Celkom presnú príčinu požiaru nakoniec odborníci neurčili, zraniteľné však boli predovšetkým káble v rozvodnej sieti a všetko umocnilo množstvo horľavých materiálov vo vnútri kabíny ( v atmosfére čistého kyslíka to bolo doslova šialenstvo). V systéme veliteľskej lode sa používala aj horľavá a koróziu vyvolávajúca chladiaca kvapalina. Celkom nedostatočné boli aj opatrenia na rýchli únik posádky. Pozornosť vyvolalo zistenie ,že pri tragickej skúške na štartovacej rampe atmosféra vo veliteľskej kabíne nebola s predpokladaným tlakom tridsať päť kPa, ale s tlakom takmer štvornásobným. Za takýchto a ďalších podmienok mohol kedykoľvek a neuveriteľne ľahko vzniknúť požiar s tragickými následkami. Nakoniec sa to aj stalo. VEDCI PROTI APOLLU

Od začiatku kozmického veku sa zvyšoval počet vedcov, ktorí začali využívať príležitosti
a možnosti ponúknuté rozvojom nových technológií v bezprostrednom okolí Zeme
i vo vzdialenejšom kozme. Išlo predovšetkým o mimoriadne podmienky kozmickej beztiaže či skôr mikrogravitácie kozmického vákua, aké nie je možné na Zemi dlhodobo napodobňovať. Od svojho založenia NASA vyhľadávala a finančne podporovala aj sprostredkovaný výskum, ktorý zabezpečovali bezpilotné sondy. Veľmi skoro sa objavovali vyhranené názory vedcov, že prístroje na palubách bezpilotných sond sú pre vedu oveľa efektívnejšie než človek… a obyčajne aj lacnejšie. Mnohí vedci sa zľakli dôsledkov programu Apollo a jeho možného vplyvu na financovanie kozmických vied v NASA. Preto sa z programom nikdy priveľmi nezmierili, a to napriek až heroickému úsiliu Homera Newella, vedúceho Úradu pre kozmickú vedu NASA
( neskôr Úradu pre kozmické vedy a aplikácie ), preklenúť všetky vyostrené názorové rozdiely.

Situáciu zhoršilo aj rozhodnutie, že výskum vykonávaný bezpilotnými lunárnymi sondami Rangar a Surveyvor sa musí podriadiť programu Apollo, ktorý potreboval informácie o charaktere mesačného povrchu. Proti Apollu sa čoraz častejšie ozývali kritické hlasy a dôrazne žiadali, že pokiaľ sa program uskutoční, potom potreby vedeckého výskumu musia mať hlavné slovo pri plánovaní jednotlivích expedícií, a na Mesiac by sa mali vydať predovšetkým vedci. Z celej situácie sa zrodil rozkol. Vývoj pilotovaných kozmických letov od začiatku formovali predovšetkým prevádzkové požiadavky, ktoré prikazovali zaistiť či najvyžšiu bezpečnosť posádky a úspešné splnenie úlohy každej výpravy. Pri prvých kozmických štartoch patrili medzi tieto hlavné úlohy problémy techniky a nevyhnutné vybavenie.

Cieľ ako pristátie človeka na Mesiaci iba znásobil rozsah, náročnosti a zložitosti všetkých týchto úloh a pre mnohých technikov, špecialistov i manažérov, ktorí sa s uvedenými problémami museli vyrovnať, sa preto vedecký výskum stal v lepšom prípade zaujímavým rozptýlením,v horšom prípade iba ďalšou starosťou, ktorá ich prácu iba komplikovala. V takej situácií nadobudli niektorí vedci presvedčenie, že stredisko pilotovaných letov je k nim a hlavne k ich výskumom celkom ľahostajné a dokonca im bráni uskutočňovať ich vedecké úlohy v kozme. Keď v júny 1965 zaradili do oddielu amerických kozmonautov prvú skupinu vedcov, schválený plán ich prípravy počítal s tým, že budú musieť trénovať ako piloti a hoci väčšinou nikdy nelietali, nevihli sa ani jednej časti tréningu pripravovaného pre pilotov kozmického tímu. Okrem toho si museli udržiavať svoju vedeckú špecializáciu.

Deke Slayton bol presvedčený, že pri skutočnom kozmickom lete by v hraničných situáciách lepšie reagoval profesiónálny pilot než vedec s pilotným výcvikom. Postupom času sa preto začal presadzovať názor, že kozmonauti-piloti by mali byť cvičený pre vedecký výskum. Ibaže potom do funkcie pilota veľitelskej sekcie menovali kozmonauta z radov pilotov, pokladaného za najlepšieho študenta geológie z celej posádky, a to kuriózne znamenalo, že na mesačný povrch aj tak nevstúpi. Niektorí vedci z kozmonautického tímu sa na také správanie dívali ,ako na typicky ,,operačné“ postoje a nakoniec ešte väčšmi zneisteli, keď vedúci programu začal do jednotlivých výprav Apollo vyberať osobne mladších kozmonautov. V roku 1971 to vyvolalo taký výrazný nepokoj, že si to všimol aj Homer Newell pri svojej návšteve v houstonskom kozmickom stredisku, kde okrem iného rokoval i z vedcami kozmonautického tímu. Jeho správu o výsledku cesty nakoniec vedenie NASA zvážilo a do posádky Apolla 17 menovalo vedca – geológa dr. Harrisona Schmitta.

DRÁMY VO VESMÍRE
Keď sa v novembri 1969 dvíhalo Apollo 12 cez ťažké búrkové oblaky zo štartovacej rampy, udrel do nosnej i kozmickej rakety blesk, ktorej vážne ovplyvnil činnosť palubných elektrických sistémov. Neobyčajne rýchle a presné vyhodnotenie vzniknutej situácie umožnilo riadiacemu stredisku odporučiť posádke nevyhnutné opatrenia a výprava úspešne pokračovala k Mesiacu. Dôležitým faktorom úspechu bola určira aj skutočnosť, že pri zvažovaní technických zásad projektu zvíťazilo naliehanie odborníkov z Marshallovho kozmického strediska NASA, aby raketa Saturn V a loď Apollo mali samostatné systémy riadenia a navádzania. V inom prípade sa museli odstrániť problémy, ktoré sa nečakane objavili pri pokuse o stretnutie veliteľskej lode a lunárneho modulu Apolla 14 na dráhe okolo Mesiaca. Špecialisti museli najprv preveriť navrhované varianty riešenia pri simulovanej akcii na Zemi.