Úvod
Ťažko uveriť, že od prvého pristátia človeka na Mesiaci ubehlo už 35 rokov. Myšlienku o dosiahnutí toho, že človek pristane na Mesiaci vyslovil prezident USA J. F. Kennedy v máji 1961, avšak korene tohto programu siahajú omnoho spať do minulosti. Projekt vznikol v čase rivality americkej demokracie a ruskej diktatúry a dostal meno APOLLO.

Film a literatúra
Medzi najstaršie ľudské sny patrí túžba vzlietnuť ku hviezdam, teda aspoň dostať sa na Me-siac a najbližšie planéty. Luna vŕtala v hlavách už starovekým filozofom. O nej rozmýšľal už Ga-lileo Galiei alebo Johann Kepler. O cestách na Mesiac si môžeme prečítať v rôznych dielach, ako: Cyrano de Bergerac - Cesta na Mesiac, Daniel Defoe - Konsolidátor, Fontenelle - Rozpravy o mnohosti svetov, Jules Verne - Cesta na Mesiac. Práve v posledne menovanej knihe už bola na prepravu člove-ka použitá aj technika, a nielen labute a iné živočíchy. Lety na Mesiac sa taktiež stali témou rôz-nych filmov, napr. v roku 1902 bol natočený podľa Verneovho diela rovnomenný film, ale asi najväčšiu hodnotu má veľdielo z roku 1968 režiséra Stanleyho Kubricka: 2001 - Vesmírna odysea. Posledným filmovým hitom na túto tému z roku 1995 je snímka APOLLO 13.

Prípravy
19. storočie už umožňovalo aj konať a nielen snívať. Za otca modernej kozmonautiky je po-kladaný Robert Hutchings Goddard, ktorý 16. marca 1926 vystrelil prvú raketu moderného typu. Po príchode 1. a 2. svetovej vojny sa ale zdalo, že výskumy a vývoje budú prerušené, ale opak bol pravdou. V Nemecku sa konštruovali za prispenia génia Wernera von Brauna (1912 - 1977) hrô-zostrašné rakety V-2. Po vojne odišiel W. v. Braun do Ameriky, kde sa angažoval a stal sa zákla-dom americkej kozmonautiky. Náčelník štábu letectva USA generál White povedal: „Ten, kto bude kontrolovať kozmický priestor, bude kontrolovať aj celú Zem.“ O rok neskôr vypustili A-meričania prvú družicu Explorer 1 a vtedajší prezident Dwight D. Eisenhower založil NASA a súčasne zvýšil dotácie na kozmonautiku (vtedy to bolo vyše 5 % HDP, teraz je to podľa posled-ných správ necelé 1 %). Američania spustili program MERCURY. Ako prvý z neho sa dostal do kozmu John H. Glenn (ten mal to šťastie a do kozmu letel ešte raz a to v roku 1998 v raketopláne Discovery) na lodi Friendship 7 (20. február 1962). V roku 1960 nastúpil do Bieleho domu John Fitzerrald Kennedy, ktorého vláda podporovala kozmický program v plnej miere. Američania vypustili sondy na prieskum Mesiaca SURVEYOR a LUNAR ORBITER. Zo záverov ich misií vyplynulo, že človek bez obáv môže vstúpiť na Mesiac.

APOLLO
NASA začala pracovať na projekte cesty na Mesiac už omnoho skôr ako politici na najvyššej úrovni udelili tomuto projektu prívlastok - Národný prestížny projekt prvoradého významu. Veľ-kým propagátorom myšlienky cesty na Mesiac bol už spomínaný W. v. Braun. Ten prešiel do NASA po jej založení z armády USA. V NASA mohol naplno rozvíjať svoj talent. Tu sa rysovali obrovské rakety, pre ktoré nemala armáda pochopenie ani použitie. A tak postupne vznikali v jeho kancelárii štúdie nosných rakiet - počnúc SATURN-om A - 1, cez verzie B a C až po obriu NOVU. Plán letov bol taký, že jednotlivé dielce budú vynesené na orbit, kde sa z nich poskladá kozmická loď, ktorá poletí na Mesiac. Lenže v tej dobe sa ešte žiadny americký kozmonaut nedo-stal do kozmu a nebolo teda jasné, či človek bude schopný previesť také zložité pilotážne operácie ako spojenie konštrukčných prvkov vo vesmíre. Dva suborbitálne a šesť orbitálnych letov pro-jektu MERCURY dokázalo, že áno, človek môže žiť a pracovať v beztiažovom stave.

A tak sa práce na APOLLE mohli rozbehnúť na plné obrátky. Za výrobcu kozmickej lode bol vybraný koncern North American Aviation. Firma Rocketdyne mala dodať motory. Ale ešte v tom čase sa nevedelo o stratégii letu. Vtedy všetkých šokoval mladý inžinier M. Hobolt, ktorý navrhol použiť metódu „výsadkového člnu“. Jej princíp bol v tom, že časť lode obiehala okolo Mesiaca a časť zostúpila na povrch. Na odskúšanie tejto metódy poslúžili lety GEMINY. Ďalšou firmou angažo-vanou v APOLLE bola Grumman Aerospace. Tá mala ten podivuhodný čln navrhnúť a vyrobiť. Dostal meno LM - Lunar Module. Materská loď sa delila ešte na dve časti, a to na veliteľský mo-dul CM - Command Module a služobný modul SM - Service Module (tu boli uložené všetky zdroje energie a paliva) Koncom roku 1966 bolo všetko pripravené na odskúšanie CM a SM vo vesmíre. Na to slúžili dva bezpilotné štarty Saturnu 1, neskôr označené ako APOLLO 2 a 3.
APOLLO 1
Bol to prvý pilotovaný let. Bol stanovený na február 1967 a dotyčnými kozmonautmi boli: Virgil I. Grissom, Edward H. White a Roger B. Chafee. Simulované štarty Saturnu 1 dopadli dob-re, ale pár minút pred ostrým štartom sa ozval astronaut Chafee: „Máme v lodi oheň!“ White sa snažil otvoriť poklop, ale na to je potrebné 1,5 min.
Potom nasledovali výkriky a posledné slová zneli: „Dostaňte nás odtiaľto!“ Potom už len inerciálne plošiny (ktoré pridržiavajú raketu a sledujú nežiadúce vibrácie) zachytili chvenie od pohybov kozmonautov. Vo veliteľskej sekcii sa oheň rozmáhal veľmi rýchlo a následkom toho nastalo roztrhnutie plášťa. Tak sa celé APOLLO 1 za-halilo dymom. Musel to byť smutný pohľad pre všetkých, čo to videli. Technici už našli len zho-rené telá astronautov. Vesmír si začal vyberať krutú daň a ukázalo sa, že cesta nebude až taká ľahká, ako sa zdalo po prvých úspechoch.

APOLLO 4
Tu sa prvý krát použil nosič Saturn 5 (výška - 111m, hmotnosť 2700t). Štartovalo sa z rampy 39 A (odtiaľ teraz bežne štartujú raketoplány). Let sledovala vo vesmíre družica Vanguard. Loď spravila pár okruhov, pričom vyskúšala všetky operácie vrátane oddelenia a spojenia jednotlivých častí. Taktiež sa vyskúšal návrat astronautov. Let skončil 6 km od lode USS Bermington. Technici označili let ako 100 % úspech, i keď sa tam vyskytlo 21 chýb.

APOLLO 5
Pri tomto lete sa použila osirelá raketa Saturn 1, ktorá mala poslúžiť trojici zhorených astro-nautov. Mala vyniesť modul LM a odskúšať ho vo vesmíre. Po skúškach sa modul ponechal osu-du.

APOLLO 6
Úlohou bolo otestovať raketu pri druhej kozmickej rýchlosti (tá je potrebná na let k Mesia-cu). Tu sa už ale objavilo viac chýb a porúch ako pri prvom lete Saturnu 5 (Apollo 4) ako prask-nutá hadica, zvýšenie pulzného tlaku alebo samočinné odstavenie dvoch motorov. Nakoľko sa cieľ nepodarilo splniť, NASA sa rozhodla, že ďalší let bude už pilotovaný.

APOLLO 8, APOLLO 9, APOLLO 10
Na konci roku 1968 sa APOLLO 8 vymanilo z obežnej dráhy Zeme a desaťkrát obletelo Mesiac. V jej stopách išli tiež misie APOLLO 9 a APOLLO 10, ktoré nacvičovali základné úlohy pre návštevu Mesiaca. Cesta bola konečne pripravená.

APOLLO 11
W. v. Braun o tom povedal: „Dôležitosti sa tento čin rovná okamžiku v evolúcii, keď sa vod-ný život prvý krát vyplazil na súš.“ V tejto misii sa predpokladalo už zosadnutie na Mesiaci. Prečo predpokladalo? Pretože astronauti mali pokračovať iba potiaľ, pokiaľ nenastanú nejaké kompliká-cie. LM APOLLA 11 dostal meno EAGLE, a keďže si NASA bola istá, že to už vyjde, na palube bolo nainštalované aj laboratórium EASEP (Early Apollo Surface Experiment Package). Veliteľ-ský modul dostal meno Columbia. Prípravy letu vyvrcholili 16. júla 1969 na rampe 39 A. Štart prebehol hladko a najväčšia vedecko-techincká odysea 20. storočia sa mohla začať. O tri dni sa už modul nachádzal na obežnej dráhe okolo mesiaca.
Technici museli rátať s tým, že keď sa modul dostane za odvrátenú časť Mesiaca, stratí sa signál, čo sa opakovalo každých 34 minút. 20 júla sa loď rozdelila na dve časti, a to na EAGLE (modul, ktorý zostupuje) a COLUMBIA (modul , kto-rý krúži okolo Mesiaca). 20 júla 1969, 20.17.43 UT - to bol ten čas, kedy človek prvýkrát zosadol na Mesiaci. Boli tam Armstrong a Aldrin, zatiaľ čo Collins bol na obežnej dráhe (hoci dostal pres-né súradnice, nepodarilo sa mu ich zahliadnúť). Milióny ľudí pri televíznych obrazovkách sledo-vali prvé kroky Armstronga. Vtedy Neil vyslovil svoju pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo.“ Povrch bol jemný a prašný, takže pohyb nerobil astronau-tom problémy.

Okrem iného tu umiestnili aj pamätnú plaketu, na ktorej bolo napísané: „Tu sa ľudia z planéty Zem prvýkrát dotkli nohami Mesiaca. Júl R. P. 1969. Prišli sme v mieri v mene celého ľudstva.“ Zatým nasledujú podpisy všetkých členov posádky Apolla 11. Po tom, čo vytýčili astronauti americkú zástavu na povrchu Mesiaca, osobne (ale prostredníctvom rádia) im gratulo-val prezident Nixon. Ostávalo im ešte umiestniť laboratórium na povrchu, ktoré sa skladalo z laserového kútového odrážača (poslúžil na presné zmeranie vzdialenosti medzi Zemou a Mesia-com) a seizmometra (zachytáva otrasy pôdy). Na druhý deň vzlietli, spojili sa s Columbiou a po dva a pol dňoch cesty pristáli v dohľade USS Hornet.

APOLLO 12
Táto expedícia rozširovala úlohy tej predošlej. Miesto pristátia sa určilo pri sonde Surveyour 3. Veliteľský modul dostal meno Yankee Clipper a mesačný modul Interpid. Celá cesta prebiehala podľa plánu, výnimkou bol iba zásah blesku pár sekúnd po štarte. Na Mesiaci odobrali vzorky hornín, ako aj vzorky kabeláže zo sondy, ktorá tam pristála pred dvoma rokmi. Let sa skončil po-dobne ako predošlý - na lodi USS Hornet. Aké veľké bolo ale prekvapenie v NASA, keď prišli výsledky testov - V kábloch Surveyoru 3 sa našiel životaschopný organizmus, čo potvrdzuje, že život v kozme je možný (potvrdzujú to aj testy úlomkov z kométy, nájdene v Arktíde, na ktorých sa našli živé baktérie).

APOLLO 13
Už trinástka v názve neveštila nič dobré. Nikto vtedy netušil, že v jednej z kyslíkových nádrží je poškodená izolácia a práve tu hrozí skrat a následne havária. Veliteľský modul dostal názov Odyssea a mesačný modul Aquarius. Celá dráma začala 330 250 km od Zeme, na obežnej dráhe Mesiaca. Najstrašnejšie na tom bolo, že sa od Zeme vzdaľovali rýchlosťou skoro 1 km za sekundu (presne 993 m/s).
Výbuch, ktorý nastal spôsobil výpadok elektrickej energie v celej lodi a tým v nej klesla teplota na necelých 6 °C. Odborníci na Zemi pracovali na simulátoroch a okamžite si s kozmonautmi vymieňali informácie. Spoločnou prácou sa im podarilo dostať ku Zemi. Let sa skončil po šiestich ťažkých dňoch pri USS Iwo Jim. K tomuto letu sa viaže rovnomenný, Osca-rom ocenený film s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe.

APOLLO 14
Miesto pristátia „zdedili“ po svojich predchodcoch. Saturn 5 nesúci Kitty Hawk (CM) a An-tares (LM). Po piatich dňoch bezchybného letu sa astronauti nachádzali na Mesiaci. Premiéru tu mala dvojkolka MET (zariadenie na princípe vozíka). S ňou sa mali dostať ku kráteru Cone. Para-doxom bolo, že hoci mali k dispozícii mapy s dvojmetrovými detailmi, nastal problém s orientá-ciou. Let sa skončil po ôsmych dňoch pri USS New Orleans. Aké bolo ale prekvapenie kozmonautov, keď sa zistilo, že ich pri „slávnej prechádzke“ delilo od cieľa púhych 20 m. APOLLO 15
Tu sa použila už vylepšená konštrukcia nosnej rakety, čo umožňovalo do výbavy zahrnúť aj ľahký elektromobil. Moduly dostali názov Endeavour (CM) a Falcon. Štart bol 26 júla 1971. As-tronauti pristáli pri brázde Hadley a skúšali Rovera (elektromobil), kde na ňom najazdili vyše 10 km. Ostatné dni sa venovali geológii. Apollo 15 pristálo 7. augusta pri USS Okinawa. Táto výpra-va dosiahla rýchlostný rekord pri pohybe na mesačnom povrchu - 12,5 km/h.

APOLLO 16
Let sa začal 16. apríla 1972. Po malých problémoch s motorom zosadol modul Orion na Me-siaci. Vo výške 114 m krúžil Casper. Úlohou bolo kompletné testovanie Rovera. Apollo 16 pri-stálo 27. apríla pri USS Ticonderoga. Testy Rovera dostali prízvučné meno „Grand Prix“, pri ktorých sa im podarilo prekonať aj rýchlostný rekord o 5 km/h, čo ale nevydržal jeden z blatní-kov.
APOLLO 17
Bola to prvá výprava, ktorej sa zúčastnil aj vedecký pracovník- Harrison H. Schmitt, ale záro-veň aj posledná ,ktorá pristála na Mesiaci. Na Mesiac dorazili 11. decembra 1972 pri kotline Tau-rus-Littrow. Tu museli opraviť Rovera po predošlej výprave, ako aj pyrotechnikou simulovali „Mesiacotrasenie“. Dr. Schmitt tu mal vedeckú prednášku, ktorá bola vysielaná na vedecké uni-verzity. Tak ako prvá výprava, aj posledná tu nechala pamätnú tabuľu, na ktorej bolo: „Na tomto mieste skončil prvý prieskum Mesiaca človekom v decembri R. P. 1972. Nech Mier, s ktorým sme prišli, sa odrazí v živote všetkých národov na Zemi.“ Tento ceremoniál sledovalo aj 39 mla-dých ľudí z rôznych krajín vo vesmírnom stredisku.

Dr. Schmitt zodvihol ešte mesačný kameň a povedal: „Tento kameň je zložený z úlomkov rôznych hornín najrôznejších tvarov, veľkostí a farieb. Všetky dohromady sú spojené v jeden celok, ktorý tu ležal, vlastne žil mierumilovným spô-sobom. Keď sa tento kameň ocitne na Zemi, radi by sme dali z neho po úlomku všetkým kraji-nám na svete ako symbol spolužitia a mieru do budúcnosti. Koniec programu Apollo znamená, že sa teraz dvere zatvárajú. Nádej budúcnosti však spočíva v mladých ľuďoch, ktorí sa učia žiť a pracovať spoločne.“ Potom odparkovali Rover a nastúpili do Challengeru. Cernan ako posledný človek na mesačnom povrchu dodal: „Keď teraz robím posledné kroky na Mesiaci, dúfam, že nebudú posledné nadlho a že budúcnosť ukáže, že dnešný výboj ukul ďalší osud ľudstva. My opúšťame Taurus-Littrow v mieri, tak, ako sme sem prišli. Nech tí, čo sa sem vrátia, prídu v mieri a v pokoji pre celé ľudstvo. Nech má posádka Apolla 17 šťastnú cestu domov!“ Prianie veliteľa sa splnilo a Apollo šťastne pristálo 19. decembra 1972 v Tichom oceáne pri USS Ticonderoga. Na záver pripomeniem, že kapitán Cernan pochádza zo Slovenska, ktoré už párkrát navštívil.

Záver
V dobe zlatého veku kozmonautiky, hlavne v šesťdesiatych rokoch nikoho ani vo sne nena-padlo, že pilotovaný prieskum Mesiaca skončí pre finančné dôvody. Dnes je to už vyše 31 rokov, čo naposledy Eugene Cernan a Harrison Schmitt za sebou zavreli vstupné dvierka Apolla 17. Me-siac sa opäť dostal do pozornosti, keď sonda Lunar Prospector v roku 1999 objavila stopy ľadu na póloch. V čase 1959 - 1976 skúmalo Mesiac 54 kozmických sond a 9 pilotovaných expedícií. Od roku 1976 po dnes to bolo iba 5 sond. Mnohí si ešte dnes pamätajú, prvé pristátie Američa-nov na Mesiaci. Sledovali to stovky miliónov ľudí pri televíznych prijímačoch. A dnes? Štart ra-ketoplánu dávajú mnohí do rovnosti so štartom lietadla. Počet letov výrazne ovplyvnili dotácie americkej vlády. Zo všetkých letov, ktoré smerovali k Mesiacu, mi vyplynulo, že človek nie je ne-omylný, pretože nebola výprava, pri ktorej by nenastali nejaké problémy, menšie alebo väčšie. Žiaľbohu tieto malé chybičky ohrozovali ľudský život, ba v najhorších prípadoch si ho vynútili. V súčasnosti sa hovorí veľa o mesačných základniach, ale asi to bude iba hudba budúcnosti.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Program Apollo: Prvá cesta človeka na Mesiac