Preto môže výbuch supernovy obohatiť medzihviezdny priestor aj o ťažšie prvky, ktoré vznikajú vo hviezde vďaka termonukleárnym aj vďaka jadrovým reakciám vyvolaných rázovými vlnami pri samotnej explózii.
Pozostatkom výbuchu supernovy je iba nepatrná, ale zato mimoriadne hustá časť pôvodného telesa. Zvyšok sa totiž pôsobením vlastnej gravitácie okamžite zrúti buď na neutrónovú hviezdu, alebo na čiernu dieru. Zatiaľ sa ale bezpečne nevie či nutnou podmienkou pre vznik supernovy je príslušnosť hmotnej hviezdy k tesnej dvojhviezde. Skôr sa zdá, že je to len jeden z možných mechanizmov.
Úvah o vzniku supernov je mnoho a každá z nich má v sebe kus pravdy. Všetky sa však zhodujú v tom, že tento výnimočný osud stretne iba masívnejšie hviezdy, s hmotnosťou 3 až 8 Slniek – nášmu Slnku preto žiadna takáto vesmírna katastrofa nehrozí. Aj tak je celkový počet supernov, ktoré vzplanuli v našej galaxii za dobu jej existencie úctyhodný – asi 200 miliónov. Keď si toto číslo vynásobíme počtom pozorovaných galaxií, vychádza z toho, že od vzniku prvej galaxie vzplanulo vo vesmíre asi trilión supernov. Napriek tomu je astronomické pozorovanie výbuchov supernov veľkou vzácnosťou. Poslednú supernovu v našej galaxii pozoroval Johannes Kepler v Prahe roku 1604. Dosiaľ poslednou supernovou, ktorá bola viditeľná voľným okom bola supernova SN 1987A, ktorá vybuchla vo Veľkom Magellanovom mraku, našej najbližšej galaxii. Vybuchla 24. februára 1987.
Najslávnejšiu supernovu v celých doterajších dejinách astronómie zaznamenali čínski a japonskí hvezdári roku 1054. Vznietila sa v súhvezdí Býka, v maximálnej jasnosti bola porovnávateľná s Venušou, takže ju bolo možné pozorovať aj vo dne. V noci bola voľným okom viditeľná ešte dva roky po dosiahnutí maximálneho lesku. Tu vidíme, že aj v tomto prípade mala svetelná krivka supernovy priebeh typický pre všetky hviezdne explózie: náhly vzrast jasnosti počas niekoľkých hodín a potom oveľa voľnejší pokles, trvajúci snáď desiatky rokov.
Výnimočnosť supernovy z roku 1054 spočíva v tom, že sa nám po nej zachoval nápadný pozostatok – Krabia hmlovina. Názov snáď vystihuje istú podobnosť vlákien hmloviny s krabími nohami. Podstatné je, že astronómovia boli schopní zistiť rozpínanie Krabej hmloviny. Odtiaľ bolo možné spätne vypočítať, kedy bola celá hmlovina sústredená v jednom bode – ukázalo sa, že práve pred deviatimi storočiami. Hmlovina totiž predstavuje materiál, ktorý bol pri explózii supernovy rozptýlený do okolitého prostredia.

Neutrónové hviezdy
Výbuch supernovy nadobra temer úplne zničí. Doslova rozmetá celú hviezdu do kozmického priestoru.