Časy sa menia, problémy zostávajú
(namiesto záveru)

Problémom všetkých sledovaných krajín je nielen ekonomická ale predovšetkým politická stabilita, či skôr nestabilita. Pri kolonizácii týchto území sa španielski conquistadori k pôvodnému obyvateľstvu rozhodne nesprávali v rukavičkách. Zaslepení vidinou bohatstva páchali zverstvá nielen na bezbranných Indiánoch, ale často aj medzi sebou navzájom. Raz niekto múdry povedal: „Všetko zo všetkým súvisí.“ Tak sa aj vykorisťovateľská, krvavá minulosť znova a znova premieta do prítomnosti. V Latinskej Amerike sa za posledných štyristo rokov nezmenilo takmer nič. Akurát dobyvatelia „eldoráda“ vymenili ťažké brnenia za obleky od Armaniho, či iných módnych návrhárov. Či sa nám to páči alebo nie, zahraniční investori sa v týchto krajinách správajú rovnako ako ich dobyvateľskí predchodcovia. Naoko prinášajú vytúžené investície, no keďže zvyčajne mávajú dlhé daňové prázdniny, štát z ich pôsobenia nemá nič. Investor iba využije momentálnu situáciu, vyžmýka robotníkova a v pohodlí domova na Kajmanských ostrovoch si počíta tučné zisky. Krvavá minulosť má aj iný rozmer. V každom štáte Latinskej Ameriky aspoň raz po získaní nezávislosti vládla vojenská diktatúra. Bolo by zbytočné vymenovávať kde, kto a čo „povystrájal“, ale rozhodne toho bolo dosť. Stačí hádam spomenúť Augusta Pinocheta z Čile, či paraguajského generála Alfreda Stroessnera, ktorý 35 rokov vládol jednej z najkrvavejších diktatúr na území Južnej Ameriky. Nie je hádam zložité pochopiť, že na vojenskú diktatúru sú potrebné peniaze. Tie pre diktátora boli samozrejme veľmi dôležité. Úvery oficiálne nebolo možné dostať, pretože žiadna demokratická krajina by si nedo-volila otvorene podporovať diktatúru. No niektorí si našli cestičky ako „pomôcť“ tomu či onému vládcovi. Samozrejme, že to nerobili pre jeho modré oči. Očakávali od neho protislužbu. Či už hlasovanie v OSN vo svoj prospech, alebo poskytnutie výhradných práv na určité lukratívne ekonomické aktivity v diktátorskej krajine (najmä ťažba nerastných surovín). Tak napríklad haitský delegát na konferencii v Punte del Este roku 1962 získal za svoj hlas nové letisko, a tak Spojené štáty získali potrebnú väčšinu na vylúčenie Kuby z Organizácie amerických štátov. Ak si človek pozrie minulosť niektorej z krajín, zistí, že za každým diktátorom stála nadnárodná spoločnosť. Kým vládca - diktátor sa kochá svojou mocou, zahraničná spoločnosť profituje z jeho „zhovie-vavosti“. Na druhej strane, by on bez peňazí spoločnosti nemohol byť diktátor azda ani jeden deň. V Latinskej Amerike sa to točí stále dokola: vojenská vláda, demokratická vláda, diktátor, demokratická vláda a stále dokola.