Ak teda na systém (spoločenský, sociálny, rastlinný, živočíšny, biologický, živý či neživý) ako dostatočne veľký súbor objektov (subsystémov), ktoré navzájom určitým spôsobom interagujú (vzájomne na seba pôsobia), vplýva okolie, a to sa deje vždy a neustále, pretože v reálnom svete nemožno vytvoriť také podmienky, aby nejaký objekt bol absolútne izolovaný (aj vákuum má reálne fyzikálne vlastnosti a ovplyvňuje všetky objekty, ktoré sa v ňom nachádzajú), tak následkom toho sa mení jeho stav. Systém sa proti týmto zásahom „bráni“ a snaží sa vždy zaujať rovnovážny stav. Keby sa „nebránil“ (neinteragoval), nastala by deštrukcia. Pokiaľ odchýlky hodnôt od rovnováhy nenadobudnú kritickú hodnotu, systém sa snaží o rovnováhu. Ak ale systém dosiahne kritickú odchýlku, tak sa kvalitatívne mení, „pamätá“ si druh fluktuácie (zmeny) a je ňou poznačený. Nová informácia teda vzniká vtedy, keď sa jednorázovým procesom, alebo celou sériou následných kvalitatívnych zmien, zafixuje určitá idea alebo predpis, ktoré slúžia ako zdroj inštrukcií na konanie systému. Takáto informácia umožňuje celému systému existovať, čiže „žiť“. Spoločným znakom všetkých reálnych dejov je, že sú nevratné – ireverzibilné. To znamená, že je nemožné, aby sa dej vo všetkých jednotlivostiach uskutočnil v opačnom smere (obrátil sa) bez toho, aby niekde v prírode nedošlo v súvislosti s tým k inej zmene. V prípade živých systémov je obsah a význam iný ako pri systémoch neživých. (13)

Neživé systémy môžeme definovať aj ako rovnovážne systémy, naproti živým systémom, ktoré sa definujú aj ako nerovnovážne systémy. (13) A práve na živé systémy sa vzťahuje Prigoginov princíp minimálnej produkcie, ktorý hovorí, že „každý nerovnovážny systém pri nemenných vonkajších podmienkach sa vyvíja tak, že produkcia entropie v ňom klesá, až kým nenadobudne minimálnu hodnotu a nedosiahne ustálený stav.“ (14) Následný proces v nerovnovážnom systéme vyzerá nasledovne. Systém sa nachádza v stave A. Vplyvom okolia je vychýlený zo stavu rovnováhy čím sa zvyšuje jeho entropia až do bodu, ktorý sa nazýva bifurkačný bod. Systém sa destabilizuje a mení svoju kvalitu čím sa dostane do stavu B a následne sa automaticky aj zníži entropia celého systému, avšak s vyššou kvalitou. A takto systém spontánne speje do stavu charakterizovaného minimálnou produkciou entropie. Čiže stabilizácie, „harmónie“. To znamená, že znižovanie entropie živých systémov, je následkom zvyšovania entropie. Respektíve, zvyšovanie entropie má pri živých systémoch za následok znižovanie entropie živého systému. Trochu paradoxné, nie?

Treba ešte pripomenúť, že za vznik nových štruktúr v systéme zodpovedá určitá dynamika evolucionizovaných systémov a za pestrosť a vzájomnú odlišnosť je zodpovedný špecifický režim, ktorý sa nazýva deterministický chaos. Deterministické rovnice, ktoré na prvý pohľad predpisujú, čo sa má stať, si za určitých okolností generujú chaos, a to zásluhou nesmiernej citlivosti na malé zmeny vo vstupujúcich parametroch (vieme, že zo semienka vyrastie strom, ale aký bude mať konkrétny tvar, to nikto nikdy nevypočíta). O realizácií deja, javu či procesu rozhodujú nielen princípy, ale aj okolnosti za ktorých sa proces uskutočňuje, a predovšetkým štartovacie podmienky. (14) Z toho možno jasne dedukovať, že žiadny dej, jav, či proces neprebieha „len tak“, ale že je vždy následkom nejakej príčiny, ktorá ho predchádzala.