Apollo

ÚVOD
Tému Apollo som si vybral kôli zaujímavosti a dôležitosti tohoto programu pre celý vývoj v kozmonautike. Prvý človek ktorý stúpil na povrch Mesiaca  bol práve z tohoto programu. V decembri roku 1992 sme si pripomenuli 20. výročie skončenia programu Apollo, koniec jednej dramatickej éry  v dejinách ľudstva. Otlačky šľapají posádky Apolla 17, ktoré sa nezopakovali po celú ďalšiu generáciu, sa tak stali odkazom minulého pokolenia. Americký prezident John F. Kennedy predniesol 25. mája 1961 celkovo tridsaťjeden slov,( v angličtine ) ktoré nakoniec viedli k jednej z najvätších udalostí v dejinách ľudstva: ,,Verím že tento národ si ešte pred koncom tohoto desaťročia môže vytýčiť cieľ: pristátie človeka na Mesiaci a jeho bezpečný návrat na Zem. Týmito slovami sa začal boj o dobitie vesmíru. Podľa niekoho iného možno ani nie, ale podľa mňa je Zem a vlastne celý vesmír nádherný, a Zem je moc krásna, na to aby vznikla náhodou. ČLOVEK NA MESIACI

Prebehlo veľa diskusií na najvyššej úrovni o možných konkrétnych krokoch na vyrovnanie
a prekonanie prevahy ZSSR v dobývaní kozmického priestoru. Celkom jasným cielom bol Mesiac. Vtedajší riaditeľ NASA dr.James Webb odhadol, že náklady by mohli dosiahnuť výšku medzi 20-40 miliárd dolárov a na začiatku roku 1960 technicky ešte nie celkom jasný projekt dostal názov Apollo. Dal mu ho opäť dr. Abe Silverstein. Bolo to symbolické prirovnanie k bohu Apollónovi, ktorý bol pre starých Grékov a Rimanov bohom a vládcom slnečného jasu, veštieb a lukostrectva, ochrancom domu, úrody, štátu a umenia. Predstava Apollóna, ktorý riadi svoj bojový voz a rúti sa plnou rýchlosťou po slnečnom povrchu , bola úchvatná a najlepšia vystihovala veľkosť navrhovaného projektu.

Zložitý problém mohol byť ľahko zadaný: odštartovať z ľubovolného miesta na Zemi, ktorý sa pohybuje spolu s otáčaním Zeme rýchlosťou 1610 km/h, Vystúpiť na obežnú dráhu rýchlosťou 29 000 km/h, vo vhodnej chvíli zrýchliť na 40 230km/h, opustiť tak obežnú dráhu Zeme a vydať sa na cestu dlhú takmer polmilióna kilometrov k inému nebeskému
telesu, ktoré, vzhľadom na Zem putuje rýchlosťou 3200 km/h. Vstúpiť na obežnú dráhu okolo toho telesa, vyslať stroj s posádkou na palube na jeho povrch, aby uskutočnil základný priaskum a zanechal tam vedecké vybavenie. potom sa vrátiť na obežnú dráhu a odštartovať späť na Zem, a túto cestu opakovať nie raz, ale tak často, ako NASA rozhodne.

Koncom roku 1962 sa prijali hlavné rozhodnutia o priebehu letu a o všetkých prostriedkoch na jeho zabezpečenie. Mali tri hlavné časti. Prvým článkom bola veľmi výkonná trojsťupňová raketa Satutn V. Ďalej to bola veliteľská sekcia ( Command Module, CM ), v ktorej by traja kozmonauti cestovali na Mesiac a späť na Zem- teleso tvaru kužeľa, ktorého dno má žiaruvzdorný tepelný štít a je tvarované a vyvážené tak, aby umožnilo riadený zostup hornými vrstvami zemskej armosféry i návrat veľkou druhou kozmickou rýchlosťou. Záverečnú časť pristátia do mora zabezpečovali pomocou padáku. Po celý čas letu až do konečnej fázy pred vstupom do zemskej atmosvéry mala byť k veliteľskej sekcii pripojená pomocná sekcia ( Service Module, SM ) v tvare objemného valca so všetkým podporným systémom, hlavným raketovým motorom, nádržami pohonných látok, s motorčekmi na korekcie dráhy a stabilizáciu, s palivovými článkami na výrobu elektrickej energie, i s nádržami vodíka a kyslíka. Velitelská a pomocná sekcia sa normálne pokladala za jednu jednotku a označovala sa skratkou CSM ( Comand Servis Modul ). Tretím článkom bola lunárna sekcia ( Lunar Module, LM ) alebo aj výsadkový modul. Skladala sa z dvoch častí a slúžila na dopravu dvoch kozmonautov na povrch Mesiaca a na ich návrat na obežnú dráhu okolo Mesiaca k velitelskej sekcii, v ktorej bol tretí člen posádky.
Pôvodne sa tejto lodi hovorilo expedičný lunárny modul ( Lunár Excursion Module LEM ), no niektorím vedúcim činiteľom sa zdalo, že označenie ,,excurzion“
( výlet, zájazd , exskurzia) vytvára dojem akejsi povrchnej činnosti.Preto sa pomenovanie zmenilo na lunárnu sekciu (LM).Schématická kresba na predchádzajúcej strane približuje hlávné etapy cesty k Mesiacu a späť. Dva mesačné kotúče znázorňujú pohyb tejto prirodzenej družice našej Zeme po jej dráhe počas pobytu kozmonavtov na jej povrchu , prerušované čiary znázorňujú stratu spojenia so Zemou, keď kozmonauti letia odvrátenou stranou Mesiaca. Navedenie na lunárnu obežnú dráhu nastalo po zapálení motora pomocnej sekcie, takže príťažlivosť Mesiaca zachytila loď Apollo. Neskôr ten istý motor umožnil kozmickej lodi opustiť lunárnu obežnú dráhu,nastúpiť spiatočnú cestu k Zemi. Po oddelení LM od CSM sa nakrátko zapálil brzdiaci motor lunárneho modulu, ktorý znížil obežnú dráhu modulu a znova ho spustili pri priblížení na pristátie, horel nepretržite, vlastne až do okamihu pristátia. Vzlet štartovacej časti LM bol načasovaný tak aby sa stretla a spojila s CSM. Počas letu sa robili opravy dráhy ,čo umožnilo väčšiu presnosť priblíženia k Mesiacu , alebo k Zemi (aj úsporu paliva).

Okrem prvej cesty Apolla 8 k Mesiacu , keď sa korekcie dráhy nerobili, aby sa zaistila čo najväčšia bezpečnosť pre prípad, že by sa za Mesiacom nezapálil hlavný motor CSM a loď by sa nenaviedla na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Počiatočný impulz totiž naviedol Appolo 8 na takzvanú dráhu voľného návratu, keď loď mohla pasívne obletieť Mesiac a ako bumerank sa vracať k Zemi.Kozmonauti pri lete po takejto dráhe ako aj počas letu zotrvačnosťou medzi Zemou a Mesiacom nechávali riadiť sira Isaaca Newtona. Opravy dráhy pri ceste k Mesiacu zaznamenali odchýlenie sa od tejto dráhy voľného návratu, čo v praxi znamenalo, že pri Mesiaci sa musí celkom bezpodmienečne zapáliť hlavný motor, pretože inak by sa posádka ocitla vo vážnom nebezpečenstve. Vzhľadom na väčšie pôsobenie príťažlivosti Zeme na kozmickú loď bola cesta k Mesiacu o 20 % dlhšia než návrat k Zemi. TRAGÉDIA V KENNEDYHO KOZMICKOM STREDISKU

Program pokračoval a na 21. februára 1967 sa chystal prvý skúšobný pilotovaný let. Posádka prvého Apolla – Virgil Grissom, Edward White ( obaja veteráni s programu Gemini ) a Robert Chaffee ( nováčik z tretej skupiny ) – bola už niekoľko krát vo velitelskej kabíne svojej lode umiestnenej už na vrchole rakety Saturn IB na rampe kozmodrómu a pripravovala sa na previerku havarijných postupov. Kozmonauti oblečený v skafandroch boli v kabíne zatvorený ako pred skutočným štartom. Skúška sa trochu oneskorila a až navečer bolo možné pristúpiť k splneniu hlavného programu. Celkom nečakane sa však v reproduktoroch riadiaceho strediska štartu ozval výkrik : ,, Oheň v kozmickej lodi!“ Krátko potom vyšlahli z Apolla jazyky plameňov. Vstupný otvor však záchranári nedokázali otvoriť v potrebnom krátkom čase. Uplynulo asi päť minút od chvíle, keď zaznel výkrik z kabíny. Všetci traja kozmonavti boli mŕtvi. Obhliadka ich tiel dokázala, že sa zadusili po vdýchnutí toxických plynov.

Ľudia si samozrejme vždy uvedomovali riziko kozmických letov, no po tragédií Apolla vyvolala obrovský otras skutočnosť, že sa to stalo ešte na Zemi,v priebehu príprav a skúšok.
Prebehlo podrobné vyšetrovanie príčin katastrofi a asi po dvoch mesiacoch bola predložená záverečná správa na tritisíc stranách. Podrobne a celkom otvorene uvádzala i konkrétne obvinenia z nedbanlivosti – v kábloch rozvodnej siete, napr. vyšetrovatelia našli zabudnutý skrutkovač( zrejme šlo o jednu z príčin skratu ). Správa dôrazne upozornila aj na doslova ohromujúce nedostatky, ktoré počas vývoja a stavby lode Apollo viedli nevyhnutne ku katastrofe.
Celkom presnú príčinu požiaru nakoniec odborníci neurčili, zraniteľné však boli predovšetkým káble v rozvodnej sieti a všetko umocnilo množstvo horľavých materiálov vo vnútri kabíny ( v atmosfére čistého kyslíka to bolo doslova šialenstvo). V systéme veliteľskej lode sa používala aj horľavá a koróziu vyvolávajúca chladiaca kvapalina. Celkom nedostatočné boli aj opatrenia na rýchli únik posádky. Pozornosť vyvolalo zistenie ,že pri tragickej skúške na štartovacej rampe atmosféra vo veliteľskej kabíne nebola s predpokladaným tlakom tridsať päť kPa, ale s tlakom takmer štvornásobným. Za takýchto a ďalších podmienok mohol kedykoľvek a neuveriteľne ľahko vzniknúť požiar s tragickými následkami. Nakoniec sa to aj stalo. VEDCI PROTI APOLLU

Od začiatku kozmického veku sa zvyšoval počet vedcov, ktorí začali využívať príležitosti
a možnosti ponúknuté rozvojom nových technológií v bezprostrednom okolí Zeme
i vo vzdialenejšom kozme. Išlo predovšetkým o mimoriadne podmienky kozmickej beztiaže či skôr mikrogravitácie kozmického vákua, aké nie je možné na Zemi dlhodobo napodobňovať. Od svojho založenia NASA vyhľadávala a finančne podporovala aj sprostredkovaný výskum, ktorý zabezpečovali bezpilotné sondy. Veľmi skoro sa objavovali vyhranené názory vedcov, že prístroje na palubách bezpilotných sond sú pre vedu oveľa efektívnejšie než človek… a obyčajne aj lacnejšie. Mnohí vedci sa zľakli dôsledkov programu Apollo a jeho možného vplyvu na financovanie kozmických vied v NASA. Preto sa z programom nikdy priveľmi nezmierili, a to napriek až heroickému úsiliu Homera Newella, vedúceho Úradu pre kozmickú vedu NASA
( neskôr Úradu pre kozmické vedy a aplikácie ), preklenúť všetky vyostrené názorové rozdiely.

Situáciu zhoršilo aj rozhodnutie, že výskum vykonávaný bezpilotnými lunárnymi sondami Rangar a Surveyvor sa musí podriadiť programu Apollo, ktorý potreboval informácie o charaktere mesačného povrchu. Proti Apollu sa čoraz častejšie ozývali kritické hlasy a dôrazne žiadali, že pokiaľ sa program uskutoční, potom potreby vedeckého výskumu musia mať hlavné slovo pri plánovaní jednotlivích expedícií, a na Mesiac by sa mali vydať predovšetkým vedci. Z celej situácie sa zrodil rozkol. Vývoj pilotovaných kozmických letov od začiatku formovali predovšetkým prevádzkové požiadavky, ktoré prikazovali zaistiť či najvyžšiu bezpečnosť posádky a úspešné splnenie úlohy každej výpravy. Pri prvých kozmických štartoch patrili medzi tieto hlavné úlohy problémy techniky a nevyhnutné vybavenie.

Cieľ ako pristátie človeka na Mesiaci iba znásobil rozsah, náročnosti a zložitosti všetkých týchto úloh a pre mnohých technikov, špecialistov i manažérov, ktorí sa s uvedenými problémami museli vyrovnať, sa preto vedecký výskum stal v lepšom prípade zaujímavým rozptýlením,v horšom prípade iba ďalšou starosťou, ktorá ich prácu iba komplikovala. V takej situácií nadobudli niektorí vedci presvedčenie, že stredisko pilotovaných letov je k nim a hlavne k ich výskumom celkom ľahostajné a dokonca im bráni uskutočňovať ich vedecké úlohy v kozme. Keď v júny 1965 zaradili do oddielu amerických kozmonautov prvú skupinu vedcov, schválený plán ich prípravy počítal s tým, že budú musieť trénovať ako piloti a hoci väčšinou nikdy nelietali, nevihli sa ani jednej časti tréningu pripravovaného pre pilotov kozmického tímu. Okrem toho si museli udržiavať svoju vedeckú špecializáciu.

Deke Slayton bol presvedčený, že pri skutočnom kozmickom lete by v hraničných situáciách lepšie reagoval profesiónálny pilot než vedec s pilotným výcvikom. Postupom času sa preto začal presadzovať názor, že kozmonauti-piloti by mali byť cvičený pre vedecký výskum. Ibaže potom do funkcie pilota veľitelskej sekcie menovali kozmonauta z radov pilotov, pokladaného za najlepšieho študenta geológie z celej posádky, a to kuriózne znamenalo, že na mesačný povrch aj tak nevstúpi. Niektorí vedci z kozmonautického tímu sa na také správanie dívali ,ako na typicky ,,operačné“ postoje a nakoniec ešte väčšmi zneisteli, keď vedúci programu začal do jednotlivých výprav Apollo vyberať osobne mladších kozmonautov. V roku 1971 to vyvolalo taký výrazný nepokoj, že si to všimol aj Homer Newell pri svojej návšteve v houstonskom kozmickom stredisku, kde okrem iného rokoval i z vedcami kozmonautického tímu. Jeho správu o výsledku cesty nakoniec vedenie NASA zvážilo a do posádky Apolla 17 menovalo vedca – geológa dr. Harrisona Schmitta.

DRÁMY VO VESMÍRE
Keď sa v novembri 1969 dvíhalo Apollo 12 cez ťažké búrkové oblaky zo štartovacej rampy, udrel do nosnej i kozmickej rakety blesk, ktorej vážne ovplyvnil činnosť palubných elektrických sistémov. Neobyčajne rýchle a presné vyhodnotenie vzniknutej situácie umožnilo riadiacemu stredisku odporučiť posádke nevyhnutné opatrenia a výprava úspešne pokračovala k Mesiacu. Dôležitým faktorom úspechu bola určira aj skutočnosť, že pri zvažovaní technických zásad projektu zvíťazilo naliehanie odborníkov z Marshallovho kozmického strediska NASA, aby raketa Saturn V a loď Apollo mali samostatné systémy riadenia a navádzania. V inom prípade sa museli odstrániť problémy, ktoré sa nečakane objavili pri pokuse o stretnutie veliteľskej lode a lunárneho modulu Apolla 14 na dráhe okolo Mesiaca. Špecialisti museli najprv preveriť navrhované varianty riešenia pri simulovanej akcii na Zemi.
Problémy s počítačom lunárneho modulu aj pri lete Apolla 14 si vyžiadali vytvorenie , vyskúšanie a zavedenie celkom nového programu v krátkom čase, dokonca niekoľko hodín pred plánovaným pristátím na Mesiaci. Najväčšia previerka účinnosti spolupráce medzi riadiacim strediskom a kozmonautmi sa však celkom neplánovane uskutočnila pri lete Apolla 13, ktorý sa začal 11 apríla 1970. Stalo sa to po dvoch pokojných dňoch na translunárnej dráhe a krátko potom, čo pracovník riadiaceho strediska, ktorý zabezpečoval spojenie s posádkou, povedal kozmonautom : ,, Čo sa týka nás, kozmická loď je v skutočne dobrom stave.Tu dole je nuda na zbláznenie.“ …vzápetí nastal výbuch ,pilot veliteľskej sekcie Jack Swigert vyslovil vetu, ktorá sa neskôr preslávila : ,, Houston, máme problém!“Až neskoršie skúmania ukázali, že kyslíková nádrž palivových článkov v pomocnej sekcii spadla počas montáže vo výrobnom závode montérovi z pracovného stola na zem.
Zrejme toto zapríčinilo netesnosť príruby , čo sa následne prejavilo problémami pri predštartových prípravách na kozmodrome. Odtiaľ sa odvinula reťaz ďalších osudových chýb až k dramatickému zlihaniu techniky v kozme a k výbuchu, ktorá bezmála zavinila katastrofu celej výpravy. Išlo len o súčiastku za necelých 70 dolárov. Po výbuchu klesla elektrická energia zhruba na polovicu , nikto nevedel aké škody v pomocnej sekcii vznikli.

Zo všerkého najhoršie bolo, že explózia nastala po korekcii dráhy letu a Apollo 13 už neletelo po pôvodnej dráhe, odkiaľ by sa po pasívnom oblete, ľahko vrátilo na Zem, ale po takzvanej hybridnej dráhe, na ktorej by Zem minulo vo vzdialenosti väčšej než 5 000 km. Kozmonauti i riadiacie stredisko zhodne vyhlásili, že lunárny modul sa pre ďalšie chvíle stane ,,záchranným člnom“, pretože vo veľitelskej kabíne museli šetriť so zásobami elektrickej energie. Trojica kozmonautov trávila väčšinu času v tesnom priestore lunárneho modulu
( veľitelskú loď pomenovali Odisseus a lunárny modul Aquarius ), pretože vo veliteľskej kabíne začala byť zásluhou úsporného režimu značná zima ( príkom elektrického prúdu stále klesal, a tak kozmonauti nakoniec veliťelskú kabínu odpojili z činnosti, tiesnili sa v lunárnom module a radšej sa ani nepozerali na teplomer ,ktorý ukazoval nanajvýš 11°C ). V systéme regenerácie ovzdušia v module sa míňali zásoby hydroxidu litného, určené iba na tri dni pre dvoch kozmonautov pri ich pristátí na Mesiaci. S pobytom troch kozmonautov module na dlhší čas totiž nikto nepočítal. K dispozícii boli iba náhradné zásobníky hydroxidu pre skafandre, ktoré sa však do sistému modulu svojimi rozmermi nehodili. V riadiacom stredisku však prišli na riešenia a vysvetlili posádke ako postupovať.

Pomocou lepiacej pásky chladiacej bielizne zo skafandru, plastikových vrecúšiek a lepenky vyrobili kozmonauti akýsi rukáv, v ktorom bolo možné použiť absorbent z veľitelskej sekcie. Kozmonauti konštatovali že to bolo rovnaké ,,akoby stavali model lietadla“. Zostávalo vyriešiť problém s návratovou dráhou. Bolo jasné, že nie je možné použiť hlavný motor v pomocnej sekcii, a tak znova pomohol Aquarius. Jeho pristávací motor, ktorý mal pôvodne dopraviť Lovella a Haisa na mesačný povrch, zmenil nenávratovú dráhu opäť na návratovú , aby kozmická loď po jednoduchom oblete okolo Mesiaca vo výške 200 km zamierila k Zemi. Riadiace stredisko odovzdalo posádke nevyhnutné pokyny a iba päť hodín po dramatickej explózií sa na 35 sekund zapálil brzdiaci motor lunárneho modulu. Po druhý raz sa potom zapálil po oblete Mesiaca, aby sa Apollo 13 vracal na Zem rýchlejšie. Kozmonauti mali svoju loď orientovať podľa hviezd, no ich pozorovanie bolo takmer nemožné pre značné množstvo najrôznejších trosiek z explózie, ktoré sprevádzali loď na jej ceste. Riadiace stredisko prišlo s nápadom využiť na orientáciu Slnko. Na jeho ostré svetlo totiž trosky nemohli pôsobiť.
Až pred návratom k Zemi sa kozmonauti premiestnili späť do veliteľskej sekcie, dobili jej batérie s akumulátorov LM, päť hodín pred plánovaním pristátia odhodili pomocnú sekciu ( kozmonauti mohli pozorovať a hlavne fotografovať rozsah pooškodenia ) a hodinu pred pristátím sa zbavili aj LM, ktorého manévrovacie motory zabezpečili kabíne s posádkou potrebnú orientáciu, aby mohla vstúpiť do zemskej atmosféry v zodpovedajúcom uhle. Pri vstupe pod veľmi tupím uhlom, by kabína pôsobením značného trenia zhorela , pri vstupe pod veľmi ostrím uhlom , by sa naopak odrazila späť do kozmu bez akejkoľvek možnosti návratu. Bol to akýsi pomyselný tunel široký 64 km, do ktorého musela loď trafiť. Správny uhol vstupu do atmosféry bol 6°, vo výške okolo 65 km vzrástol tlak vzduchu pôsobiaci na kabínu tak, že sa ako žabka z kamienka na hladine rybníka nadvihla oblúkom o 10 až 20 km vyžšie.

Znížilo sa tepelné namáhanie, preťaženie aj rýchlosť. Nasledovalo ďalšie vnorenie do hustých vrstiev atmosféry, ďalšie znižovanie rýchlosti, až nakoniec vo výške okolo 7 km sa otvorili stabilizačné s priemerom 4m a vo výške 4 km tri pomocné padáky s priemerom 2m , až nakoniec vo výške 3,2 km pri zostupovej rýchlosti
280 km/h sa otvorili tri hlavné nosné padáky, každý s priemerom 25 m. Apollo 13 pristálo
17 apríla 1970 v Tichom oceáne asi 0,7 km od stredu určenej oblasti. Dramatický let trval päť dní dvadsať dva hodín a pädesiat päť minút.

Hrdinskú cestu trojice američanov sledovali milióny televíznych divákov na celom svete. Všetko výstižne zhrnula krátka úvaha : Keby sa dráma odohrala na palube kozmickej lode Apollo 8, ktorá v decembri 1968 letela k Mesiacu bez lunárneho modulu, nebolo by sily, ktorá by mohla pomôcť a kozmonauti by zahynuli.
Väčšina pozemných radarových sledovacích staníc dokázala spočítať polohu kozmickej lode s veľkou presnosťou. Údaje odovzdávali do palubného počítača v CSM alebo v LM. Systémy na palube kozmickej lode boli, pochopiteľne, životne dôležité najmä pre prípad, že by sa prerušilo rádiové spojenie so Zemou. Nešlo iba o havárijné situácie. I keď pozemné radary a počítače odvádzali obrovský kus práce, musela posádka v kľúčových situáciách ( ako napr. zapálenie štartovacieho motora LM a návrat z povrchu Mesiaca ) sama zadať počítačom údaje pre potrebné výpočty trajektórií (ešte vo chvíli rádiového kontaktu sa pochopiteľne podľa možnosti konzultovali s riadiacim strediskom na Zemi ) a namerané hodnoty zo zameraní na hviezdy.

Význam tejto činnosti vyplýva z nasledujúceho príkladu : pilot lunárneho modulu Apolla 11
Buzz Aldrin uviedol, že keby pri druhom zapálení hlavného motora materskej lode CSM na obežnej dráhe okolo Mesiaca pracoval tento motor iba o dve sekundy dlhšie, posádka by sa zrútila na odvrátenú stranu Mesiaca. Presnosť činnosti posádok je zrejmá aj z presnosti ich pristátia na mesačnom povrchu i pri návrate na Zem v určených pristávacích oblastiach.

Napríklad Alan Shepard z Apolla 14 dokázal s lunárným modulom Antares pristáť iba 53m (iné pramene uvádzajú iba 23m) od určeného cieľa.
Ako sme sa už zmienili, veliteľský modul, vracajúci sa od Mesiaca späť na Zem po vyše 400 000 km dlhej ceste, musel trafiť do zostupového koridoru. Priemer tohto pomyselného,,tunela“ bol 64 km a začínal vo výške, ,,kde je vzduch dosť hustý na to, aby kozmickú loď zachytil a ešte dosť riedky, aby ju nespálil.“
Keď veliteľská kabína Kitty Hawk z Apolla 14 pristála 9.februára 1971 v Tichom oceáne, bolo to necelých 1000m od predpokladaného miesta v cieľovej oblasti (iné pramene tvrdia, že to bolo priamo do stredo určenej oblasti ).Pátracím plavidlám vtedy odporučili, aby sa držali ďalej od miesta pristátia pre obavy, že by niektoré z nich mohol zasiahnuť vracajéci sa veliteľský modul.