Prašné podmienky na povrchu planéty si vyžadovali, aby pristávacie moduly boli vybavené dvoma rádioizotopovými generátormi(každý s výkonom 76 W).Lunárne sondy Surveyor, ktoré pristávali na mesačnom povrchu, boli riadené zo strediska JPL v takmer reálnom čase.So sondami Viking to bolo zložitejšie.Veľanásobne väčšia a premenlivá vzdialenosť Marsu od Zeme viedla k časovému oneskoreniu v jednom smere niečo vyše 20 minút i pri šírení signálu absolútnou rýchlosťou svetla.To si vyžadovalo, aby všetku činnosť sond riadili palubné počítače, ktoré pracovali s blokmi inštrukcií a povelov vyslaných vopred z riadiaceho strediska.V každej časti sondy (orbitálnej i pristávacej) boli preto dva autonómne riadiace počítače.

Pristávací modul sond Viking.

Sonda Viking 1:

Viking 1 odštartoval 20. augusta 1975 a k Marsu dorazil po dvoch korekciách dráhy 19. júna nasledujúceho roku.Zapálením motora na 38 mniút a znížením rýchlosti o 1,2 km/s ju naviedly na predbežnú obežnú dráhu vo výške 1500- 14 600 km. Na druhý deň sa najväčšia vzdialenosť znížila na 32 000 km, aby obežný čas 24,66 hodín zodpovedal času rotácie Marsu.Nasledovalo podrobné snímkovanie vybranej severnej časti v oblasti Chryse Planitia, kde mala sonda 4.júla pristáť na počesť 200. výročia nezávisloti Spojených štátov.Odborníci NASA strávili veľa rokov štúdiom snímok Marinera 9, aby vybrali zaujímavú oblasť, ktorá by pritom nebola pre dráhu sondy nebezpečná, no keď si prezreli nové zábery z dokonalejších kamier sondy Viking 1, netajili sa rozčarovaním. Ukázalo sa totiž, že vybraná pristávacia oblasť je oveľa nerovnejšia, ako sa pôvodne predpokladalo.Pristátie preto odložili o dva týždne a po horúčkovitom hľadaní spojenom s manévrovaním sondy na obežnej dráhe padlo definitívne rozhodnutie, čo ďalej. Už táto časť letu dokázala výhody techniky pristátia z obežnej dráhy. Menej výkonné sovietske sondy Mars 2 a 3 museli totiž v roku 1971 pristáť počas zúrivých prachových búrok, pretože boli knštruované na pristávanie priamo z letu po medziplanetárnej dráhe. A to vtedy viedlo k neúspechu.

Pristávací modul Viking 1 sa oddelil 20.júla 1976 a začal zostupovať do horných vrstiev atmosféry Marsu.Chránil ho aerodynamický tepelný kryt, ktorý zniesol teplotu až 1500 stupňov C.I na ňom boli umiestnené prístroje.Jeden bol určený na analýzu horných vrstiev atmosféry až do výšky 100 km a malé množstvo dusíka, ktoré objavil, vedcov povzbudilo k ďaľšiemu pátraniu po známkach mimozemského života (rovnaký spektrometer bol neskôr umiestnený na raketopláne Columbia a monitoroval pri jeho návrate z obežnej dráhy zloženie vysokých vrstiev atmosféry Zeme).
V tejto fáze zostupu sa mohlo riadiace stredisko JPL spliehať iba na palubný počítač pristávacieho modulu, pretože všetko čo videli na monitoroch, boli vlastne len telemetrické údaje opisujúce udalosti už spred 19 minút.