Zovšeobecnením týchto poznatkov na procesy charakteristické len pre živé systémy môžeme nielen kvalitatívne pochopiť princíp evolúcie, ale aj mnohé pojmy z biológie (a dokonca aj sociológie), napr. prirodzený výber, samoorganizáciu, zmeny „kvantity“ na „kvalitu“ a pod., a aj ich fyzikálne interpretovať (vysvetliť (11)) a kvantifikovať (zaviesť hľadiská početnosti vzťahov pri skúmaní javov (11)). Tak sa odrazu fyzika stáva takým základom biológie, ako sa po vysvetlení povahy chemických väzieb stala základom chémie. Dôležité pritom je, že netreba, ako sa domnievali mnohí významní vedci, vytvoriť novú fyziku platnú pre živé systémy. Súčastná fenomenologická a kvantová fyzika je schopná riešiť mnohé problémy živých organizmov s tým aparátom, ktorý si doteraz vybudovala. Zmenil sa len objekt aplikácie, ktorý na rozdiel od neživej prírody má svoje špecifiká a na tie sa, prirodzene, musí prihliadať. (12) Ako teda prebiehajú všetky už vyššie spomínané spontánne deje?

Vďaka „dualite“ sú všetkým časticiam, predmetom a javom reálneho sveta vlastné určité protiklady (plus – mínus, častica – antičastica, teplo – zima, biela – čierna, svetlo – tma, jin – jang, dobro – zlo, mier – vojna, zdravie – choroba, ...) charakteristické tým, že sa podstatne od seba odlišujú a zároveň nemôžu bez seba existovať. A práve „boj“, vzájomné vylučovanie a nesúlad protikladov, je podnetom na zmeny a vývin predmetov a javov. Ich vzájomné pôsobenie na seba, spôsob, rýchlosť, kvalita a množstvo vymenenej energie medzi nimi je dôležité pre už spomínaný vývin dejov i pre ich výslednú podobu. Pre ilustráciu popíšeme niekoľko prírodných dejov.

Napríklad počasie. Následkom dennej a ročnej premenlivej konštelácie Zeme voči Slnku sa neustále mení intenzita prijatého slnečného žiarenia, takže v spodných vrstvách atmosféry nie sú splnené podmienky pre vytvorenie termickej rovnováhy. Spodné vrstvy atmosféry sú miestami ustavičných procesov vyrovnávania, ktoré vyvrchoľujú vo víchriciach a orkánoch. Vertikálne a horizontálne pohyby vzduchu – vetry – sú vyvolané poruchami rovnováhy v troposfére. Ich príčinou je nerovnomerné rozdelenie teploty v priebehu dňa a noci; medzi pevninou a morom, medzi jednotlivými pásmami zemskej šírky. Tým, že vzduch prúdi z oblasti vysokého tlaku do oblasti nízkeho tlaku, že vzduch ohriaty cez deň nad pevninou stúpa, na druhej strane studený vzduch klesá, sú vzduchové masy v neustálom pohybe. V stredných a vyšších zemepisných šírkach majú tieto pohyby nepravidelný charakter. Inak je to v oblastiach rovníka, v ktorých ohriaty vzduch trvale prúdi do výšky a nahrádzaný je prúdom chladnejšieho vzduchu zo severu a juhu. Ohriaty teplý vzduch prúdi vo vyšších vrstvách na sever a juh a po ochladení opäť klesá k zemskému povrchu. (18) Procesy v zemskej atmosfére sú pravda ešte trošku komplikovanejšie vplyvom rotácie Zeme či prítomnosťou vodnej pary, no pre porozumenie princípu nám toto vysvetlenie postačuje, aby sme pochopili, že sa nejedná o nič iné ako o vyrovnávanie rozdielov energie.

Obyčajný elektrický prúd začne tiecť len vtedy, keď pomocou vodiča spojíme dve oblasti s voľným elektrickým nábojom (napríklad dosky nabitého kondenzátora), čím sa elektrický náboj vyrovnáva a elektrické pole postupne zaniká. Keď teda chceme, aby elektrický prúd tiekol trvale, musíme elektrický náboj na koncoch vodiča obnovovať. (12)
Alebo šírenie zvuku. Uvažujme pružné prostredie, v ktorom zdroje zvuku, nekmitajú. V takomto prostredí je v určitom bode určitý barometrický tlak a môžeme ho považovať za konštantný (akýsi rovnovážny stav). Ak v prostredí začne pôsobiť zdroj zvuku (uder kladiva na nákovu, hluk motora, tón sirény, úder blesku, ...), dôjde k zhusťovaniu a zrieďovaniu častíc, ktoré je sprevádzané relatívne rýchlymi zmenami tlaku v ktoromkoľvek bode prostredia. Na časovo takmer nepremenný tlak sa superponuje určitý tlak, ktorý nazývame akustický. Akustický tlak je teda rozdiel medzi tlakom (okamžitým) a statickým tlakom. (18) Jednoducho povedané, zdroj zvuku nám vytvára prebytok častíc v jeho zdroji a tie „ozlomkrky“ utekajú (v prípade zvuku šíriaceho sa vzduchom je to 340 m/s) do okolitého prostredia, pokým vyrovnajú rozdiel medzi tlakom vzniknutým a pôvodným.