Niekedy je svetlejšia, inokedy tmavšia, najnápadnejšia charakteristika Jupitera, obrovská búrka známa ako Veľká červená škvrna. V súčasnosti má Červená škvrna (obrázok č. 4) rozmery približne 25 000 x 15 000 km. Okolo svojho stredu sa otočí raz za 6 dní. Vyčína však dlhšie než 300 rokov. Svetlý oválny útvar tesne pod ňou je menšia búrka, ktorá vznikla iba pred 40 rokmi. Dlhotrvajúce búrky sú na Jupiteri bežné.

3.0 Prstenec
Jupiter má jeden tenký, jemný hlavný prstenec, vo vnútri ktorého sa nachádza ešte jemnejší „halový“ prstenec siahajúci až k planéte. Vedci na základe analýzy údajov zo sondy Galileo zistili, že prstenec vytvárajú zvyšky deštruovaného materiálu, ktorý bol z vnútorných mesiačikov vypudený po každej kolízii s meteroidmi (fragmentmi komét a asteroidov), ktoré sa dostali do gravitačnej pasce obrovskej planéty. Na obrázku č. 3 vidíme schématický prierez jednotlivých častí systému Jupiterovho prstenca zviditeľňuje jeho geometriu v pomere k Jupiteru a štyrom malým, vnútorným mesiačikom. Tie sú zdrojom prachu, stavebného materiálu, z ktorého sa sformovali jednotlivé prstence. Najvnútornejší a najhrubší prstenec, znázornený šedozelenou farbou, je vlastne halo, ktoré splýva s hlavným prstencom. Tenký a úzky hlavný prstenec, znázornený červenou farbou je spojený s mesiačikom Adrestea (priemer 16 km). Jeho jasnosť markantne klesá v blízkosti obežnej dráhy najvnútornejšieho mesiačika Metis. Prstene je zložený z jemnej drviny a prachu, ejektovaných z Adrestey a Metisa. Obežné dráhy Adrestey a Metisa delí 1 000 km, v mierke obrázku sa však takáto „nepatrná“ vzdialenosť nedala rozlíšiť, takže obe obežné dráhy splývajú. Thebe a Amalthea, ďalšie dva mesiačiky, boli a sú zdrojmi prachu, ktorý sformoval hrubšie, disku podobné riedke prstence. Oba prstence, rozlíšené hnedozelenou a zelenou farbou, sú o niečo hrubšie ako hlavný prstenec, pretože oba mesiačiky obiehajú Jupiter (vzhľadom na rovinu rovníka) po mierne naklonených dráhach. Štyri malé, vnútorné mesiačiky, obiehajú Jupiter po tesnejších obežných dráhach ako štyri veľké Galileove mesiace – Io, Európa, Ganymedes a Kallisto, ktoré boli objavené pred 400 rokmi. Vzdialenosti obežných dráh štyroch vnútorných mesiačikov sú znázornené v pomere k veľkosti Jupitera. Snímka Jupitéra bola urobená pomocou mapy, ktorú Jet Propulsion Laboratory vytvorili na základe údajov, získaných z Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu.
So 16-timi mesiacmi sa Jupiter podobá miniatúrnej slnečnej sústave. Jeho krúžiace satelity zaberajú priestor s priemerom viac než 23 miliónov km. Ich rozmery kolíšu od drobných až po dosť veľké.