Vesmír a všetky drobnôstky

VZNIK VESMÍRU :

Celý Vesmír sa skladá z hmoty, pravdepodobne všetká táto hmota bola vytvorená pred 15 miliardami rokov pri veľkom výbuchu zvanom Big Bang(Veľký tresk).Počas krátkej doby vznikli elementárne častice ako sú elektróny a protóny a ich spojením vznikli najjednoduchšie prvky a to vodík a hélium. O niekoľko miliárd rokov neskôr začali vznikať hviezdy, ktoré svojími termonukleárnimi reakciami vo vnútri hviezdy tvorili a tvoria ďalšie ťažšie prvky. Len pár minút po Big Bangu Vesmír pozostával len zo 75% Vodíka a 25% Hélia, v súčasnosti je to pravdepodobne 73,5% Vodíka, 24,9% Hélia, 0,77% Kyslíka, 0,16% železa a 0,67% iných atómov. Vlastne všetko okrem subatomárnych častíc vo Vesmíre vzniklo z kombinácii atómov. Výbuch vyvrhol hmotu na všetky strany a vytvoril terajší Vesmír. Astronómovia odhadujú polomer Vesmíru na 15 miliárd sv.rokov, na príčine je aj sila Big Bangu, ktorý zapríčinil, že Vesmír sa ešte stále rozpína.Vesmír je vlastne všetko, čo vnímame, ba aj ďaleko viacej.Obsah Vesmíru je od živej a neživej hmoty, cez plynné, vesmírne hmloviny, rozľahlý prázdny priestor ale aj predmety husté ako sú neutronové hviezdy. Vesmír je vyplnený galaxiami, ktoré majú až niekoľko miliárd hviezd. Vieme, že v jednej galaxii zvanej Mliečna dráha je hviezda, ktorá má vlastnú sústavu planét a na jednej z týchto plánet existuje život - je to planéta Zem.

GALAXIE :

Galaxia je obrovský zhluk hviezd, hmlovín a medzihviezdneho materiálu. Najmenšie galaxie obsahujú približne 100 000 hviezd, ale najväčšie obsahujú až 3 000 miliárd hviezd. Podľa tvaru poznáme tri základné typy galaxií: eliptické, ktoré majú oválny tvar, špirálové, ktorých ramená špirálujú smerom von od vydutého stredu a nepravidelné, ktoré nemajú výrazný tvar. Niekedy sa tvar galaxie zdeformuje vplyvom zrážky s inou galaxiou. Kvazary (kvázistelárne objekty) sa považujú za galaktické jadrá, ale sú tak ďaleko, že ich presný charakter je ešte vždy neistý. Sú to kompaktné, vysoko svietivé objekty, ktoré sa nachádzajú na vonkajších okrajoch pozorovaného vesmíru. Najvzdialenejšie "bežné" galaxie sú od nás vzdialené asi 10 miliárd svetelných rokov, najvzdialenejší známy kvazar sa nachádza vo vzdialenosti 15 miliárd svetelných rokov. Aktívne galaxie, ako Seyfertove galaxie a rádiové galaxie, žiaria veľmi intenzívne. Žiarenie Seyfertových galaxií vychádza z galaktického jadra, žiarenie rádiovej galaxie vyžaruje tiež z obrovských výbežkov na oboch stranách galaxie.

Predpokladá sa, že žiarenie aktívnych galaxií a kvazarov spôsobujú mohutné čierne diery.


HVIEZDY :

Väčšina hviezd, takých ako naše Slnko, obsahuje takmer výlučne dva plyny, vodík a hélium, s veľmi malou prímesou iných prvkov. Plyny sú stlačené v strede hviezdy, čo robí túto oblasť takou hustou a horúcou, že tam vznikajú jadrové reakcie. Kombináciou vodíkových atómov vzniká hélium, pričom sa uvoľňuje energia. Táto energia sa prenáša z jadra k povrchu hviezdy a odtiaľ sa uvoľňuje v podobe svetla a tepla. Niektoré hviezdy menia svoju jasnosť. Existujú rôzne typy premenných hviezd. Premenné hviezdy typu RR Lyrae menia svoju jasnosť v perióde kratšej ako deň. Iné nazývané cefeidy sa menia v priebehu 1 až 100 dní. Premenným hviezdam typu Mera Ceti trvá aj dva roky, kým sa dovŕši celý cyklus zmien ich jasnosti. Cefeidy menia svoju jasnosť, pretože sa fyzikálne mení ich veľkosť a teplota. Vyžarujú viac svetla, keď sa rozpínajú, menej, keď sa scvŕkajú. Hviezdy nemusia byť vždy takéto- môže to byť iba nestabilná fáza v ich vývoji. Hviezda ako naše slnko žije 10 mld rokov. Teraz je v polovici svojho života. Otvorená hviezdokopa- Plejády (Kuriatka) je zoskupenie mladých hviezd, ktoré v priestore zaberá asi 30 svetelných rokov. Voľným okom vidno Plejády ako hmlistý svetlý fliačik sa siedmimi nápadnými hviezdami. Guľové hviezdokopy- obsahujú veľmi staré hviezdy. Usudzuje sa, že vznikli približne v tom čase ako galaxie, v ktorých sa nachádzajú. Preto nám guľové hviezdokopy môžu prezradiť o počiatkoch Mliečnej cesty. KOMÉTY :

Kométy, podivuhodné telesá slnečnej sústavy, pútali na seba pozornosť už od najstarších čias. A to svojím výnimočným vzhľadom na oblohe i náhlym, neočakávaným zjavením sa na nej či rovnako záhadným zmiznutím Každá kométa vzbudzovala strach a hrôzu. Ešte v stredoveku ju ľudia pokladali obyčajne za predzvesť zlej udalosti: vojny, moru alebo iných sociálnych či živelných pohrôm. Podstata komét zostala dlho skrytá. Zásluhou Aristotela sa až do 16. storočia udržal názor Chaldejské víry v atmosfére. Podstatný prelom v náhľade na kométy nastal po roku 1577. Najlepší pozorovateľ svojich čias, dánsky hvezdár Tycho de Brahe, pozoroval kométu, ktorá sa v tom roku objavila. Zistil, že nemá merateľnú paralaxu. Musela byť teda ďalej ako mesiac. Tak definitívne potvrdil pozorovania Regiomontana, ktorý sa pokúšal zmerať paralaxu kométy ešte v roku 1472 a s podobným výsledkom. Už anglický astronóm Edmund Halley v roku 1705 dokázal, že kométy sa pohybujú okolo Slnka podobne ako planéty. Ako prvý začal počítať dráhy komét a zistil, že jasné kométy z rokov 1531, 1607 a 1682 majú rovnaké dráhy. Sú teda jedným a tým istým telesom, ktoré sa vracia približne každých 76 rokov k Slnku.

Halley vypočítal návrat tejto kométy na december 1758, no nedožil sa ho. Kométa sa skutočne objavila v predpovedaný rok na vianočnej oblohe, a tak na pamiatku Halleyho ju astronómovia nazvali jeho menom. Kométy sa na rozdiel od planét pohybujú nielen po elipsách, ale aj po hyperbolách a roviny ich dráh sú rôzne naklonené voči ekliptike. Objaviť kométu si nevyžaduje iba dokonalú znalosť oblohy, ale aj priemerne 300-400 hodín hľadania. Každý nový objav však jprínáša ďalší element do mozaiky našich poznatkov o vzniku a vývoji slnečnej sústavy. Hľadaniu komét sa môže venovať každý milovník hviezdnej oblohy. Stačí na to malý ďalekohľad, dobrá mapa oblohy, a pravdaže veľa trpezlivosti. Hľadať kométy môžu mladí i tí skôr narodení. Kométu 1986 V objavil 16-ročný školák M. Whitaker. L Swift svoju trinástu kométu, 1899 I, objavil ako 79 ročný. Pretože kométy sú najjasnejšie v blízkosti Slnka, hľadajú sa po západe Slnka, večer, nad západným obzorom a pred východom Slnka na východnej časti oblohy. V našich zemepisných šírkach aj v lete okolo polnoci nízko nad severným obzorom. V súčasnosti sa každoročne nájde 6-10 nových komét. Ku koncu roku 1978 bolo známych 659 komét. Zo 113 periodických komét s periódami do 200 rokov asi 2/3 sme už videli viac ráz. Po hyperbolických dráhach sa pohybuje 85 komét. Vlastné teleso kométy nazývame jadrom. Podľa súčasných predstáv jadro kométy je viac-menej pevnou zmesou ľadu, zmrznutých plynov, silikátových a metalických častíc (H2O, NH3, CH4, CO2, HCN, C2N2, Si, Ni, Mg, K, Fe). Vzniklo pomalým hromadením ľadových kryštálikov a prachových častíc – meteorického materiálu v priebehu utvárania sa slnečnej sústavy. Jadrá komét sú teda pravdepodobne odpadovým stavebným materiálom, ktorý zostal po Slnku a planétach. Priemer jadra veľkých komét odhadujeme na 10 až 20 km a menej. Priemer Enckeho kométy nie je väčší ako 3,5 km. Ani priemer takej známej kométy ako je napríklad Halleyho kométa, nepresahuje niekoľko kilometrov. Jasnosť jadra komét je v priemere o 4 až 5 magnitúd menšia ako ich celková jasnosť. Keď sa kométa približuje k Slnku, slnečné žiarenie začne uvoľňovať z jadra plyny a prachové častice. Jadro sa obaľuje plynoprachovou atmosférou, Kómou, ktorá odlišuje kométy od ostatných telies v slnečnej sústave.

ČIERNE DIERY :

Čierna diera je oblasť časopriestoru s takou silnou gravitáciou, že z nej nemôže uniknúť, teda ani svetlo. Na porovnanie s čiernou dierou vytvorenou pri výbuchu supernovy, hmotnosť čiernej diery v centre zodpovedá hmotnosti miliárd hviezd.

Takéto supermasívne čierne diery vznikli pravdepodobne v rannom období života mladej galaxie ako výsledok spojenia miliónov hviezd ( alebo ich zvyškov) v ich prehustených centrálnych oblastiach. Čierne diery sú známe tým, že pohltia všetko, no celkom tak to nie je. Podobne ako každý iný objekt majú vplyv iba na svoje bezprostredné okolie. Tam je však príťažlivosť diery taká silná, že úplne naruší štruktúru priestoru – všetko, čo padá do čiernej diery, naveky zmizne z nášho vesmíru.

Cygnus X-1

Čierne diery sú síce neviditeľné. No svojou gravitáciou môžu preberať materiál z blízkej hviezdy. Zachytený materiál prudko špirálovite obieha okolo diery, silno sa zahrieva a skôr, ako navždy zmizne v diere, žiari v röntgenovej oblasti spektra. Astronómovia sa domnievajú, že najvážnejším kandidátom na čiernu dieru v Mliečnej ceste je silný zdroj röntgenového žiarenia v súhvezdí Labute. Tento zdroj, známy ako Cygnus X-1, predstavuje sústavu modrého nadobra a čiernej diery s hmotnosťou asi desiatich Sĺnk.

MLIEČNA CESTA :

Názov Mliečna cesta sa vzťahuje na jemný pás svetla, ktorý prechádza cez nočnú oblohu. Svetlo vytvárajú hviezdy a hmloviny našej Galaxie, zvanej Mliečna cesta. Má tvar špirály s hustou centrálnou vydutinou, ktorá je obklopená štyrmi ramenami špirálujúcimi smerom von a menej hustým halo. Nemôžeme vidieť jej špirálový tvar, pretože slnečná sústava sa nachádza v jednom z ramien špirály, nazývanom ramenom Orióna (tiež Miestne rameno). Z nášho pohľadu je stred Galaxie úplne zahalený prachovými mrakmi. Výsledkom toho je, že optické mapy poskytujú len obmedzený pohľad na Galaxiu. Kompletnejší obraz nôžeme však získať skúmaním rádiového, infračerveného alebo iného žiarenia. Vydutina v strede Galaxie je relatívne malá, hustá oblasť obsahujúca najmä staršie červené a žlté hviezdy. Halo je menej hustá oblať, v ktorej sa nachádzajú najstaršie hviezdy. Niektoré sú možno staré ako Galaxia (pravdepodobne 14 miliárd rokov). Ramená špirály obsahujú najmä horúce, mladé, modré hviezdy a hmloviny (mraky prachu a plynu, v ktorých sa rodia hviezdy). Naša Galaxia je obrovská hviezdna sústava s priemerom približne 100 000 svetelných rokov. Celá Galaxia sa v priestore otáča tak, že hviezdy nachádzajúce sa bližšie k jej stredu sa pohybujú rýchlejšie ako hviezdy na jej okraji. Slnko, ktoré je asi v dvoch tretinách cesty smerom od stredu k okraju Galaxie, vykoná jeden obeh približne za 220 miliónov rokov.

SLNEČNÁ SÚSTAVA :

Najväčšími telesami slnečnej sústavy sú vedľa Slnka planéty, ktorých je deväť: Merkúr, Venuša, Zem, Mars, Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a Pluto. Okrem Merkuru a Venuše má každá planéta aspoň jeden mesiac.

Okolo slnka putuje tisíce planét, stovky komét, oblaky prachu a kamienkov. Slnečná sústava má tvar plochého disku, pretože obežné dráhy planét nie sú presné kružnice, ale elipsy. Planéty sa líšia od hviezd tým, že nežiaria vlastným, ale odrazeným svetlom, pochádzajúcim zo slnka. Niektoré planéty sú tvorené horninami, iné sú obrovské gule plynu. Okolo Saturnu je prstenec, ktorý je vytvorený veľkým množstvom kamienkov a prachových čiastočiek. Okolo väčšiny planét obiehajú obežnice – mesiace. MERKUR – malá kamenistá planéta s priemerom 4900 km, obiehajúca okolo

Slnka vo vzdialenosti 58 miliónov kilometrov. Teplota vystupuje

a 400 C a klesá na –170 C. VENUŠA - je najjasnejšia a Zemi najbližšia planéta. Je tvorená horninami. Venuša dobre udržuje teplo. ZEM - tri štvrtiny zemského povrchu pokrývajú oceány. Vnútro Zeme je

veľmi aktívne. MARS – je menšia pevná planéta obiehajúca okolo Slnka vo vzdialenosti 229

Miliónov kilometrov. Na povrchu sú krátery a vyhasnuté sopky. Voda sa tam nevyskytuje. JUPITER – je svojim priemerom 142 800 kilometrov najväčšou planétou

Slnečnej sústavy. SATURN – meria 120 000 km v priemere, podobá sa Jupiteru a má veľké

Prstence. URAN, NEPTÚN, PLUTO – sú plynné planéty, 4x väčšie ako Zem. Pluto je

najvzdialenejšia ľadová planéta, má veľkosť

nášho Mesiaca. Zdrojom energie je Slnko – bežná hviezda, podobná tým, ktoré pozorujeme

na nočnej oblohe. Slnko je vzdialené od Zeme 150 miliónov km. Jeho priemer je109 násobkom priemeru Zeme a objem miliónkrát väčší ako objem Země. Povrchová teplota Slnka je 6000 C. Zdrojom obrovského množstva energie

ktorú vyžaruje v podobe svetla je termonukleárna reakcia prebiehajúca vo vnútri Slnka. Slnko vyžaruje rentgenové a ultrafialové lúče. Pri termojadrových reakciách – zlučovanie atómov vodíka sa uvoľňuje obrovské množstvo energie vo vnútri hviezd – príčina žiarenie hviezd. Neustále dochádza ku vzniku nových hviezd – masy plynu a prachu sa gravitáciou postupne stláčajú a hustnú. Teplota a tlak vo vnútri rastie a pri dosiahnutí určitých hodnôt dôjde k termojadrovej reakcii – vzniká hviezda. Hviezdy tvoria súhvezdia , ktoré sú pomenované po zvieratách, po bájnych gréckych postavách. Obloha je rozdelená na 88 súhvezdí. Astronómovia pozorujú 20 až 30 komét ročne. Kométy sa skladajú z ľadu, plynu a prachu, pohybujú sa medziplanetárnym priestorom po obežných dráhach okolo Slnka.

Pred dávnymi časmi v období zrodu slnečnej sústavy sa vesmírom potulovalo väčšie množstvo kameňov jako

dnes a väčšina z nich pravdepodobne dopadla na povrch planét.

SLNKO :

Slnko je hviezda v strede slnečnej sústavy. Má asi päť miliárd rokov, a bude svietiť ešte aspoň ďalších päť miliárd rokov. Slnko je žltá hviezda hlavnej postupnosti s priemerom asi 1,4 milióna kilometrov. Takmer celá pozostáva z vodíka a hélia. V jadre Slnka sa jadrovou reakciou mení vodík na hélium, pričom sa uvoľňuje energia. Energia prechádza cez radiačnú a konvektívnu zónu k fotosfére viditeľnej na povrchu, kde opúšťa Slnko vo forme svetla a tepla. Na fotosfére sa často nachádzajú tmavé, relatívne chladné oblasti, ktoré nazývame slnečné škvrny. Objavujú sa v skupinách. Domnievame sa, že ich spôsobujú magnetické polia. Inými druhmy slnečnej aktivity sú erupcie, ktoré zvyčajne súvisia so slnečnými škvrnami, a protuberancie. Erupcie sú krátkodobé výrony plazmy, ktoré sa podľa intenzity delia na tri triedy. Protuberancie sú slučky alebo vlákna plynu vystupujúce zo slnečnej atmosféry; niektoré trvajú niekoľko hodín, iné aj niekoľko mesiacov. Nad fotosférou je chromosféra a extrémne riedka koróna Koróna je vlastne vonkajšia atmosféra, ktorá siaha milióny kilometrov do okolia. Jemné častice unikajúce z koróny sú slnečným vetrom, ktorý prúdi priestorom rýchlosťou stoviek kilometrov za sekundu. Chromosféru a korónu môžeme vidieť zo Zeme, keď dôjde k úplnému zatmeniu Slnka. NIEKTORÉ ÚDAJE O SLNKU :

Vzdialenosť od Zeme - (AU) 149,6. 106 -maximálna v aféliu 152,1. 106
-minimálna v perihéliu 147,1. 106
Priemer 1,392. 106
Priemerná hustota 1400. 1030 kg
Objem 1,412. 1018 km3
Perióda rotácie okolo osi - rovník 24d 6h
- póly asi 35d
Sklon osi rotácie k pólu ekliptiky 7° 15'
Gravitácia na povrchu (Zem = 1) 28
Žiarivý výkon 3,86. 1026 W
Priemerná rýchlosť rotácie 1,9 km/s
Úniková rýchlosť 618 km/s
Teplota na povrchu 5700 K
Teplota v jadre 14. 106 K
*Spektrálna trieda- určuje sa podľa farby povrchovej teploty a jasnosti hviezdy.



FÁZY MESIACA :

Mesiac nemá vlastný zdroj žiarenia. Je to tmavé teleso, ktoré svieti iba odrazeným slnečným svetlom. Povrch Mesiaca je preto vždy osvetlený iba z polovice. V čase, keď je Zem medzi Slnkom a Mesiacom, ale Slnko, Zem a Mesiac neležia na jednej priamke, na oblohe žiari plný kotúč Mesiaca. Hovoríme, že Mesiac je v splne. Každý ďalší deň po splne vidíme z osvetlenej časti mesačného povrchu menej. Po obehnutí štvrtiny svojej dráhy okolo Zeme vidíme iba ľavú polovicu osvetlenej časti mesačné p povrchu. Mesiac je v poslednej štvrti. Po prejdení ďalšej štvrtiny dráhy mesiac sa dostane medzi Slnko a &Zem.

V tomto čase má k nám privrátenú svoju neosvetlenú stranu. Na oblohe ho nevidieť, je v nove. Necelé dva dni po nove zbadáme na oblohe uzučký kosáčik nového Mesiaca, ktorý s pribúdajúcimi d/nami stále narastá. O 7 dní po nove uvidíme z osvetleného povrchu Mesiaca celú pravú polovicu. Mesiac je v prvej štvrti. A o ďalších 7 dní je opäť Mesiac v splne. Vystriedanie všetkých 4 mesačných fáz nazývame lunáciou. Veľkosť Mesiaca v lunácii zvykneme označovať jeho vekom. V nove je vek Mesiaca 0,0 dňa, v prvej štvrti približne 7,4 dňa, v splne 14,8 dňa, v poslednej štvrti 22,1 dňa. Stačí, ak si zapamätáme, že jednotlivé fázy v lunácii nasledujú približne za sebou po 7 dňoch. Slabé zjasnenie neosvetlenej časti mesačného povrchu, popolavý svit, vidieť niekoľko dní v okolí novu. Popolavý svit vzniká osvetlením povrchu Mesiaca odrazeným slnečným svetlom od Zeme. Práve okolo novu je Zem pre Mesiac v úplnku a intenzívne osvetľuje jeho nočnú stranu. Popolavý svit je veľmi slabý. Mesiac odráža iba 7% dopadajúceho žiarenia zo Zeme, a len časť z neho sa nakoniec vráti späť na povrch Zeme.

TAJUPLNÁ PLANÉTA X :

V nekonečných hlbinách vesmíru sa všetko otáča. Deväť planét obieha okolo slnka, pričom každá z nich opisuje vlastnú elipsoidnú dráhu, akoby celú túto sústavu poháňalo akési ozubené koliesko. Zdá sa však, že v tomto súkolí niečo škrípe. Obežná dráha Uránu vykazuje odchýlku. Ako by ho priťahovalo nejaké celkom blízko neho sa nachádzajúce a doteraz neznáme vesmírne teleso...azda desiata planéta?

Je to jednoznačné: Urán, siedma planéta našej slnečnej sústavy vypadáva z roly. Za 84 rokov, čo je jej čas obehu okolo slnka, na nej ubehne jeden deň, trvajúci 42 rokov a jedna rovnako dlhá noc. Navyše jeho obežná dráha je taká nepravidelná, že už po dlhé roky je predmetom záujmu astronómov. Jej čudné odchýlky viedli okrem iného k objaveniu ďalších 2 planét – Neptúna v roku 1846 a Pluta v r.1930. Napriek tomu podivnú obežnú dráhu Uránu nemožno pripisovať iba vplyvu Neptúna a Pluta, lebo 2% odchýlky zostávajú nevysvetlené. Zdá sa, akoby Urán priťahovala nejaké neznáme vesmírne teleso. Inak povedané k všetkým 9 nám doteraz známym planétam pravdepodobne patrí ešte desiata. Niektorí vedci dokonca pochybujú, že je to skutočná planéta. Ak takéto tajuplné vesmírne teleso skutočne existuje, ako si vysvetliť, že obrovské teleskopy, ktoré skúmajú vesmír Zeme aj priamo z vesmíru (napr.Hubblov teleskop), ho zatiaľ ešte neobjavili.

Odpoveď je jednoduchá: Ak by skutočne existovala desiata planéta, musíme ju hľadať na najvzdialenejšom konci našej slnečnej sústavy, teda najmenej 4miliardy km za Plutom. To vysvetľuje ťažkosti pri pozorovaní. Neznáma planéta by musela mať obrovskú hmotnosť, aby mohla pôsobiť na obežné dráhy veľkých planét a súčasne by nesmela žiariť jasnejšie než malé Pluto. Isté je iba to, že v žiadnom prípade nemôže ísť o veľkú planétu, lebo inak by sme ju už boli určite objavili. Keďže bádania v tomto smere boli doteraz bezvýsledné, vedci pracujú aj na hypotézach, ktoré nepočítajú s existenciou malej planéty. Napríklad snímky vyhotovené v rokoch 1992 až 1994 v observatóriu na Havaji, poukazujú na existenciu najmenej 6 primitívnych vesmírnych telies vo vzdialenosti niekoľko miliárd km. Ak sa ich existenciu podarí potvrdiť, dalo by sa na tomto základe dokázať, že za Neptúnom a Plutom nikdy nemohla vzniknúť ďalšia planéta, pretože je tam veľmi málo hmoty a má príliš nízku koncentráciu. Niektorí astronómovia (patril k nim aj nedávno zosnulý Clyde Tombaugh, objaviteľ Pluta) však ani dnes nepochybujú o možnosti existencie tajuplnej desiatej planéty. HYPOTÉZA VULKÁNA :

Čo ak predsa existuje ďalšia planéta, nie však na hranici našej slnečnej ústavy, ale v bezprostrednej blízkosti slnka??? V devätnástom storočí viacerí amatérski astronómovia pozorovali posun malého bodu medzi Merkúrom a Slnkom, ktorý sa podobal na planétu. Predčasne ho nazvali Vulkán, ale odvtedy ho nikdy viac nespozorovali. Možno išlo o prašný prstenec, alebo prelietajúce asteroidy. Nech je to však ako chce, vedci sa budú vždy snažiť o objavenie nejakej planéty, pretože to by znamenalo ďalší prielom v svete záhadného vesmíru.


SUPERNOVY :

Keď sa rodí neutrónová hviezda, dochádza k obrovskému gravitačnému kolapsu. Teplota v zmršťujúcom sa jadre prudko stúpa (na niekoľko miliárd až bilión stupňov kelvinov), tlak dosahuje úžasné hodnoty - niekoľko miliónov ton na cm2. Za takýchto podmienok sú degenerované jadrá hmoty tak natlačené vedľa seba, že centrálna oblasť hviezdy sa už nemôže ďalej zmršťovať a hviezda v niektorých prípadoch vybuchuje - vzniká supernova. Ak sa výbuch z nejakého dôvodu nepodarí, v prípade hmotnejších hviezd gravitačný kolaps pokračuje a vzniká čierna diera. Supernova žiari intenzitou ako celá galaxia. Pri výbuchu hviezda odhadzuje prevažnú časť svojej hmoty v podobe expandujúcej obálky, z jadra spravidla vznikne neutrónová hviezda. Jasnosť supernovy vzrastá v prvých dňoch po výbuchu, keď vyvrhnutá obálka zväčšuje rozpínaním svoju plochu a vyžaruje ňou obrovské množstvo energie.

Pokračovaním rozpínaním obálka hviezdy chladne a zmenšuje sa jej hrúbka. Jasnosť supernovy klesá, až sa supernova stratí z dohľadu. Expandujúce obálky blízkych supernov možno pozorovať ešte mnoho sto rokov po výbuchu v podobe hmlovín. Najznámejšia supernova vybuchla v roku 1054. Jej jasnosť bola taká obrovská, že ju bolo vidieť za bieleho dňa celý mesiac po výbuchu. Po tejto supernove zostala Krabia hmlovina, ktorá sa v súčasnosti rozpína rýchlosťou 1100 km/s. Z čias výbuchu tejto supernovy sa zachovali aj mince s motívom jasne žiariacej hviezdy, pozorovanej za jasného dňa. KVAZARY :

Kvazary (skratka kvázistelárnych rádiových zdrojov - "rádiohviezdné" ) sú objekty, ktoré vypadajú ako hviezdy a súčasne žiaria na rádiových vlnách. Prvé kvazary, ktoré rádioastronómovia objavili, boli veľmi vzdialené objekty, stovky millónov až miliardy svetelných rokov. Najprv sa pôvodne usudzovalo, že sa jedná o veľmi vzdialené galaxie. Lenže sa zistilo, že ich optické a rádiové žiarenie sa s časom mení tak rýchle, že priemer týchto objektov musí byť okolo rozmeru našej slnečnej sústavy. Tým vznikol problém kvazarovej energetiky. Kvazar, objekt s rozmerom okolo 10 na 9 km má svietivosť až 1000 x väčšiu ako galaxia s priemerom niekoľko desiatkov tisíc svetelných rokov! Termonukleárna reakcia, ktorá prebieha vo vnútri hviezd, má príliš nízku účinnosť (okolo 0,7%) na to, aby mohla vyprodukovať také úžasné množstvo energie. Vedcom sa z viacerých úvah a pozorovaní podarilo odhadnúť hmotnosť kvazarov na cca 10 na 9 sĺnk. Ak sa táto hmota zrúti do supermasívnej čiernej diery s polomerom asi 10 na 9 km, vzniká objekt práve predpokladanej veľkosti našej slnečnej sústavy. Ak na túto čiernu dieru dopadá hmota z okolitých hviezd, urýchli sa vplyvom gravitácie čiernej diery na rýchlosti blízkej rýchlosti svetla a pritom silne žiari. Premena na žiarivú energiu je závratne vysoká : 40-60 % (porovnajte, "len" 0,7 % pri termonukleárnej reakcii). Preto sa všeobecne súdi, že kvazary sú supermasívne čierne diery, ktoré svojou gravitáciou priťahujú okolitú hmotu medzihviezdneho prachu alebo dokonca hviezd. Predpokladá sa, že kvazary sa nachádzajú v samotných centrách obrích galaxií. Kvazary sú vlastne zrútené jadrá galaxií. V súčasnosti astronómovia sledujú asi 5 000 kvazarov. Paradoxne, najbližší kvazar v centre našej galaxie, Mliečnej dráhy, sa spozoroval až dosť neskoro. Kvazar za to nemôže. Alebo len do určitej miery. Má totiž dosť "malú" hmotnosť - "iba" niekoľko miliónov sĺnk.

Z toho sa odvíja aj menšia žiarivá energia okolitej hmoty, ktorá "padá" do kvazaru. Skoršiemu spozorovaniu kvazaru v našej Galaxii navyše bránilo množstvo medzihviezdneho prachu a plynu, ktoré sa nachádza medzi Zemou a centrom Mliečnej dráhy. NEUTRÓNOVÉ HVIEZDY A PULZARY :

Keď hviezde dohorí jej termonukleárne palivo, "nemá na výber". V prípade, že hmotnosť hviezdy je približne 1,4 - 2 násobok hmotnosti Slnka, dochádza k úžasnému gravitačnému kolapsu. Atómy hmoty hviezdy prestávajú existovať vo forme jadro - elektrónový obal. Obrovská gravitácia "vtlačí" elektróny do atómového jadra, v ňom čakajú na ne protóny, ktoré splynú s elektrónmi - vzniknú elektricky neutrálne atómové častice - neutróny, vzniká neutrónová hviezda. Takmer celá hmota hviezdy potom pozostáva z neutrónov, ktoré sa nachádzajú veľmi blízko jeden od druhého. Tento stav má dramatický vplyv na hustotu hmoty neutrónovej hviezdy. Hustota takejto hviezdy sa vymyká akejkoľvek predstave - 10 na 8 ton/cm3 !!! Inými slovami, kocka z populárnej hry Človeče, nehnevaj sa, uhnietená z hmoty neutrónovej hviezdy by vážila okolo 100 miliónov ton! (Len tak pre názornosť - to je približne hmota 3 miliónov tankov strednej hmotnosti!) Gravitačné pole na povrchu hviezdy presahuje desaťmiliárdkrát zemskú tiaž, magnetické pole je dokonca biliónkrát väčšie ako magnetické pole Zeme. Pôvodne pomaly rotujúca hviezda, vplyvom veľkého zmenšenia objemu, sa roztočí v dôsledku zachovania momentu hybnosti niekoľko desaťtisíckrát rýchlejšie. (Podobne, ako krasokorčuliarka, keď robí piruetu a pripraží ruky). Neutrónová hviezda, typického priemeru okolo 10 - 20 km, sa otočí približne raz za sekundu. Niketoré neutrónové hviezdy vysielajú pravidelné elektromagnetické impulzy - vzniká pulzar. Toto všetko vypočítali teoretici, ale my už vieme, že to nestačí. Musí prísť dôkaz (nemýľte si ho s dôkazom namiesto sľubov z reklamy na vodu po holení). A ten skutočne prišiel. Britský astrofyzik A. Hewisch dostal za objav pulzarov v roku 1968 Nobelovu cenu za fyziku. A ľudský duch opäť slávil svoj triumf. Keď sa nad tým zamyslíte, je to niečo úžasné. Zoberiete teóriu relativity, premiešate s teóriou kvantovej mechaniky, pridáte štipku niekoľkých ďalších teórií. Dosadíte správne čísla do správnych rovníc a je to. A potom sa čaká. Je to blud alebo skutočne seriózne číslo? Čísla, z ktorých sa dá postaviť nová teória? Keď sa to potvrdí pozorovaním, tak je to OK. A v prípade teórie neutrónových hviezd to OK je.

V súčasnosti rádioastronómovia registrujú približne 400 pulzarov s periódami otočiek od 1,6 milisekundy do 4,3 sekundy. APOLO:

Prípravy:

19. storočie už umožnovalo aj konať a nielen snívať. Významnými objavmi prispel Rus Konstantin Ciolkovskij(1857-1953). Za otca modernej kozmonautiky je ale pokladaný Robert Hutchings Goddard, ktorý 16. marca 1926 vystrelil prvú raketu moderného typu. Po príchode 1. a 2. svetovej vojny sa ale zdalo, že výskumy a vývoje budú prerušené, ale opak bol pravdou. Zatiaľ čo v Sovietskom zvaze vznikali na raketovom princípe slávne "kaťuše", v Nemecku sa konštruovali za prispenia génia Wernera von Brauna (1912-1977) hrozostrašné rakety V-2. Po vojne odišiel W.v.Braun do Ameriky, kde sa angažoval a stal sa základom americkej kozmonautiky. Teraz sa už boj medzi Amerikou a ZSSR v oblasti dobývania kozmu mohol začať. Ako prvý, dosiahli úspech Rusi, ked vypustili 1. družicu Sputnik 1 dna 4. Oktobra 1957. Bola to guľa o priemere 58 cm,a po stranách ma štyri plutvovité antény dlhé 240 a 260cm. Jej hmotnosť bola iba 83,6 kg. Ulohou tejto družice bolo iba jedno a to dať o sebe vedieť. Toho istého roku nasledovala ešte družica Sputnik 2 so psom Lajkou. Toto samozrejme zaskočilo Američanov, načo náčelník štábu letectva USA generál White povedal:"Ten, kto bude kontrolovať kozmický priestor, bude kontrolovať aj celú zem." O rok neskor vypustili Američania prvú družicu Explorer 1 a vtedajší prezident Dwight D. Eisenhower založil NASA a súčasne zvýšil dotácie na kozmonautiku.( vtedy to bolo vyše 5% HDP, teraz je to podľa posledných správ necelé 1%) Avšak bol to opať Sovietský zvaz, ktorý vypustil družicu k mesiacu - Luna 1 (1959). Tieto úspechy boli vykupované samozrejme tragédiami. Tieto boli často veľmi tragické a prísne utajované. Napríklad ešte dnes nevieme okolnosti prípadu z 20. februára 1960, ked pri skúškach rakety R-16 zahynulo 160 prihliadajúcich. Alebo tri týždne pred prvým letom Gagarina zahynul Valentin Bondarenko, ale okolnosti jeho smrti boli zverejnené až o 25 rokov neskor, teda v r 1986. To ale nebránilo Rusku, aby vytýčilo aj tretí medzník. A bolo to 12. Apríla 1961, ked sa do vesmíru dostal prvý človek - Jurij Gagarin na lodi Vostok 1. Ako bolo vtedy zvykom, oslavy v komunistických krajinách nemali konca kraja. Preto si ľudia už mysleli, že zachvíľu ľudia budú stáť na Mesiaci. Lenže nebola vyriešená jedna otázka, či tí ľudia budú hovoriť rusky, alebo anglicky. Američania už nemohli dlho čakať a spustili program MERCURY. Ako prvý z neho sa dostal do kozmu John H.

Glenn (ten mal to šťastie a do kozmu letel ešte raz a to v roku 1998 v raketopláne Discovery) na lodi Friendship 7.(20. február 1962) V roku 1960 nastúpil do Bieloho domu John Fitzerrald Kennedy, ktorého vláda podporovala kozmický program v plnej miere. Rusi vyhlasovali, že na Mesiaci budú prví oni. Mali nato aj predpoklady. Ved mali lode ako Voschod 1 ale hlavne Voschod 2 ( z neho v r 1964 vystúpil Alexej Leonov do voľného kozmického priestoru. O dva roky neskor pristála na mesiaci sonda Luna 9. Napriek veľkému počtu úspechov neboli Rusi prvými ľudmi na Mesiaci. Zaslúžili sa o to nezhody medzi hlavnými konštruktérmi : S. Koroljovom a V. Celomenejem. Z toho ale ťažili Američania a vypustili sondy na prieskum Mesiaca SURVEYOR a LUNAR ORBITER. Zo záverov ich misií vyplynulo, že človek bez obáv može vstúpiť na Mesiac. APOLLO:

NASA začala pracovať na projekte cesty na Mesiac už omnoho skor ako politici na najvyššej úrovni udelili tomuto projektu prívlastok - Národný prestížny projekt prvoradého významu. Veľkým propagátorom myšlienky cesty na Mesiac bol už spomínaný W. v. Braun. Ten prešiel do NASA po jej založení z armády USA. V NASA mohol naplno rovíjať svoj talent. Tu sa rysovali obrovské rakety, pre ktoré nemala armáda pochopenie ani použitie. A tak postupne vznikali v jeho kancelárii štúdie nosných rakiet - počnúc SATURN -om A-1, cez verzie B a C až po obriu NOVU. Plán letov bol taký, že jednotlivé dielce budú vynesené na orbit, kde sa z nich poskladá kozmická lod, ktorá poletí na Mesiac. Lenže v tej dobe ešte žiadny americký kozmonaut sa nedostal do kozmu a nebolo teda jasné, či človek bude chopný previesť také zložité pilotážne operácie ako spojenie konštrukčných prvkov vo vesmíre. Dva suborbitálne a šesť orbitálnych letov projektu MERCURY dokázalo , že áno, človek može žiť a pracovať v bestiažovom stave. A tak sa práce na APOLL-e mohli rozbehnúť na plné obrátky. Za výrobcu kozmickej lode bol vybraný koncern North American Aviation. Firma Rocketdyne mala dodať motory. Ale ešte v tom čase sa nevedelo o stratégii letu. Vtedy všetkých šokoval mladý inžinier M. Hobolt, ktorý navrhol použiť metodu "výsadkového člnu". Jej priníp bol v tom, že časť lode obiehala okolo Mesiaca a časť zostúpila na povrch. Na odskúšanie tejto metody poslúžili lety GEMINY. Dalšou firmou angažovanou v APOLLE bola Grumman aerospace. Tá mala ten podivuhodný čln navrhnúť a vyrobiť. Ten dostal meno LM - Lunar Module.

Materská lod sa delila ešte na dve časti a to na veliteľský modul CM - Command Module a služobný bodul SM – Service Module (tu boli uložené všetký zdroje energie a paliva) Koncom roku 1966 bolo všetko pripravené na oskúšanie CM a SM vo vesmíre. Na to slúžili dva bezpilotné štarty Saturnu 1, neskor označené ako APOLLO 2 a 3. APOLLO 1

Bol to prvý pilotovaný let. Bol stanovený na február 1967 a dotyčnými kozmonautami boli: Virgil I. Grissom Edward H. White a Roger B. Chafee. Simulované štarty Saturnu 1 dopadli dobre, ale pár minút pred ostrím štartom sa ozval astronaut Chafee:" Máme v lodi ohen!" White sa znažil otvoriť poklop, ale na to je potrebné 1,5 min. Potom nasledovali výkriky a posledné slova zneli: "Dostante nás odtiaľto!" Potom už len inerciálne plošiny (ktoré pridržiavajú raketu a sledújú nežiadúce vibrácie) zachytili chvenie od pohybov kozmonautov. Vo veliteľskej sekcii sa ohen rozmáhal veľmi rýchlo a následkom toho bolo roztrhnutie plášťa. Tak sa celé APOLLO 1 zahalilo dymom. Musel to byť smutný pohľad pre všetkých, čo to videli. Technici už našli len zhorené telá astronautov. O štvrť roku neskor zomiera v Sojuze 1 kozmonaut Vladimir Komarov. Vesmír si začal vyberať krutú dan a ukázalo sa, že cesta nebude až taká ľahká, ako sa zdalo po prvých úspechoch. S týmto letom ma spája jedna príhoda Ked som vypúšťal model Apolla 1 postihol ma taký istý osud - raketa zhorela. Zeby to meno Apollo 1 bolo nejakým sposobom zakliate?

APOLLO 4

Tu sa prvý krát použil nosič Saturn 5(výška - 111m, hmotnosť 2700t). Startovalo sa z rampy 39 A (odtiaľ teraz bežne štartujú raketoplány) Let sledovala vo vesmíre družica Vanguard. Lod spravila pár okruhov, pričom vyskúšala všetky operácie vrátane oddelenia a spojenia jednotlivých častí. Taktiež sa vyskúšal návrat astronautov. Let skončil 6 km od lode USS Bermington.Technici označili let ako 100% úspech, iked sa tam vyskytlo 21 chýb. APOLLO 5

Pri tomto lete sa použila osirelá raketa Saturn 1, ktorá mala poslúžiť trojici zhorených astronautov. Mala vyniesť modul LM a odskúšať ho vo vesmíre. Po skúškach sa modul ponechal osudu

APOLLO 6

Úlohou bolo otestovať raketu pri druhej kozmickej( tá je potrebná na let k Mesiacu). Tu sa už ale objavilo viac chýb a porúch ako pri prvom lete Saturnu 5(Apollo 4)ako prasknutá hadica, zvýšenie pulzného tlaku alebo samočinné odstavenie dvoch motorov. Nakoľko sa cieľ nepodarilo splniť, NASA sa rozhodla, že další let bude už pilotovaný. APOLLO 8, APOLLO 9, APOLLO 10

Na konci roku 1968 sa APOLLO 8 vymanilo z obežnej dráhy zeme a desaťkrát obletelo Mesiac. V jej stopách išli tiež misie APOLLO 9 a APOLLO 10, ktoré nacvičovali základné úlohy pre návštevu Mesiaca. Cesta bola konečne pripravená. APOLLO 11

W.

v. Braun o tom povedal : " Doležitosti sa tento čin tovná okamžiku v evolúcii, ked sa vodný život prvý krát vyplazil na súš." V tejto misii sa predpokladalo už zosadnutie na Mesiaci. Prečo predpokladalo? Pretože astronauti mali pokračovať iba potiaľ, pokiaľ nenastanú nejaké komplikácie. LM APOLLa 11 dostal meno EAGLE, a kedže si NASA bola istá, že to už vyjde, na palube bolo nainštalované aj laboratorium EASEP ( Early Apollo Surface Experiment Package).Veliteľský modul dostal meno Columbia. Prípravy letu vyvrcholili 16. júla 1969 na rampe 39 A. Start prebehol hladko a najvačšia vedecko-techincká odysea 20.st sa mohla začať. O tri dni sa už modul nachádzal na obežnej dráhe okolo mesiaca. Technici museli rátať s tým, že ked sa modul dostane za odvrátenú časť Mesiaca, stratí sa signál, čo sa opakovalo každých 34 minút. 20 júla sa lod rozdelila na dve časti a to na EAGLE(modul, ktorý zostupuje) a COLUMBIA (modul , ktorý krúži okolo Mesiaca). 20 júla 1969, 20.17.43 UT - to bol ten čas, kedy človek prvýkrát zosadol na Mesiaci. Boli tam Armstrong a Aldrin, zatiaľ čo Collins bol na obežnej dráhe (hoci dostal presné súradnice, nepodarilo sa mu ich zahliadnúť). Miliony ľudí pri televíznych obrazovkách sledovali prvé kroky Armstronga Vtedy Neil vyslovil svoju pamatnú vetu:"Je to malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo." Povrch bol jemný a prašný, takže pohyb nerobil astronautom problémy. Okrem iného tu umiestnili aj pamatnú plaketu, na ktorej bolo napísané: " Tu sa ľudia z planéty zem prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl L.P.1969. Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva." Zatým nasledujú podpisy všetkých členov posádky Apolla 11. Po tom, čo vytýčili astronauti americkú zástavu na povrchu Mesiaca, osobne ( ale prostredníctvom ráda) im gratuloval prezident Nixon. Ostávalo im ešte umiestniť laboratorium na povrchu, ktoré sa skladalo z laseroveho kútového odrážača ( poslúžil na presné zmeranie vzdialenosti medzi Zemou a Mesiacom) a seizmometra ( zachytáva otrasy pody). Na druhý den vzlietli, spojili sa s Columbiou a po dva a pol dnoch cesty pristáli v dohľade USS Hornet. APOLLO 12

Táto expedícia rozširovala úlohy tej predošlej. Miesto pristátia sa určilo pri sonde Surveyour 3. Veliteľský modul dostal meno Yankee Clipper a mesačný modul Interpid. Celá cesta prebiehala podľa plánu, výnimkou bol iba zásah blesku pár sekúnd po štarte. Na Mesiaci odobrali vzorky dornín, ako aj vzorky kabeláže zo sondy, ktorá tam pristála pred dvoma rokmi.

Let sa skončil podobne ako predošlý - na lodi USS Hornet. Aké veľké bolo ale prekvapenie v NASA, ked prišli výsledky testov - V kábloch Surveyoru 3 sa našiel životashopný organizmus, čo potvrdzuje, že život v kozme je možný( potvrdzujú to aj testy úlomkov z kométy, nájdene v Arktíde, na ktorých sa našli živé baktérie). APOLLO13

Už trinástka v názve neveštila nič dobré. Nikto vtedy netušil, že v jednej z kyslíkových nádrží je poškodenáizolácia a práve tu hrozí skrat a následne havária. Veliteľský modul dostal názov Odyssea a mesačný modul Aquarius. Celá dráma začala 330 250 km od Zeme, na obežnej dráhe Mesiaca. Najstrašnejšie na tom bolo, že sa od Zeme vzdaľovali rýchlosťou skoro 1km za sekundu (presne 993 m/s).Výbuch, ktorý nastal sposobil výpadok el. energie v celej lodi a tým klesla aj teplota v lodi na necelých 6 C. Odborníci na Zemi pracovali na simulátoroch a okamžite s kozmonautami si vymienali informácie. Spoločnou prácou sa im podarilo dostať ku Zemi. Let sa skončil po šiestich ťažkých dnoch pri USS Iwo Jim. K tomuto letu sa viaže rovnomenný , oscarom ocenený film s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe. APOLLO 14

Miesto pristátia "zdedili" po svojich predchodcoch. Saturn 5 nesúci Kitty Hawk(CM) a Antares(LM). Po piatich dnoch bezchybného letu sa astronauti nachádzali na Mesiaci. Premieru tu mala dvojkolka MET (zariadenie na princípe vozíka). S nou sa mali dostať ku kráteru Cone. Paradoxom bolo, že hoci mali k dispozícii mapy s dvojmetrovými detailami, nastal problém s orientáciou.Let sa skončil po osmych dnoch pri USS New Orleans. Aké bolo ale prekvapenie kozmonautov, ked sa zistilo, že ich pri "slávnej prechádzke" delilo od cieľa púhych 20 m. APOLLO 15

Tu sa použila už vylepšená konštrukcia nosnej rakety, čo umožnovalo do výbavy zahrnúť aj ľahký elektro mobil. Moduly dostaly názov Endeavour(CM) a Falcon. Start bol 26 júla 1971. Astronauti pristáli pri brázde Hadley a skúšali Rovera(elektromobil), kde na nom najazdili vyše 10 km. Ostatné dni sa venovali geologii. Apollo 15 pristálo 7. augusta pri USS Okinawa. Táto výprava dosiahla rýchlostný rekord pri pohybe na mesačnom povrchu - 12,5 km/h. APOLLO 16

Let bol zahájený 16. apríla 1972. Po malých problémoch s motorom zosadol Orion na Mesiaci. Vo výške 114 m krúžil Casper. Ulohou bolo kompletné testovanie Rovera. Apollo 16 prostálo 27. apríla pri USS Ticonderoga. Testy Rovera dostali prízvučné meno " Grand Prix " , pri ktorýchsa im podarilo prekonať aj rýchlostný rekord o 5 km/h, čo ale nevydržal jeden z blatníkov.

APOLLO 17

Bola to prvá výprava, ktorej sa zúčastnil aj vedecký pracovník- Harrison H. Schmitt, ale zároven aj posledná ,ktorá pristála na Mesiaci. Na Mesiac dorazili 11. decembra 1972, pri kotline Taurus-Littrow. Tu museli opraviť Rovera po predošlej výprave, ako aj pyrotechnikou simulovali "Mesiacotrasenie". Dr. Schmitt tu mal vedeckú prednášku, ktorá bola vysielaná na vedecké univerzity. Tak ako prvá výprava, aj posledná tu nechala pamatnú tabuľu, na ktorej bolo:" Na tomto mieste skončil prvý prieskum Mesiaca človekom v decembri L.P. 1972. Nech Mier, s ktorým sme prišli, sa odrazí v živote všetkých národov na Zemi." Tento ceremoniál sledovalo aj 39 mladých ľudí z roznych krajín vo vesmírnom stredisku. Dr. Schmitt zodvihol ešte mesačný kamen a povedal:" Tento kamen je zložený z úlomkov roznych hornín najroznejších tvarov, veľkostí a farieb. Všetky dohromady sú spojené v jeden celok, ktorý tu ležal, vlastne žil mierumilovným sposobom. Ked sa tento kamen ocitne na Zemi, radi by sme dali z neho po úlomku všetkým krajinám na svete ako symbol spolužitia a mieru do budúsnosti. Koniec programu Apollo znamená, že sa teraz dvere zatvárajú. Nádej budúcnosti však spočíva v mladých ľudoch, ktorí sa učia žiť a pracovať spoločne." Potom odparkovali Rover a nastúpili do Challengeru. Cernan ako posledný človek na mesačnom povrchu dodal:" Ked teraz robím posledné kroky na Mesiaci, dúfam, že nebudú posledné nadlho a že budúcnosť ukáže, že dnešný výboj ukul další osud ľudstva. My opúšťame Taurus-Littrow v mieri, tak, ako sme sem prišli. Nech tý, čo sa sem vrátia, prídu v mieri a v pokoji pre celé ľudstvo. Nech má posádka Apolla 17 šťastnú cestu domov !". Prianie veliteľa sa splnilo a Apollo šťastne pristálo 19. decembra 1972 v Tichom oceáne pri USS Ticonderoga. Na záver pripomeniem, že kapitán Cernan pochádza zo Slovenska, ktoré už párkrát navštívil.

ZOZNAM PROJEKTOV NA SKÚMANIE MESIACA :

Luna 2 14.9.1959 prvý zásah Mesiaca

Ranger 6 2.2.1964 neúspešný pokus

Ranger 7 31.7.1964 4308 snímok

Ranger 8 20.2.1965 7137 snímok

Ranger 9 24.3.1965 5814 snímok

Luna 5 12.5.1965 neúspešný pokus

Luna 7 7.10.1965 neúspešný pokus

Luna 8 6.12.1965 neúspešný pokus

Luna 9 3.2.1966 prvé makké pristátie

Surveyor 1 2.6.1966 11 147 snímok

Surveyor 2 23.9.1966 neúspešný pokus

Luna 13 24.12.1966 3 panaramaticke snímky*

Surveyor 3 20.4.1967 6300 snímkov*

Surveyor 4 17.7.1667 neúspešný pokus

Surveyor 5 11.9.1967 18 006 snímok*

Surveyor 6 10.11.1967 30 000 snímok*

Surveyor 7 10.1.1968 21 000 snímok*

Apollo 11 20.7.1969 Armstrong, Aldrin, Collins

Luna 15 21.7.1969 technická skúška

Apollo 12 19.11.1969 Conrad, Bean, Gordon

Luna 19 21.9.1970 odber vzoriek horniny

Luna 17 17.11.1970 Lunochod 1*

Apollo 14 5.2.1971 Shepard, Mitchell, Roosa

Apollo 15 30.7.1971 Scott, Irwin, Worden

Luna 18 11.9.1971 neúspešný pokus

Luna 20 21.2.1972 odber vzoriek horniny v horskej oblasti

Apollo 16 21.4.1972 Young, Duke, Mattingly

Apollo 17 11.12.1972 Cernan, Schmitt, Evans

Luna 21 15.1.1973 Lunochod 2

Luna 23 6.11.1974 neúspešný pokus

Luna 24 18.8.1976 automaticky odber hornín

* prieskum vlastností mesačného povrchu (pevnosť, chemické zloženie)

TYPI RAKETOVÉHO POHYBU :

Motory používané pri konštrukcii rakiet rozdeľujeme na chemické, elektrické, jadrové, pulzové a motory pracujúce s vodou. Termochemická reakcia pohonnej látky z paliva a oxydátora vytvára v chemickom motore spaľovacie plyny. Tieto sú odvádzané cez trysky a umožňujú zvýšenie rýchlosti na nadzvukovú hranicu a následné dosiahnutie hodnôt až 5000 m/s. Na vojenské účely sa viac používajú rakety s pohonom na pevné látky. Ich výhodou je, že sa dajú dlho skladovať a naviac je nádrž na pohonnú látku a spaľovacia komora identická, a tak nie je treba zložité systémy na vedenie paliva. Elektrické motory vyrábajú kinetickú energiu častí hmoty "pracovného média" v malom reaktore, izotopovej batérii alebo v solárnom zariadení. I keď rýchlosť vypúšťaných častíc pracovného média, ktorá dosahuje 10 000 až 200 000 m/s je veľmi veľká, je hybná sila relatívne malá. Elektrické motory sa preto hodia len pre pohyb vo vesmíre, keď sa už raketa nachádza na vesmírnej dráhe. Tam totiž môžu s malou spotrebou hmoty a v dlhej dobe prevádzky dosiahnuť vysoké konečné rýchlosti. V elektrostatických, elektrotermických a elektromagnetických motoroch sa vyrába pohybová energia prostredníctvom prúdu vysoko zrýchlených iónov. Pracovným médiom sú ľahko ionizovateľné alkalické kovy alebo plazma vysokej teploty. V jadrových reaktoroch slúži ako energetický zdroj termická energia, ktorá je uvoľňovaná pri jadrových reakciách. Mimoriadne hospodárne ako pomocné motory pri štarte sú motory na horúcu vodu. Prehriata zmes vodných pár, ktorá bola vyrobená v elektrických alebo špeciálnych horákoch, sa v týchto motoroch odvádza cez ventily do výfukových trysiek.