Až pred návratom k Zemi sa kozmonauti premiestnili späť do veliteľskej sekcie, dobili jej batérie s akumulátorov LM, päť hodín pred plánovaním pristátia odhodili pomocnú sekciu ( kozmonauti mohli pozorovať a hlavne fotografovať rozsah pooškodenia ) a hodinu pred pristátím sa zbavili aj LM, ktorého manévrovacie motory zabezpečili kabíne s posádkou potrebnú orientáciu, aby mohla vstúpiť do zemskej atmosféry v zodpovedajúcom uhle. Pri vstupe pod veľmi tupím uhlom, by kabína pôsobením značného trenia zhorela , pri vstupe pod veľmi ostrím uhlom , by sa naopak odrazila späť do kozmu bez akejkoľvek možnosti návratu. Bol to akýsi pomyselný tunel široký 64 km, do ktorého musela loď trafiť. Správny uhol vstupu do atmosféry bol 6°, vo výške okolo 65 km vzrástol tlak vzduchu pôsobiaci na kabínu tak, že sa ako žabka z kamienka na hladine rybníka nadvihla oblúkom o 10 až 20 km vyžšie.

Znížilo sa tepelné namáhanie, preťaženie aj rýchlosť. Nasledovalo ďalšie vnorenie do hustých vrstiev atmosféry, ďalšie znižovanie rýchlosti, až nakoniec vo výške okolo 7 km sa otvorili stabilizačné s priemerom 4m a vo výške 4 km tri pomocné padáky s priemerom 2m , až nakoniec vo výške 3,2 km pri zostupovej rýchlosti
280 km/h sa otvorili tri hlavné nosné padáky, každý s priemerom 25 m. Apollo 13 pristálo
17 apríla 1970 v Tichom oceáne asi 0,7 km od stredu určenej oblasti. Dramatický let trval päť dní dvadsať dva hodín a pädesiat päť minút.

Hrdinskú cestu trojice američanov sledovali milióny televíznych divákov na celom svete. Všetko výstižne zhrnula krátka úvaha : Keby sa dráma odohrala na palube kozmickej lode Apollo 8, ktorá v decembri 1968 letela k Mesiacu bez lunárneho modulu, nebolo by sily, ktorá by mohla pomôcť a kozmonauti by zahynuli.
Väčšina pozemných radarových sledovacích staníc dokázala spočítať polohu kozmickej lode s veľkou presnosťou. Údaje odovzdávali do palubného počítača v CSM alebo v LM. Systémy na palube kozmickej lode boli, pochopiteľne, životne dôležité najmä pre prípad, že by sa prerušilo rádiové spojenie so Zemou. Nešlo iba o havárijné situácie. I keď pozemné radary a počítače odvádzali obrovský kus práce, musela posádka v kľúčových situáciách ( ako napr. zapálenie štartovacieho motora LM a návrat z povrchu Mesiaca ) sama zadať počítačom údaje pre potrebné výpočty trajektórií (ešte vo chvíli rádiového kontaktu sa pochopiteľne podľa možnosti konzultovali s riadiacim strediskom na Zemi ) a namerané hodnoty zo zameraní na hviezdy.

Význam tejto činnosti vyplýva z nasledujúceho príkladu : pilot lunárneho modulu Apolla 11
Buzz Aldrin uviedol, že keby pri druhom zapálení hlavného motora materskej lode CSM na obežnej dráhe okolo Mesiaca pracoval tento motor iba o dve sekundy dlhšie, posádka by sa zrútila na odvrátenú stranu Mesiaca. Presnosť činnosti posádok je zrejmá aj z presnosti ich pristátia na mesačnom povrchu i pri návrate na Zem v určených pristávacích oblastiach.

Napríklad Alan Shepard z Apolla 14 dokázal s lunárným modulom Antares pristáť iba 53m (iné pramene uvádzajú iba 23m) od určeného cieľa.
Ako sme sa už zmienili, veliteľský modul, vracajúci sa od Mesiaca späť na Zem po vyše 400 000 km dlhej ceste, musel trafiť do zostupového koridoru. Priemer tohto pomyselného,,tunela“ bol 64 km a začínal vo výške, ,,kde je vzduch dosť hustý na to, aby kozmickú loď zachytil a ešte dosť riedky, aby ju nespálil.“
Keď veliteľská kabína Kitty Hawk z Apolla 14 pristála 9.februára 1971 v Tichom oceáne, bolo to necelých 1000m od predpokladaného miesta v cieľovej oblasti (iné pramene tvrdia, že to bolo priamo do stredo určenej oblasti ).Pátracím plavidlám vtedy odporučili, aby sa držali ďalej od miesta pristátia pre obavy, že by niektoré z nich mohol zasiahnuť vracajéci sa veliteľský modul.