V súčastnosti sa však väčšina fotoaparátov zaostruje pomocou objektívu s číselnou stupnicou s označením vzdialenosti alebo určitým počtom dohodnutých symbolov, ale niektoré majú systémy umožňujúce plnoautomatické zaostrovanie objektívu.
Fotografický prístroj je v podstate svetlotesná skrinka; v jej prednej časti je umiestnený objektív a vo vnútri na zadnej stene sa nachádza materiál citlivý na svetlo - film. Množstvo svetla vstupujúceho objektívom na plochu filmu je možné regulovať clonou - zariadením, ktré môže meniť veľkosť otvoru, ktorým vstupuje sveto do fotoaparátu. Medzi objektívom a filmom je umiestnená uzávierka. Ňou sa riadi čas, počas ktorého pôsobí svetlo na svetlocitlivú vrstvu. Dôležitou súčasťou fotoaparátu je hľadáčik, pomocou ktorého fotografujúci nasmeruje prístroj na snímaný objekt.
Ak vo fotografickom prístroji nahradíme film elektronickým snímačom obrazu, ktorým sa obraz premení na elektrický signál, vznikne digitálny fotoaparát. Tento signál je možné zaznamenať na rôzne elektronické záznamové médiá. Z takéhoto záznamu je možné pomocou počítača a tlačiarne vyhotoviť fotografie.
Fotografický prístroj a ľudské oko sú si podobné z viacerých hľadísk. Očná guľa má na prednej strane priehľadnú vrstvu rohovky, za ktorou je šošovka. Šošovka zaostruje obraz na zadnú stenu oka - sietnicu, tvorenú sieťou miliónov svetlocitlivých buniek, podobne ako objektív fotografickkého prístroja zaostruje obraz na film. Pred šošovkou je pigmentovaná dúhovka s okrúhlim otvorom - zrenicou. Priemer zrenice sa môže zväčšovať alebo zmenšovať v závislosti od intenzity vonkajšieho osvetlenia podobne ako fotograf mení veľkosť otvoru v clone.