Existenciu Desiatej planéty vedci už predpokladali od začiatku dvadsiateho storočia. Po objavení Neptúna astronómovia zistili, že táto planéta nemôže byť v plnej miere zodpovedná za pozorované odchýlky v dráhe Uránu. Americký astronóm Percival Lowell z porúch dráh Uránu a Neptúna v roku 1905 vypočítal dráhu ďalšej planéty, ktorú objavil až amatérsky astronóm Clyd Tombaugh o 25 rokov neskôr. Teleso sa nachádzalo iba 6º od Lowellom predpovedanej polohy. Planéta dostala meno rímskeho boha smrti, Pluto, podľa návrhu 11-ročnej Venetie Burneyovej a dňa 21. januára 1930 sa takto dostalo do zoznamu planét Slnečnej sústavy s poradovým číslom deväť. Veľkosť a hmotnosť planéty Pluto, však nezodpovedá Lowellovej predstave. Podľa jeho výpočtov, poruchy dráh Uránu a Neptúna vyžadujú planétu s hmotnosťou 6 až 7 krát väčšou ako je hmotnosť Zeme. Pátranie po ďalšom objekte, tentoraz po Desiatej planéte, pokračovalo.
14. novembra 2003 bol Palomarskom observatóriu ďalekohľadom Samuela Oschina objavený objekt nachádzajúci sa ďaleko za obežnou dráhou Pluta. Planéta dostala meno 2003 VB12. Optickými meraniami bola stanovená absolútna magnitúda 1,7, na základe čoho bol určený odhad skutočného priemeru objektu na 2700 km (Pluto má 2320 km, jeho mesiac Charón 1270 km). K stanoveniu presnejších rozmerov bolo nevyhnutné pozorovať planétu v infračervenej oblasti spektra, k čomu astronómovia použili nový vesmírny Spitzerov vesmírny ďalekohľad a 30 metrový IRAM teleskop. Týmito pozorovaniami bola vymedzená horná hranica jeho priemeru na 1800 km. Novoobjavená planéta dostala meno Sedna podľa eskimáckej bohyne morí.
Sedna je od slnka vzdialená v trikrát väčšej vzdialenosti ako jej najbližší sused Pluto, má výrazne exentrickú dráhu a obežnú dobu 10500 rokov. Predpokladá sa, že ide o sčasti pustú skalu a z časti ľadovec. Otáča sa relatívne pomaly a je možné, že má i vlastný satelit. Povrchová teplota sa pohybuje okolo -240°C. Medzi novoobjavenou Sednou a Plutom však obieha ešte jedna známa planéta, ktorá by sa teoreticky mohla uchádzať o post Desiatej planéty. Jej priemer je asi 1280 kilometrov, čo tvorí zhruba desatinu priemeru Zeme. Okolo slnka obehne raz za 288 rokov vo vzdialenosti asi šesť miliárd kilometrov. Objavili ho astronóm Michael Brown z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene a jeho spolupracovník Chadwick Trujillo na snímkach zo 4. júna 2002, ktoré zrealizovali z observatória v Palomaru pri San Diegu. Objav potvrdilo aj pozorovanie z Hubblovho teleskopu.

Astronómovia ho predbežne pomenovali Quaoar, podľa tvorivej sily z mytológie kalifornských Indiánov. Quaoar ale i Pluto sú súčasťou tzv. Kuiperovho pásu zloženého z desať miliárd kusov ľadu a skál obiehajúcich okolo Slnka za Neptúnom vo vzdialenosti 30 – 50 AU (astronomická jednotka, priemerná vzdialenosť Zeme od Slnka). Vyskytujú sa tu objekty rôznych tvarov a veľkostí, prevažne asteoridy a planétky, z ktorých je známych zatiaľ len zhruba 500. Ako ich najväčší zástupca sa už medzi ne priradzuje i Pluto, ktorého štatút planéty je dnes uznávaný skôr len z historických dôvodov.
So Sednou je to však trochu inak. Samotní objavitelia prehlasujú, že pochádza z Oortovho mračna, čo je hypotetický guľovitý mrak telies obklopujúci Slnečnú sústavu vo vzdialenosti viac ako 10000 AU, ktorý vznikol pri formovaní nášho planetárneho systému. Vzhľadom k tomu, že afélium (najvzdialenejší bod na dráhe) Sedny je vo vzdialenosti 1000 AU, objekt rozhodne neprilieta priamo z Oortovho mračna. Sedna je skôr prirovnávaná k skupine telies, ktorých dráhy sú značne výstredné a siahajú do veľkých vzdialeností. Týmto telesám sa hovorí Objekty rozptýleného disku. Pochádzajú z Kuiperovho pásu a na svoje dráhy sa dostali gravitačným pôsobením Neptúna pri ich blízkom stretnutí. Ich perihélium (bod na dráhe s najmenšou vzdialenosťou od Slnka) leží vo vzdialenostiach okolo 30 až 40 AU. Zdanlivá podobnosť je však klamlivá. Dráha Sedny má perihélium vo vzdialenosti celých 76 AU, teda 2-krát ďalej ako ostatné Objekty rozptýleného disku. Na to aby mohla byť zaradená medzi objekty rozptýleného disku, by musel byť objavený mechanizmus, ktorý jej perihélium posunul z oblasti Kuiperovho pásu až na súčastnú pozíciu. Jedným z možných vysvetlení by bola existencia ďalšieho veľkého telesa na kruhovej dráhe vo vzdialenosti okolo 70 AU. Telesa, ktoré by sme pokojne mohli pomenovať Desiata planéta. Je viac ako zrejmé, že ani Pluto, Quaoar, ani Sedna, či Objekty rozptýleného disku svojou veľkosťou nedokážu ovplyvniť poruchy v dráhach Uránu a Neptúna.
V januári 1981 Dr. Richard Harrington a jeho spolupracovník Dr. Thomas Van Flandern z US Naval Observatory prehlásili na mítingu Americkej astronomickej spoločnosti, že nepravidelnosti v obežnej dráhe Pluta signalizujú, že Slnečná sústava obsahuje Desiatu planétu. V roku 1983 astronomická družica pre infračervené pozorovania IRAS objavila nebeské teleso veľké ako Jupiter na okraji našej slnečnej sústavy, v smere súhvezdia Orion. V roku 1982 na krátky čas úradne uznala existenciu tohto telesa i NASA.

V auguste 1988 prezentovaná Harringtonova správa uvádzala, že hmota tohto telesa je pravdepodobne štyrikrát väčšia než hmota Zeme a o pár rokov neskôr Harrington a Van Flandern publikujú svoje zistenia so záverom, že ide o planetárneho votrelca. O predstave Desiatej planéty ako o možnom votrelcovi sa nepriamo vyjadril v časopise Science aj tým štyridsiatich vedcov, ktorý na základe analýzy materiálov poskytnutých medziplanetárnou sondou Voyager 2 dospel k záveru, že Uránov mohutný náklon (sklon rotačnej osi – 97,86 stupňov), podmienky formovania jeho obežníc i jeho prstence zložené z hmoty bohatej na uhlík zreteľne nasvedčujú, že všetky tieto pozoruhodné javy sú dôsledkom medziplanetárnej kolízie s objektom o veľkosti Zeme, ktorý sa pohyboval rýchlosťou 40000 míľ za hodinu.
K obdobnému záveru sa dopracovali aj Martha W.Shaeferová a Bradley E. Shaefer v prípade planéty Neptún. Tvrdia, že jeho dve veľké obežnice Nereida a Triton boli vrhnuté na ich podivuhodnú obežnú dráhu nejakým obrovským telesom alebo planétou. V predvečer stretnutia Voyageru s Neptúnom uverejnil tím vedcov Caltechu (P. Goldberg, N. Murray, P.Y. Longaretti a D. Banfield) v prestížnom časopise Science predpoklad, že Triton bol nejakým spôsobom pritiahnutý z heliocentrickej obežnej dráhy (z obežnej dráhy okolo Slnka) a následne sa zrazil s niečím, čo bolo jedným s Neptúnových riadnych satelitov.
O existencii Desiatej planéty dnes už takmer nik nepochybuje. Spory sa vedú o jej veľkosti, trajektórii a jej miery vplyvu na našu Slnečnú sústavu. Stopy sú viac než zreteľné. V súčasnosti prebieha systematický prieskum našej Slnečnej sústavy s cieľom pátrať po zvláštnych a nadrozmerných telesách. Zatiaľ je preskúmaných len 15% oblohy.
Záverom...
Dňa 23. mája 2002 bola zverejnená fotografia súhvezdia Orion, na ktorej sa nachádza objekt SOri70. Vedci doposiaľ nevedia rozlúštiť, či ide o mladú planétu alebo putujúceho hnedého trpaslíka. Jeho vzdialenosť bude vypočítaná až po získaní detailných fotografií z Hubleovho teleskopu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk