1. Úvod

Južná Amerika - kontinent kontrastov. Rozsiahle púšte, dažďové pralesy, širokánske pampy, ohromné aglomerácie, nekonečné plantáže, priemyselné parky, chudobní roľníci, naftoví magnáti… Takto by sme mohli pokračovať snáď do nekonečna. Celá história Latinskej Ameriky je spojená s bolesťou a utrpením väčšiny obyvateľstva na jednej strane a prosperitou a blahobytom úzkej skupiny ľudí. Nikde inde na svete nevidieť jasnejšie nedostatky kapitalizmu. Keby Marx s Engelsom prišli do týchto krajov, zrejme by neverili svojim očiam. Juhoameričania sú obeťami vlastného bohatstva. Kým oni robia na kávovníkových plantážach, v medených, cínových alebo železných doloch, doláre za predaj surovín počítajú inde: v USA, Kanade, Veľkej Británii, Nemecku.. Predmetom tejto práce je poukázanie na to, ako prírodné podmienky vplývajú na vývoj krajín, či celých kontinentov.
Sledovanou oblasťou sa v tejto práci rozumejú krajiny: Argentína, Bolívia, Brazília, Čile, Paraguaj, a Uruguaj. Práca je koncipovaná tak, že vychádza od všeobecného ku konkrétnemu. Teda na začiatku charakterizuje Južnú Ameriku ako celok, potom sa venuje príbuzným oblastiam (laplatské a andské štáty, Brazília) a nakoniec poukazuje na jedinečnosti jednotlivých krajín. Nakoniec sa práca komplexne venuje Brazílii a Argentíne.

2. Metodika práce

V dnešnej dobe nájsť objektívne informácie o krajinách Južnej Ameriky je naozaj ťažká úloha. Ak človek siahne po rôznych encyklo-pédiách, väčšinou pochádzajú z anglosaských krajín - ktoré sa veľmi nezmieňujú o prítomnosti svojich konzorcií a ich obrovskom vplyve na chod spoločnosti. Na druhej strane stojí literatúra, ktorá vyšla u nás pred rokom 1989 (po revolúcii nič pôvodné a vhodné pre túto štúdiu o Južnej Amerike na Slovensku nevyšlo), ktorá pre zmenu v týchto krajinách nevidí nič iné iba kapitalistických vykorisťovateľov a zbedačené chudobné masy. Preto netvrdím, že informácie, ktoré som získal sú najpresnejšie a jediné správne, lebo každý zdroj si ich prikrášli pre svoje záujmy.
Slovenské média tiež veľmi neprispievajú k informovanosti o tejto časti sveta. Podľa nich sa tam zrejme nič nedeje, pokiaľ tam nezabijú prezidenta. Inak sa najmä zaujímajú o aukcie hodiniek z Titanicu, problémy psa prezidenta USA G. W. Busha, či žabomyšie vojny našich politikov. Takmer nevyčerpateľným zdrojom informácií je internet. No má svoje úskalia. Človek sa pri hľadaní veľmi ľahko zamotá do tejto informačnej pavučiny.

Problém je tu opäť so zdrojmi a ich verifikovaním. Najkomplexnejšie informácie ponúkajú servery práve z najrozvinutejších krajín, ktoré sa najviac podieľajú na obrovských sociálnych rozdieloch. Človek ani nemusí študovať žurnalistiku, aby zistil, že objektivita neexistuje. A ako novinári sa stým asi budeme musieť naučiť žiť. 3. Všeobecná charakteristika oblasti
3.1 Prírodné podmienky

Južná Amerika sa rozprestiera na západnej pologuli po oboch stranách rovníka. Väčšina pevniny leží od neho južne. So Severnou Amerikou je spojený iba úzkou Panamskou šijou (širokou 48 km).
Pobrežie je málo členité, len na juhu a juhozápade sa vyznačuje väčšou členitosťou. Polostrovy tvoria 1,1% svetadielu. Základnou a najstaršou geologickou jednotkou pevniny je rozľahlý starobylý Brazílsko-guayanský štít, budovaný najstaršími horninami a vyvrelými hlbinnými telesami, rozdelený hlbokou zníženinou, ktorou preteká Amazonka. Pozdĺž celého západného okraja svetadielu bolo v treťohorách a štvrtohorách vyvrásnené pásmo juhoamerických Kordiller - Ánd. Dodnes tu pretrváva vulkanická činnosť. Najvýraznejším povr-chovým tvarom je úzky pruh vysoko vyzdvihnutých a rovnobežne usporiadaných horských reťazí Ánd, ktoré medzi sebou uzatvárajú celý rad kotlín a náhorných plošín. Guayanská a Brazílska vysočina na východe sú podstatne nižšie, ich povrch je poznačený zvetrávaním a denudáciou. Medzi týmito horopisnými celkami sa rozprestierajú rozsiahle nížiny: Amazonská, Orinocká a Laplatská. Klimaticky patrí podstatná časť Južnej Ameriky k tropickému a subtropickému podnebnému pásmu. Jej zúžená časť leží v miernom podnebnom pásme. Pobrežný pás Peru a severného Čile zaberá oblasť pobrežných púští. V Andách sa podnebie mení so vzrastajúcou nadmor-skou výškou. Patagónske Andy na juhu sú silne zaľadnené. Zrážky dosahujú ročne 2000 mm. Zvyšujú sa na náveterných svahoch vplyvom juhovýchodného pasátu (9000 mm) a znižujú sa na pacifickom pobreží (25 mm) vplyvom hradby Ánd a studeného Peruánskeho prúdu.
Najvhodnejšie životné podmienky v subtropickom pásme sú v nadmorských výškach 1500-2500 m n. m. Najbohatšou rastlinnou (i živočíšnou) formáciou je tropický dažďový prales v Amazónii, v nížinách pri Atlantiku a na kolumbijskom pobreží Tichého oceánu. V subtropickej oblasti pobrežné časti Atlantiku majú vlhké horúce letá a mierne zimy, vo vnútrozemí je chladnejšie a suchšie, sú tu trávnaté stepi - pampy.

V miernej oblasti sú západné pobrežia vlhké, pokrývajú ich listnaté a zmiešané lesy, východné pobrežia sú v tieni Ánd, pokrývajú ich polopúšte a púšte (Patagónia). Riečna sieť je veľmi dobre vyvinutá a patrí k najhustejším na svete. Väčšina riek je zásobovaná zrážkami, a preto je závislá od podnebia. Hlavné rozvodie prechádza hrebeňmi Ánd. Z toho vyplýva skutočnosť, že väčšina riek, patrí do povodia Atlantického oceánu, ktoré zaberá celé nížinaté a stredohorské oblasti svetadielu a tvorí až 88% povrchu. Do tichého oceánu ústia len toky stekajúce zo západných svahov Ánd. Jazier je pomerne málo. V andskej oblasti sa vyskytujú typické bezodtokové panvy, tzv. bolsony, a veľké soľné močariny nazývané salary. Na juhu vznikli jazerá ľadovcového pôvodu, pri severnom a východnom nížinatom pobreží sú lagúnové jazerá. 3.2 Obyvateľstvo

Pôvodní obyvatelia Indiáni sú početnejší ako v Severnej Ame-rike (10%), spolu s miešancami mesticmi tvoria väčšinu obyvateľov Latinskej Ameriky. Významnou zložkou sú černosi a ich miešanci s belochmi - mulati, Kreoli - potomkovia španielskych predkov. Belosi tvoria asi tretinu populácie. Hustota zaľudnenia je nízka, 18 obyvateľov na km2. Najviac obyvateľstva žije v aglomeráciách pri pobreží Atlantic-kého oceánu a na náhorných plošinách. Veľké nížiny a plošiny vo vnú-trozemí i celý juh sú riedko obývané. V súčasnosti ma Južná Amerika vysoký prirodzený prírastok. Patrí k najmladším regiónom sveta, 45% všetkých obyvateľov tvorí mládež do 15 rokov. Urbanizácia je veľmi vysoká - až 70%. Najvyššia spomedzi rozvojových oblastí. Najväčšie sústredenie obyvateľstva je v oblasti od ústia La Platy až po severovýchod Brazílie. Žije tu 60% populácie a sústreďuje sa tretina veľkomiest. Sao Paulo, Buenos Aires, Rio de Janeiro patria k najväčším svetovým aglomeráciám. Silné premiešanie rás, spoločenská kultúra a náboženstvo spôsobili, že rasová neznášanlivosť tu prakticky neexistuje. Veľké sociálne rozdiely, kriminalita, vysoký prirodzený prírastok a vysoká zadĺženosť sú hlavné problémy väčšiny štátov Južnej Ameriky.

3.3 Hospodárstvo

Podiel obyvateľstva pôsobiaceho v poľnohospodárstve (30%) je relatívne nízky. Na poľnohospodárskej produkcii sa podieľajú najmä Brazília a Argentína. V celej Latinskej Amerike prevažuje rastlinná výroba, ale práve v sledovanej oblasti prevláda chov hovädzieho dobytka (Argentína, Paraguaj, Uruguaj). Významný podiel tu má ťažba železnej rudy, medi, bauxitu. V regióne sa nachádza asi tretina svetových zásob. Taktiež tu nájdeme bohaté náleziská cínu, niklu, olova a striebra.

S ťažbou úzko súvisí aj hutníctvo železa, farebná metalurgia, či výroba hliníka, ktoré majú výrazný podiel na tvorbe hrubého národného produktu. 4. Charakteristika jednotlivých regiónov
4.1 Laplatské štáty

Medzi štáty oblasti ústia rieky Rio de la Plata patrí Argentína, Paraguaj a Uruguaj. Z hľadiska priemyslu patria medzi najrozvinutejší región Latinskej Ameriky. Ťahúňom oblasti je Argentína, ktorá nielenže má rozvinutý priemysel, ale je aj celosvetovým lídrom v exporte poľno-hospodárskych produktov. Ostatné dve krajiny sú rozvinuté pomenej. Uruguaj sa dá charakterizovať ako menej vyspelý štát a Paraguaj ako hospodársky zaostalý.
Spoločným znakom všetkých krajín je prevládanie nížin. Z toho vyplýva najmä poľnohospodárska výroba, ktorá je motorom ich hospodárstiev. Výnimkou je Argentína, ktorá okrem poľnohospodárstva disponuje aj rozvinutým priemyslom (podrobne o Argentíne viď stať na str. 20). Oba ostatné štáty zamestnávajú v poľnohospodárstve vyše polovicu obyvateľstva. Rozhodujúcu úlohu má chov hovädzieho dobytka pre mäso na rozsiahlych rančoch. V Uruguaji chovajú vo veľkom aj ovce. Vzhľadom na to, že tretinu povrchu Paraguaja pokrývajú lesy tvrdých subtropických drevín, stáva sa táto surovina významným exportným artiklom. Obe krajiny taktiež spája spôsob výroby elektrickej energie. V Paraguaji až 99% spotrebovanej el. energie pochádza z vodných elektrární. Obe krajiny taktiež spája nedostatok nerastných surovín, ktoré musia dovážať za nevýhodných podmienok. To tiež prispieva k pomalému rastu ekonomiky. 4.2 Andské krajiny

Medzi štáty andskej oblasti možno zaradiť Venezuelu, Kolumbiu, Ekvádor, Peru, Bolíviu a Čile, no táto práca sa venuje iba posledným dvom menovaným.
Tieto dve krajiny sú nesmierne rozdielne, takmer vo všetkých ukazovateľoch. Či už prírodnými podmienkami, zložením obyvateľstva, či hospodárskymi pomermi. No nájdu sa aj spoločné črty. Najmä historické peripetie a súčasný nelichotivý stav ekonomiky spôsobený vykorisťovaním so strany ťažiarskych spoločností. Tieto dve krajiny sú viac ako vzorovým príkladom toho, ako sa môže vlastné bohatstvo priviesť krajinu k biede. 4.2.1 Bolívia
Vnútrozemský štát v centrálnej oblasti Južnej Ameriky. Krajina s bohatou kultúrou a množstvom prírodných zdrojov. No zemepisná izolovanosť je prekážkou intenzívnejšieho rozvoja. Na jednej strane civilizácia a relatívny blahobyt, na druhej jeden z najchudobnejších štátov tejto časti sveta, nazývaný aj Tibet Južnej Ameriky. Podoba je nielen geografická. Donedávna dobre styky s okolitými krajinami museli prerušiť nie z vlastnej vôle.

Susedia to odôvodňujú, tým, že z tak chudobnej krajiny k nim nemôže prísť nič dobré, iba ak drogy. Jej špecialitou je, že vyše polovica obyvateľov sú čistokrvní Indiáni.
Bolívia leží v tropickom pásme, ale klimatické podmienky sú výrazne podmienené nadmorskou výškou. V jednej časti krajiny (najmä sever) sú celoročné zrážky veľmi bohaté, ale na druhej strane sú miesta (pri hraniciach s Čile), kde zaprší párkrát za sto rokov. Polovica obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Káva a cukor sú základné vývozné komodity. Pre vlastnú spotrebu sa pestuje kukurica, zemiaky, banány, sója. Významný podiel na HDP krajiny má ťažobný a hutnícky priemysel. Vzhľadom na to že Bolívia je hornatou krajinou má, veľké zásoby rôznych rúd: cín, zinok, wolfrám, antimón. No v poslednej dobe hlavným produktom sa stal zemný plyn, ktorý ťaží konzorcium Shell na juhu krajiny. Zaujímavosťou krajiny z administratívneho hľadiska je fakt, že má v podstate dve hlavné mestá. Oficiálnym hlavným mestom je Sucre (podľa prvého prezidenta), ale sídlom vlády je La Paz.

4.2.2 Čile

Čile je vskutku geograficky zaujímavý štát. Zaujíma úzky a hornatý pás územia pozdĺž západného pobrežia. Tvar má dopravne veľmi nevýhodný. Pri dĺžke územie okolo 4200 km je priemerná šírka územia 160 km. Kvôli svojmu tvaru krajina prechádza všetkými pod nebnými pásmami. Od tropického po subpolárne. Za anomáliu sa dá považovať aj výrazné prevýšenie krajiny. Výškový rozdiel medzi východnou hranicou a pobrežím miestami dosahuje viac ako 6 000 metrov. Horské prostredie vylučuje významnejšiu rastlinnú poľnohospodársku výrobu. Tá sa obmedzuje len oblasť Centrálnej plošiny. Hlavné plodiny sú: pšenica, cukrová repa a vinná réva. Živočíšna výroba sa sústreďuje na chov ovcí (najmä Indiáni kočovným spôsobom) a hovädzieho dobytka. Studený Humboldtov prúd zabezpečuje bohaté loviská rýb. Čile vlastní jednu z najväčších rybárskych flotíl na svete. No to pravé bohatstvo krajiny sa nachádza pod povrchom. Čile je druhým najväčším producentom a prvým vývozcom medi na svete. Známy je najväčší povrchový dol na Zemi - Chuquicamata. V roku 1971 ho štát znárodnil a spoločnosť Anaconda company opustila Chile. Významná je ťažba železnej a molybdénovej rudy, striebra, zlata a liadku. Krajina zabezpečuje 60% svetovej produkcie jódu. Aby ceny komodít na svetový trhoch neovplyvňovali platobnú bilanciu krajiny, rozhodli sa v Čile podporovať popri ťažbe najmä spracovateľský priemysel, ktorý sa teraz stáva významnejší ako samotná ťažba.

V súčasnosti obmedzujú vývoz surovín a preferujú jeho spracovanie doma, no lobistické skupiny najmä z USA tvrdo bojujú za priamy vývoz lacných surovín. K hlavným priemyselným odvetviam pochopiteľne patrí spracovanie vyťažených rúd - hutníctvo, spracovanie rýb, petrochémia. Napriek tomu väčšinu spotrebného tovaru dovážajú. Suroviny lacno vyvezú, a potom ako hotové výrobky dovážajú za drahé peniaze. Vodná sieť na území Čile nemá veľa šancí na rozvinutie. Krátke, rýchle rieky sa využívajú na výrobu väčšiny spotrebovanej elektrickej energie. 4.3 Brazília
Štátom z najväčším počtom superlatívov v Južnej Amerike je nesporne Brazília. Rozlohou jej patrí piate miesto na svete a v počte obyvateľov je na šiestom mieste. Krajina rozmanitých prírodných podmienok. Od vlhkých tropických pralesov, po vyprahnuté pampy na juhu krajiny. Na jednej strane rozsiahla Amazonská nížina, ktorá na juhu prechádza do Brazílskej vysočiny. Samotní obyvatelia Brazílie tvrdia, že Boh musí byť Brazílčan, lebo tak, ako bol k nim štedrý, nebol k žiadnemu inému národu. Ideálna stabilná klíma hovorí za všetko. Krajina môže profitovať zo svojho nerastného bohatstva a dreva, ale dopláca na zlé riadenie štátu a využívanie, či skôr vykorisťovanie zo strany nadnárodných konzorcií z rozvinutých krajín (najmä USA, Kanady). 4.3.1 História a vývoj spoločnosti

Brazíliu pre svet objavil portugalský námorný kapitán Pedro Álvares Cabral. Práve on bol prvým Európanom, čo v roku 1500 videl brazílske pobrežie. Krajina dostala meno podľa stromu - brassa (portu-galsky brazil), ktorý bol vyhľadávaným artiklom na vývoz do Európy. Neskôr vo vnútrozemí našli nenásytní kolonizátori ďalšie produkty - zlato, diamanty, kávu. Napriek tomu, že Brazília ma neuveriteľné záso-by, či už nerastných alebo prírodných surovín v konečnom dôsledku na svoje bohatstvo doplatila. Po druhej svetovej vojne sa prevažne agrárna krajina zmenila na priemyselnú oblasť Južnej Ameriky. Vysoká urbani-zácia, ktorá „spriemyseľňovaním“ nastala, sa síce stala motorom prie-myslu, ale na druhej strane sa stáva príčinou iných závažných sociálnych a ekonomických problémov: vyľudňovanie vidieka, málo pracovných síl pri obrábaní poľnohospodárskych produktov, nízka životná úroveň v aglomeráciách, rozsiahle chudobné štvrte, problémy s dopravou atď. Pri pohľade na jazykovú mapu Latinskej Ameriky sa nastoľuje otázka: Prečo sa v Brazílii hovorí po portugalsky, keď vo všetkých ostatných krajinách je oficiálnym jazykom španielčina? Portugalci a Španieli sa totiž v roku 1494 v Tordesillas dohodli na demarkačnej línii. Podľa dohody sa ňou stal 45. poludník na západ od Greenwichu.

(pre-chádza neďaleko Rio de Janeira) Všetky územia na východ od tohto poludníka pripadli Portugalsku a na krajiny na západ od tejto línie sa mohli pokojne sústrediť Španieli. Preto boli portugalské kolónie roztrú-sené na pobreží Afriky, Indie, Indonézie, či dokonca Číny (Macao).
Mnoho súčasných obyvateľov sú potomkami portugalských prisťahovalcov, ale veľký podiel medzi obyvateľstvom majú černosi dovezení z Afriky ako otroci. Domorodí obyvatelia - Indiáni nestačili pokryť potreby pracovných síl kolonizátorov. Nikdy predtým tvrdo ne-pracovali a neboli imúnni proti európskym chorobám, preto ako otroci „za veľa nestáli“. Okolo roku 1580 však Portugalsko ovládli Španieli a koloniálna správa v Brazílii získala voľnejšie ruky. No roku 1650 sa Portugalci vymanili spod španielskej nadvlády a všetko sa vrátilo do starých koľají.
V 17. a 18. storočí nastal masívny prílev otrokov z Afriky. V rokoch 1630-97 vytvorili otroci, ktorí utiekli tzv. Palmarskú republiku. Prvé pokusy o nezávislosť sa uskutočnili už v roku 1789. Avšak boj o jej získanie trval ďalších tridsať rokov. Roku 1807 utiekol pred Napo-leonom celý portugalský kráľovský dvor do Brazílie. Princ regent Dom Joâo vyhlásil Spojené portugalské kráľovstvo Brazílie a Algavry. Po návrate Doma Joâa do Porugalska sa pokúsil jeho syn Dom Pedro opäť upevniť koloniálnu moc, ale obyvateľstvo sa proti tomu tvrdo postavilo, preto v roku 1822 vyhlásil nezávislosť a on sa stal prvým cisárom. Jeho vláda však bola spojená s veľkými problémami. Po vojne s Argentínou (1825-1828) stratili Uruguay. Cisár abdikoval v prospech svojho päť-ročného syna. Po ťažkých rokoch regentskej vlády sa roku 1840 ujal vlády Dom Pedro II. Vládol takmer 50 rokov. Za jeho vlády nastala veľká vlna prisťahovalcov z Európy. Vojenský puč v roku 1889 prinútil cisára k abdikácii. Vyhlásili Spojené štáty brazílske a prezidentom sa stal Fonesco. V rokoch 1895-1909 nastáva hospadársky rozmach kraji-ny v dôsledku priaznivých výsledkov pestovania kávy a zberu kaučuku. Po prvej svetovej vojne nastalo obdobie nepokojov. V roku 1930 po puči civilistov a vojakov sa dostal do prezidentského úradu Getúlio Vergas. Zrevidoval ústavu a fakticky sa stal diktátorom. Po druhej svetovej vojne ho vo voľbách porazil iný kandidát, ale Vergas sa vrátil do úradu v roku 1951. Odhalenie korupcie a účasti na vražde ho v roku 1954 dohnali k demisii a samovražde. V roku 1960 ku koncu vlády liberálneho prezidenta Juscelina Kubitscheka Oliviera sa stala hlavným mestom vnútrozemská urbanisticky originálna Brasília. S rastom prie-myselnej produkcie rástla aj inflácia a zahraničný dlh, ktorý má Brazília jednoznačne najvyšší na celom svete.

Ekonomická nestabilita viedla k vojenskému puču roku 1964. Vojenské vlády sa striedali až do roku 1985. Dnes je už druhé volebné obdobie prezidentom Fernando Henri-que Cardoso. V roku 2002 sa majú uskutočniť prezidentské voľby.
Obyvateľstvo
Zloženie brazílskej populácie je výsledkom rozsiahlych migrácií a miešaní ľudí, ktoré často viac ako etnický pôvod odrážalo ekonomic-ké a spoločenské postavenie jednotlivých vrstiev spoločnosti. Obyva-teľstvo je z jednej polovice európskeho pôvodu a z druhej ju tvoria miešanci Európanov, Afričanov a pôvodných Indiánov. Poslednou výz-namnou skupinou imigrantov sú Japonci. Čistokrvní Indiáni oproti Bolívii tvoria iba zlomok populácie. Urbanizácia je vysoká, ako v celej sledovanej oblasti, dosahuje 80%.
Dôležitým zjednocujúcim prvkom je portugalčina. Tá brazílska sa však v dôsledku indiánskych jazykov a slangu imigrantov pomerne dosť vzdialila od európskej písanej portugalčiny. Rímskokatolícke náboženstvo sa stalo taktiež stmeľujúcim prvkom.

4.3.2 Prírodné podmienky a ich dôsledky na rozvoj krajiny

Brazíliu v podstate tvoria dva rozdielne ekosystémy. Na severe a západe krajiny je to Amazonská nížina, s najväčším riečnym systémom na svete a rozsiahlym bohatstvom v podobe amazonského pralesa. Na-proti tomu juhovýchod Brazílie vypĺňajú plošiny Brazílskej vysočiny. Kým prvá geografická oblasť slúži ako zásobáreň vody a prírodných surovín, druhá oblasť je hustejšie osídlená a nachádza sa tam priemysel-ná základňa krajiny. Povrch a vodstvo
Severnú hranicu Brazílie tvoria izolované masívy Guyanskej vysočiny. Odtiaľ na juh a západ sa rozkladá obrovská Amazonská nížina (Selvas). Celé územie je rovinaté s rozsiahlymi močariskami a zaplavovanými územiami. Členitejší povrch sa vyskytuje iba na ich okrajoch. Kostru oblasti tvorí najmohutnejšia rieka sveta Amazonka (6570 km) a jej asi tisíc prítokov, z ktorých väčšina pramení v Kolum-bii, Peru a Bolívii. Na dolnom toku je Amazonka široká viac ako 20 km a do Atlantického oceánu ústí rozsiahlou deltou (200 km širokou). Z Amazonskej nížiny sa postupne dvíha plochá Brazílska vysočina, po-krývajúca väčšinu zostávajúcej krajiny. Juhozápad krajiny odvodňuje rieka Paraná, ktorá tvorí na hranici s Argentínou veľkolepé divadlo v podobe na najvodnatejších vodopádov na svete - Iguacú. Podnebie
Vo veľkej časti krajiny je tropické, teplé a vlhké so sezónnymi dažďami a na juhu prechádza do subtropického. Najvyššie priemerné teploty s minimálnymi výkyvmi má povodie Amazonky. Podobné podnebie vládne aj na východnom pobreží.

Priaznivejšie, teda chlad-nejšie podmienky poskytuje Brazílska vysočina. V najjužnejších častiach sa objavujú v zime dokonca mrazy. Oblasť severovýchodne od rieky Sao Francisco má unikátnu mikroklímu. Predstavuje najsuchšiu oblasť krajiny. Regiónu hrozí postupná desertifikácia. Najvyššie zrážky spadnú v horských oblastiach pri hraniciach s Venezuelou.
Fauna a flóra
Asi 65% územia krajiny pokrývajú lesy. Tropické pralesy v povodí Amazonky majú najbohatšiu flóru na svete. Na juhu krajiny pre-vládajú stepi. Takmer celý svet sa s hrôzou v očiach pozerá na devastá-ciu jedinečného pokladu - amazonského pralesa. Ich bezohľadné vyru-bovanie robí vrásky na čele nejednému ekológovi. Podľa údajov OSN zmizne za minútu prales vo veľkosti dvoch futbalových ihrísk. Taktiež fauna Amazónie je bohatá. Na stromoch žijú početné druhy opíc, hadov, žiab a vo vodách až 1 500 druhov rýb. Mimo centrálne pralesy bolo prírodné prostredie ťažko poškodené, ba až zdevastované, takže ich obývanie živočíchmi je výrazne obmedzené. 4.3.3 Hospodárstvo

Brazília má ohromné prírodné bohatstvo, ale nedostatok vlast-ných finančných zdrojov limituje ich účinnejšie využitie. Vláda kontro-luje životne dôležité odvetvia, ale väčšina investícií pochádza zo zahra-ničia (USA, Japonsko, Nemecko). Brazília ma absolútne najväčší zahraničný dlh na svete. Vysoká inflácia je sprievodným javom brazíl-skeho vývoja. Brazília dlhodobo patrí medzi krajiny s najväčším sociálnymi rozdielmi. Poľnohospodárstvo
Brazília je sebestačná v produkcii potravín aj keď jej plantážové hospodárstvo bolo orientované na vývoz. Stále sa rozširujú plochy obrábanej pôdy, avšak len na úkor pralesov. Poľnohospodárska pôda zaberá 30% plochy, no na ornú pôdu pripadá asi 4%. Latifundiá a zahraničné monopoly (trhové veľkostatky, plantáže) zaberajú 80% výmery poľnohospodárskej pôdy. Hlavnými plodinami je sója (ako krmivo), káva (viď prílohu Koniec eldoráda), cukrová trstina, v produk-cii ktorej je Brazília na prvom mieste. Trstina sa používa na výrobu gasalkoholu, ako náhrada za nedostatkový benzín. Tento výrobný proces bol vyvinutý práve v Brazílii s cieľom odstrániť jej závislosť na dovoze drahej ropy od ropného kartelu. Pre domácu spotrebu pestujú kukuricu, ryžu a pšenicu. Pralesy taktiež veľmi trpia intenzívnym zberom kaučuku na severe krajiny. V dôsledku výrazného zalesnenia a veľkého výrubu lesov má výrazné zastúpenie pri tvorbe HDP vývoz dreva a drevársky priemysel. Vychyteným drevom je mahagón. No aj tu sa prejavujú priam až choré vzťahy medzi výrobcami a predajcami.

Zatiaľ čo na mieste priekupník dostane za strom 30 dolárov, na medzinárodnom trhu z neho zaplatia 3 300 dolárov. Milovníci prepychu si potom u prestížnych predajcov môžu kúpiť stôl s dvadsiatimi stoličkami za 8 850 dolárov. Pritom šikovný stolár dokáže z jedného stromu vyhotoviť dvanásť až pätnásť takýchto sád. Podtrhnuté spočítané: za zisk z predaja nábytku v USA, Nemecku, Veľkej Británie, Holandsku či Belgicku, kam smeruje drvivá väčšina brazílskeho exportu mahagónového dreva, v amazonskom pralese si zaobstaráte neuveriteľných 4 275 mahagónových stromov. (viac viď príloha)
Napriek veľkému potenciálu je rybolov v Brazílii málo rozvinutý. Väčšina rybárskych prístavov je na juhu.

Ťažba a priemysel
Zásoby niektorých surovín sú nepredstaviteľné. Brazília okupuje prvé miesto na svete v ťažbe železnej rudy, svetový význam má ťažba bauxitu, mangánu, cínu, zlata, striebra, uránu a diamantov. Zásoby ropy prevažne vo vnútrozemí nie sú veľmi využívané. Zastaralé technologic-ké postupy pri ťažbe a neochota ťažiarskych nadnárodných konzorcií investovať do modernizácie majú pre okolitú krajinu katastrofálne dôs-ledky. Najmä necitlivá povrchová ťažba ničí rozsiahle plochy lesa. Vodné toky sú permanentne zamorované ortuťou, kyanidmi, či inými jedovatými látkami. Ničenie prostredia, rozširovanie ťažby vytláčajú pôvodných Indiánov, ktorí postupne miznú z etnografickej mapy sveta. Ustrážiť indiánske územia pred neustálym prenikaním farmárov, vojakov zlatokopov a ťažobných robotníkov je nad sily indiánskej nadácie Funai (Fundaco Nacional do Indio). K tomu by nadácia potrebovala vlastnú armádu, helikoptéry, prístroje pre nočné videnie, rýchle člny a podporou polície a právnikov. Odhaduje sa, že ohrozené sú štyri pätiny indiánske rezervácii. Viac ako 90% spotrebovanej elektrickej energie pochádza z vodných elektrární. Elektráreň Itaipú na hranici s Parguajom je s výko-nom 12 600 MW najväčšia na svete. Spracovateľský priemysel je pomerne diverzifikovaný. Najdôležitejšími odvetviami je spracovanie vlastných surovín: hutníctvo, spracovanie dreva, ropy, chemický priemysel, potravinárstvo, kožiarstvo. V súčasnosti sa do popredia dostávajú odvetvia, ktoré vyrábajú a exportujú už hotové výrobky: strojárstvo (automobilka Volkswagen) a eletrotechnický priemysel. Tým sa aspoň čiastočne odstraňuje závislosť krajiny od svetových cien rôznych komodít.

Závislosť na zahraničí
Ako k tomu došlo, že drvivá väčšina veľkých podnikov v Brazílii je v rukách zahraničných investorov? Jednoducho. V roku 1965 prijal prezident Castelo Branco smutne preslávenú vyhlášku č.

289: zahraničné spoločnosti dostávali zahraničné pôžičky na sedem až osempercentný úrok a v osobitnom kurze, na ktorý vláda poskytovala záruku v prípade devalvácie realu, kým domáce spoločnosti museli platiť až päťdesiatpercentné úroky z úverov, ktoré namáhavo získali vo svojej krajine. Roberto Campos ktorý navrhol toto opatrenie, vysvetľoval pred parlamentom takto:
Na svete nevyhnutne vládne nerovnosť. Jeden je od narodenia inteligentný, iný je hlúpy. Jeden má od narodenia atletickú postavu, druhý je mrzák. Svet sa skladá z malých a veľkých podujatí. Jedni zomierajú skoro, v najkrajšom rozkvete života; iní sa ponevierajú dlhým a neužitočným životom. V ľudskej prirodzenosti, v povahe vecí jestvuje základná a zásadná nerovnosť. Výnimkou nie je ani úverový mechanizmus. Žiadať, aby domáce spoločnosti mali tie isté možnosti získať zahraničný úver ako spoločnosti zahraničné, zančí nebrať do úvahy základné hospodárske skutočnosti.. 4.4 Argentína

Krajina nekonečných pámp s pastiermi - gaučami, miliónové stáda dobytka, priemyselné centrá, mestské aglomerácie. To všetko patrí k Argentíne. Podobnosť medzi názvom krajiny a latinským slovom argentum (striebro) nie je náhodná. Krajina dostala pomeno-vanie podľa striebra, ktoré sa tu ťažilo v prvopočiatkoch kolonizácie. Neskôr strieborná horúčka prilákala mnoho prisťahovalcov z Európy.(viď podkapitolu Obyvateľstvo)

4.4.1 História a vývoj spoločnosti

Pôvodní juhoamerický Indiáni patrili hlavne ku kočujúcim lovcom. Na severovýchode terajšej Argentíny zakladali prvé sídla a poľnohospodárske komunity. Španieli začali na tieto územia prenikať po prvýkrát v 16. storočí. Dialo sa tak najmä z Bolívie, Čile a Para-guaja. V roku 1536 založili mesto Buenos Aires, no hlavným sídlom bol Asunción. V roku 1776 bolo zriadené samostatné miestokráľovstvo Rio de la Plata a Buenos Aires sa stalo jeho hlavným mestom. Na začiatku 19. storočia (1810) vyhlásením samostatnosti sa začal boj proti španielskej nadvláde. Na čele boja stál José de San Martín. V roku 1826 vznikla Federatívna republika Argentína. Celé 19. storočia sa vyz-načovalo hospodárskym rastom a politickým súperením centralistov a federalistov, vojenských diktatúr podporovanými pozemkovými mag-nátmi a chovateľmi dobytka. Medzi svetovými vojnami boli pri moci umiernené demokratické sily. Pred druhou svetovou vojnou došlo k vojenskému prevratu. Vo vojne zostala Argentína neutrálna. V roku 1943 došlo opäť k prevratu a k moci sa dostal plukovník Juan Domingo Perón, od roku 1946 bol prezidentom. Realizoval rozsiahle sociálne re-formy, ale hospodársky úpadok viedol k jeho zosadeniu armádou roku 1955. V roku ho 1973 ho povolali z exilu, aby sa ujal úradu po vojens-kých vládach ale rok nato zomrel.

Do roku 1976 vládla v krajine jeho druhá žena Izabela, ale peronistický režim zvrhla armáda. Nasledovala vláda vojenskej junty. V roku 1982 sa pokúsili obsadiť Falklandské ostrovy (Malvíny), ktoré považuje za súčasť svojho územia. Veľká Británie v tomto konflikte Argentínu porazila. Junta sa vzdala vlády. Nasledovali demokratické voľby. V súčasnosti je situácia v Argentíne veľmi napätá v dôsledku hospodárskej krízy. Byť teraz prezidentom je dosť nevďačná úloha, lebo Argentínčania očakávajú okamžité zlepšenie situácie, čo však nie je prakticky možné. Preto sú masové demonštrácie a výtržnosti vo všetkých väčších mestách na dennom poriadku. V dôsledku týchto nepokojov vymenili v priebehu dvoch dní troch prezi-dentov, čo pokladám za unikát. Zároveň obyvatelia obviňujú zahraničné banky z krádeže ich peňazí. Už niekoľko mesiacov totiž trvá platobná neschopnosť, keď banky nevyplácajú svojim klientom ich vklady.

Obyvateľstvo
Je z 85% európskeho pôvodu. Väčšina Argentínčanov je potomkom španielskych a talianskych imigrantov z prisťahovaleckej vlny po roku 1870. Mnoho nových osadníkov pochádzalo z Nemecka, Poľska, Ruska, Francúzska a Británie. V Chacu sa usídlila významná česká a slovenská komunita. Úradným jazykom je španielčina, v Andách možno počuť indiánke jazyky miestnych pôvodných obyva-teľov. Kultúra a zvyky sú silne ovplyvnené európskou tradíciou. Tá nachádza odraz v umení, hudbe a kultúre, ale taktiež v popularite futbalu a póla. Viac ako 90% je rímskokatolíckeho vyznania, zvyšok tvoria protestanti a Židia. 4.4.2 Prírodné podmienky a ich dôsledky na rozvoj krajiny

Argentína zaujíma väčšiu časť juhu Južnej Ameriky s územím zužujúcim sa od severu k juhu. Krajinu tvoria dve úplne rozdielne oblasti: vysokohorský systém Ánd na západe a rozsiahle rovinné planiny (pampy) na východe, pričom prírodné podmienky sa výrazne menia taktiež od severu na juh. Povrch krajiny
Nepriepustná hradba Ánd sa tiahne po celej dĺžke západných hraníc s Čile a rozširuje sa pri hraniciach s Bolíviou. Tu horské masívy obklopujú náhornú plošinu Puna de Atacama so soľnými panvami. Celé sopečné pásmo hôr je oblasťou častých zemetrasení. Na severe, pri hraniciach s Paraguajom, sa nachádza suchšia oblasť Gran Chaca, pokrytá je drobnými subtropickými drevinami a kríkmi. Severovýchod-ná vlhká a lesnatá nížina medzi riekami Paraná a Uruguaj je prezývaná Mezopotámia. Ďalej na juh je Laplatská nížina. Široké a ploché územie s úrodnými pastvinami, ktoré sa tiahne na juhovýchod až k Atlantické-mu oceánu.

Oblasť sa vyznačuje vysokou hustotou zaľudnenia, žije tu väčšina obyvateľov Argentíny. Juh krajiny vyplňuje suchá a pustá tabuľa Patagonskej vysočiny s bohatými zásobami nerastných surovín.

Podnebie
Väčšina krajiny sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Vplyv oceánu slabne smerom na západ. Subtropické podnebie s najväčším úhrnom zrážok má nížinatá Mezopotámia (až 1 800 mm). Smerom na juh je klíma stále suchšia a chladnejšia. Rozsiahle oblasti Patagónie sú vystavené piesočnatým a prachovým búrkam. Najvzdialenejší juh s Ohňovou zemou ma už drsné subpolárne podnebie.

4.4.3 Hospodárstvo

Argentína ma relatívne rozvinuté trhové hospodárstvo a dosta-tok zdrojov, ale politická nestabilita, veľký zahraničný dlh a vysoká in-flácia sú brzdou hospodárskeho rozvoja. Poľnohospodárstvo a rybolov
Poľnohospodárska pôda zaberá viac ako polovicu územia, pri-čom väčšinu tvoria pastviny. Chov hovädzieho dobytka, ktorý predsta-vuje tradičné príjmy, je koncentrovaný hlavne na veľkých rančoch v Pampe. Vývoz mäsa a koží patrí stále medzi popredné exportné komo-dity. Krajina je však obilnou veľmocou. Pestuje sa hlavne pšenica, kukurica a sorgo. Významné plodiny sú ďalej sójové bôby, krmivá, cukrová trstina, bavlník, olejniny, tabak. Argentína patrí medzi popred-ných svetových producentov vína.
Viac ako 20% plochy zaberajú lesy, ale ťažba dreva nestačí pokryť ani vlastnú spotrebu. Rybolov je nízky ale napriek tomu sa vyvážajú rybie produkty a tuk.

Priemysel
Argentína je energeticky sebestačná. Hlavnými zdrojmi elektri-ny sú hydroelektrárne a tepelné elektrárne (ropa). Tá sa ťaží najmä v Patagónii a v Ohňovej zemi a pri hraniciach s Bolíviou (kde sa stále navzájom sporia o toto územie). Energetickú bilanciu doplňuje zemný plyn a niekoľko jadrových elektrární. Dôležitá pre krajinu je ťažba uránu, wolfrámu, zinku, olova, medi a striebra. Argentína taktiež ťaží vo veľkom aj kamennú soľ. Okolo 20% aktívnych obyvateľov pracuje v priemysle, najviac však v agrárnom sektore. O významnom chove dobytka už bola reč, ale s tým súvisí spracovateľský a potravinársky priemysel, ktoré majú tým pádom výrazný podiel na tvorbe HDP. Nezanedbateľným odvetvím priemyslu je ťažba a spracovanie ropy - petrochémia. Strojárstvo sa rozvíja najmä v súvislosti s poľnohospodárstvom. Hutníctvo však nestačí a polotovary sa dokonca musia dovážať.
Pri Argentíne hádam stojí za zmienku, že má najrozvinutejší dopravný systém v celej Latinskej Amerike. Dobré prírodné podmienky umožnili výstavbu pomerne hustej siete železničných tratí a cestnej siete. 5.

Časy sa menia, problémy zostávajú
(namiesto záveru)

Problémom všetkých sledovaných krajín je nielen ekonomická ale predovšetkým politická stabilita, či skôr nestabilita. Pri kolonizácii týchto území sa španielski conquistadori k pôvodnému obyvateľstvu rozhodne nesprávali v rukavičkách. Zaslepení vidinou bohatstva páchali zverstvá nielen na bezbranných Indiánoch, ale často aj medzi sebou navzájom. Raz niekto múdry povedal: „Všetko zo všetkým súvisí.“ Tak sa aj vykorisťovateľská, krvavá minulosť znova a znova premieta do prítomnosti. V Latinskej Amerike sa za posledných štyristo rokov nezmenilo takmer nič. Akurát dobyvatelia „eldoráda“ vymenili ťažké brnenia za obleky od Armaniho, či iných módnych návrhárov. Či sa nám to páči alebo nie, zahraniční investori sa v týchto krajinách správajú rovnako ako ich dobyvateľskí predchodcovia. Naoko prinášajú vytúžené investície, no keďže zvyčajne mávajú dlhé daňové prázdniny, štát z ich pôsobenia nemá nič. Investor iba využije momentálnu situáciu, vyžmýka robotníkova a v pohodlí domova na Kajmanských ostrovoch si počíta tučné zisky. Krvavá minulosť má aj iný rozmer. V každom štáte Latinskej Ameriky aspoň raz po získaní nezávislosti vládla vojenská diktatúra. Bolo by zbytočné vymenovávať kde, kto a čo „povystrájal“, ale rozhodne toho bolo dosť. Stačí hádam spomenúť Augusta Pinocheta z Čile, či paraguajského generála Alfreda Stroessnera, ktorý 35 rokov vládol jednej z najkrvavejších diktatúr na území Južnej Ameriky. Nie je hádam zložité pochopiť, že na vojenskú diktatúru sú potrebné peniaze. Tie pre diktátora boli samozrejme veľmi dôležité. Úvery oficiálne nebolo možné dostať, pretože žiadna demokratická krajina by si nedo-volila otvorene podporovať diktatúru. No niektorí si našli cestičky ako „pomôcť“ tomu či onému vládcovi. Samozrejme, že to nerobili pre jeho modré oči. Očakávali od neho protislužbu. Či už hlasovanie v OSN vo svoj prospech, alebo poskytnutie výhradných práv na určité lukratívne ekonomické aktivity v diktátorskej krajine (najmä ťažba nerastných surovín). Tak napríklad haitský delegát na konferencii v Punte del Este roku 1962 získal za svoj hlas nové letisko, a tak Spojené štáty získali potrebnú väčšinu na vylúčenie Kuby z Organizácie amerických štátov. Ak si človek pozrie minulosť niektorej z krajín, zistí, že za každým diktátorom stála nadnárodná spoločnosť. Kým vládca - diktátor sa kochá svojou mocou, zahraničná spoločnosť profituje z jeho „zhovie-vavosti“. Na druhej strane, by on bez peňazí spoločnosti nemohol byť diktátor azda ani jeden deň. V Latinskej Amerike sa to točí stále dokola: vojenská vláda, demokratická vláda, diktátor, demokratická vláda a stále dokola.

Jeden povolí vstup zahraničných monopolov, demokrati všetko znárodnia, to sa nepáči v zahraničí (lebo samozrejme prišli o zisky), a tak podplatia nejakého generála. Ten urobí puč a vráti všetko ako to bolo predtým. Sociálna situácia sa nestále zhoršuje, vzniknú nepokoje, k moci sa dostanú zástupcovia ľudu, všetko znárodnia a sme tam kde sme boli. Kto neverí, nech si pozrie správy. Riešením by hádam bol systém zelenej lúky. Všetko vybudovať nanovo. V Brazílii sa im takto podarila nevídaná vec. Za tri a pol roka postavili nové hlavné mesto pre 100 000 ľudí. Myšlienka uskutočniť viac ako storočný sen o novom meste v srdci brazílskej krajiny a zároveň sa tak vymaniť dávnovekého pralesného života sa i cez rôzne vady na kráse, podarila. Dodnes sa vznášajú námietky voči megalo-manstvu faraónskeho diela, ale Brasilia v tomto nie je sama. Umelo boli vybudované aj iné známe centrá: Washington, Ottawa, Canberra, Pretoria, Dillí, alebo nám bližší Bonn. A najnovšie návrhy na podobnú výstavbu nového hlavného mesta je počuť aj zo susednej Argentíny, ktorej krásne a pyšné Buenos Aires sa taktiež znepáčilo.. Jeden úspešný príklad však Latinskú Ameriku z biedy nevytrhne. To čo potrebujú tieto krajiny, je úprimná pomoc ostatných krajín. Tie by im mali pomôcť vymotať sa z bludného kruhu. V prvom rade by sa mali Juhoameričania zbaviť príživníkov a pijavíc, ktoré vysávajú ich zdroje. Ryba smrdí od hlavy, takže začať treba doma, vo vlastných radoch. Zbaviť sa všetkých zahraničných spoločností tiež nie je riešenie, je potrebné pozorne oddeľovať plevel od zrna. Nechať si doma len čestných a poctivých (ak takí vôbec existujú). To však nie úloha na jeden rok, či volebné obdobie. Ešte veľa vody v Amazonke pretečie a ešte mnoho karnevalov sa uskutoční, kým budeme môcť povedať, že Latinská Amerika je z najhoršieho vonku a patrí medzi zdravé časti planéty.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Južná Amerika - Brazília, Laplatské krajiny a Bolívia (SOČ)