, druhá polomer a1 a polomer V1. Pritom platí V0a03=V1a13. Ďalej platí, že a0 je oveľa menšie ako a1. Mohli by ste bez počítania povedať niečo o vzťahu oboch amplitúd?". To je pomerne ťažké, ale ak to študent po troche podumania urobí, netreba ho ďalej skúšať a stačí mu zapísať jedničku.


Prax však ukazuje, že len malé percento študentov má porozumenie na tejto úrovni a súvislosti medzi jednotlivými argumentmi sú pomerne krehké. Vtedy je hodnotenie ťažšie. Ak študent riešením príkladov ukáže, že príklady v príprave na skúšku poctivo prepočítal, niektoré súvislosti sú mu jasné viac (iné menej), niekedy vie použiť aj kvalitatívny argument, alebo odôvodnenie výsledku vhodným argumentom, ponúknem mu dvojku (a niekedy aj jednotku). Ak sa ukáže, že poznatky o základných zákonoch a vzťahoch sú zväčša len namemorované a riešenia úloh sú tiež len viac – menej naučené naspamäť ponúkam trojku (aj keď pri dokonalom namemorovaní sa dá uhrať aj dvoječka).


Uvedomujem si, že ústna skúška a jej hodnotenie je subjektívna vec. Objektívnou alternatívou je len písomná skúška. Nevýhoda je v tom, že náš skúšobný poriadok predpisuje aj ústnu časť a navyše sa pri písomnej skúške nedajú klásť doplňujúce otázky, z ktorých vidno ako študent uvažuje.


Domnievam sa, že našou úlohou, ako učiteľov, pri prednáškach, cvičeniach a skúškach, nie je donútiť študentov, aby sa na deň skúšky niečo naspamäť naučili (a zabudli to o niekoľko týždňov). Skôr si myslím, že študentov by sme mali viesť k tomu, čo nazývame „fyzikálnym myslením" (zhruba povedané je to asi kritické myslenie plus body iv) až vi)) a to sa – hoci neveľmi úspešne – snažím.


6. Záverečné poznámky

Nespomínam si na to, že by počas našich štúdií s nami niekto z učiteľov bol diskutoval o tom, čo to znamená „rozumieť fyzike".