Na vyslanie materiálu alebo ľudí do kozmu sa používajú kozmické rakety. Jestvujú dva základné druhy: nosné rakety, ktoré poslúžia len raz, a raketoplány, ktoré sa dajú použiť znovu. Úloha rakety je dvojaká. Má zabezpečiť dopravu nákladu (obývanú loď, družicu alebo sondu) medzi zemou a kozmickým priestorom, na druhej strane má užitočnému nákladu udeliť rýchlosť potrebnú na to, aby sa stal obežnicou, čiže vyniesť ho na obežnú dráhu okolo Zeme.
Raketové motory
Sú to reaktívne motory, ktoré poháňajú rakety. Sú zostrojené tak, aby pracovali aj v atmosfére, aj v prázdnom kozmickom priestore. Práca raketového motora spočíva na princípe akcie a reakcie: keď sa určitá hmota vymrští daným smerom, teleso, ktoré ju vymrští, je hnané opačným smerom. V raketovom motore sa zmiešajú dve chemické látky (palivo a okysličovadlo). Ich zmes horí a cez dýzu uniká obrovskou rýchlosťou plyn, ktorý poháňa raketu. Rakety
Raketu tvorí dlhý kovový valec, na vrchole s nákladom chráneným štítom, ktorý sa má dopraviť do kozmu. Rakety majú viac stupňov, najčastejšie tri, a tvoria ich zásobníky paliva a motory. Raketové stupne sa zapaľujú postupne a po vyhorení paliva sú odvrhnuté do atmosféry. Rakety štartujú vždy kolmo, a sú poháňané raketovými motormi. Poslúžia len raz a ani jedna z ich súčastí sa už nedá použiť. Ich životnosť je veľmi krátka: všeobecne 10 až 20 minút, čo im stačí na to, aby vyniesli svoj náklad na obežnú dráhu okolo Zeme. Raketa je predovšetkým obrovským zásobníkom paliva: napríklad na európskej rakete Ariane tvorí palivo pri štarte asi 90% celkovej hmotnosti, Konštrukcia 9% a užitočný náklad, ktorý raketa prepravuje, iba 1%. Typy rakiet, ktoré sú dnes vo svete k dispozícii, sú rôzne, od malej izraelskej rakety Shavit, vážiacej pri štarte asi 20 t a schopnej vyniesť na obežnú dráhu okolo Zeme 160 kg, až po veľmi veľkú ruskú raketu Energia s hmotnosťou 2000 t pri štarte, ktorá môže vyniesť do kozmu až 100 ton. Séria Ariane
V sedemdesiatich rokoch vyspelé krajiny západnej Európy vytvorili spoloční orgán, Európsku kozmickú agentúru ESA, a rozhodli sa zostrojiť raketu schopnú vynášať do kozmu veľké družice. Túto raketu nazvanú Ariane zhotovili postupne vo viacerých verziách, čoraz výkonnejších, ktoré potom vytvorili sériu Ariane. Počiatočnú verziu Ariane 1, slávnostne uviedli do prevádzky v roku 1979. Výkon rakety sa zvíšil pri verziách Ariane 2 a 3.