Pôvodne sa tejto lodi hovorilo expedičný lunárny modul ( Lunár Excursion Module LEM ), no niektorím vedúcim činiteľom sa zdalo, že označenie ,,excurzion“
( výlet, zájazd , exskurzia) vytvára dojem akejsi povrchnej činnosti.Preto sa pomenovanie zmenilo na lunárnu sekciu (LM).Schématická kresba na predchádzajúcej strane približuje hlávné etapy cesty k Mesiacu a späť. Dva mesačné kotúče znázorňujú pohyb tejto prirodzenej družice našej Zeme po jej dráhe počas pobytu kozmonavtov na jej povrchu , prerušované čiary znázorňujú stratu spojenia so Zemou, keď kozmonauti letia odvrátenou stranou Mesiaca. Navedenie na lunárnu obežnú dráhu nastalo po zapálení motora pomocnej sekcie, takže príťažlivosť Mesiaca zachytila loď Apollo. Neskôr ten istý motor umožnil kozmickej lodi opustiť lunárnu obežnú dráhu,nastúpiť spiatočnú cestu k Zemi. Po oddelení LM od CSM sa nakrátko zapálil brzdiaci motor lunárneho modulu, ktorý znížil obežnú dráhu modulu a znova ho spustili pri priblížení na pristátie, horel nepretržite, vlastne až do okamihu pristátia. Vzlet štartovacej časti LM bol načasovaný tak aby sa stretla a spojila s CSM. Počas letu sa robili opravy dráhy ,čo umožnilo väčšiu presnosť priblíženia k Mesiacu , alebo k Zemi (aj úsporu paliva).

Okrem prvej cesty Apolla 8 k Mesiacu , keď sa korekcie dráhy nerobili, aby sa zaistila čo najväčšia bezpečnosť pre prípad, že by sa za Mesiacom nezapálil hlavný motor CSM a loď by sa nenaviedla na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Počiatočný impulz totiž naviedol Appolo 8 na takzvanú dráhu voľného návratu, keď loď mohla pasívne obletieť Mesiac a ako bumerank sa vracať k Zemi.Kozmonauti pri lete po takejto dráhe ako aj počas letu zotrvačnosťou medzi Zemou a Mesiacom nechávali riadiť sira Isaaca Newtona. Opravy dráhy pri ceste k Mesiacu zaznamenali odchýlenie sa od tejto dráhy voľného návratu, čo v praxi znamenalo, že pri Mesiaci sa musí celkom bezpodmienečne zapáliť hlavný motor, pretože inak by sa posádka ocitla vo vážnom nebezpečenstve. Vzhľadom na väčšie pôsobenie príťažlivosti Zeme na kozmickú loď bola cesta k Mesiacu o 20 % dlhšia než návrat k Zemi. TRAGÉDIA V KENNEDYHO KOZMICKOM STREDISKU

Program pokračoval a na 21. februára 1967 sa chystal prvý skúšobný pilotovaný let. Posádka prvého Apolla – Virgil Grissom, Edward White ( obaja veteráni s programu Gemini ) a Robert Chaffee ( nováčik z tretej skupiny ) – bola už niekoľko krát vo velitelskej kabíne svojej lode umiestnenej už na vrchole rakety Saturn IB na rampe kozmodrómu a pripravovala sa na previerku havarijných postupov. Kozmonauti oblečený v skafandroch boli v kabíne zatvorený ako pred skutočným štartom. Skúška sa trochu oneskorila a až navečer bolo možné pristúpiť k splneniu hlavného programu. Celkom nečakane sa však v reproduktoroch riadiaceho strediska štartu ozval výkrik : ,, Oheň v kozmickej lodi!“ Krátko potom vyšlahli z Apolla jazyky plameňov. Vstupný otvor však záchranári nedokázali otvoriť v potrebnom krátkom čase. Uplynulo asi päť minút od chvíle, keď zaznel výkrik z kabíny. Všetci traja kozmonavti boli mŕtvi. Obhliadka ich tiel dokázala, že sa zadusili po vdýchnutí toxických plynov.

Ľudia si samozrejme vždy uvedomovali riziko kozmických letov, no po tragédií Apolla vyvolala obrovský otras skutočnosť, že sa to stalo ešte na Zemi,v priebehu príprav a skúšok.
Prebehlo podrobné vyšetrovanie príčin katastrofi a asi po dvoch mesiacoch bola predložená záverečná správa na tritisíc stranách. Podrobne a celkom otvorene uvádzala i konkrétne obvinenia z nedbanlivosti – v kábloch rozvodnej siete, napr. vyšetrovatelia našli zabudnutý skrutkovač( zrejme šlo o jednu z príčin skratu ). Správa dôrazne upozornila aj na doslova ohromujúce nedostatky, ktoré počas vývoja a stavby lode Apollo viedli nevyhnutne ku katastrofe.