Opäť je tu pre určitý pohyb, dej, potreba vyrovnávať rozdiely. A ktoré rozdiely to sú? Práve tie, ktoré nastanú vychýlením od rovnováhy medzi už spomínanými protikladmi charakteristickými tým, že sa podstatne od seba odlišujú, a zároveň nemôžu bez seba existovať.

Po tejto mierne fyzikálnej časti, sa pokúsime priblížiť si aké zákonitosti a princípy fungujú v hĺbke psychiky ľudskej bytosti. Čo najdôkladnejšie poznať osobnosť človeka po stránke duševnej: jeho činnosti, schopnosti, návyky, a z nich povahu duše, je cieľom vednej disciplíny zvanej - psychológia. (15) Psychológia (gr. psyche = dych, duša, život, duch, rozum, myseľ,) (3) sa definuje ako z hľadiska svojho predmetu, tak aj z hľadiska použitých metód a ducha, v ktorom sú tieto metódy uplatňované. V tomto užšom zmysle je vlastným predmetom psychológie skúmanie človeka, a to jednak spôsobov jeho chovania, jednak poznávania stavu jeho vedomia, citových stavov a zážitkov. Pokúša sa odhaliť a formulovať zákony týchto javov a naviac zistiť ako vznikli, aby sa prípadne dali ovplyvňovať a meniť. (2) Pravdivosť teoretického myslenia sa dosahuje výlučne v súvislosti s celou sumou údajov získaných zmyslovými pokusmi (1), a preto je pochopiteľné, že na riešenie problému tejto témy z psychologického hľadiska použijeme analýzu – introspekciu, čiže analytickú psychológiu, keďže psychológiu možno vymedziť ako vedu, študujúcu z rôznych prístupov (vedomie, nevedomie, chovanie) špecifické javy (procesy), prebiehajúce v subjekte, ktorému sú bezprostredne prístupné ako zážitky, ich predpoklady, prejavy, vzájomné vzťahy a vzťahy k fyzickému a sociálnemu časopriestoru subjektu (Ja – svet). V súčastnej dobe má takmer každá oblasť ľudskej činnosti a funkcií života (detstvo, mladosť, staroba, menštruácia, bolesť, prarodičovstvo, výživa, počítače atď.), svoju (aplikovanú) psychologickú disciplínu. (3)
Introspekcia (analýza) predpokladá nejaký zážitok. Pre introspekciu sa však nestačí utápať v zážitku. Aby mal zážitok pre psychológiu cenu, musí byť popísaný, musíme o ňom získať poznatok. Najjednoduchším poznatkom o zážitku je verný popis zážitku, ktorý získame tým, že premýšľame, čo sa v nás pri zážitku dialo: to je reflexia. Keď je získaný dostatočný popis, nie je tým práca ešte skončená. Popis musí byť rozumovo spracovaný; nezáleží na tom, či to prevádza sama osoba, ktorá prevádzala introspekciu, alebo osoba iná (experimentátor). A až potom na základe introspekcie a zážitku bol získaný poznatok pre psychológiu. Môžeme preto v krátkosti povedať, že introspekcia je poznatok o vnútornej skúsenosti (zážitku), získaný pomocou reflexie; ďalším rozumovým spracovaním sa stáva všeobecným psychologickým poznatkom. (15)

Hlavnými predstaviteľmi analytickej psychológie sú: S. Freud, A. Adler, C. G. Jung. (17)

Sigmund Freud (1856 – 1939)
Založil vedeckú disciplínu psychoanalýzy okolo roku 1895. Psychoanalytická teória sa pokúša popisovať spôsob fungovania a vývojové štádiá ľudskej psychiky. Fundamentálny (základný) význam majú dve hypotézy:
a) princíp psychickej determinovanosti – každé psychické dianie je možné vysvetliť predchádzajúcimi
udalosťami;
b) význam nevedomých psychických procesov. (2)
Duševný život človeka delí na vedomý a podvedomý. Podvedomie je vlastnou hybnou silou, neustále zasahujúcou do vedomého života. Ľudská osobnosť je roztrieštená na tieto dve sféry, stojace antagonisticky (protikladne) proti sebe. (15)
Jeho teória hovorí, že ľudské „Ja“ sa skladá z dvoch prvkov, ktoré sú v neustálom protiklade, neustálom zápase. Podľa neho sú ľudia v neustálom konflikte svojich prirodzených impulzívnych inštinktov a spoločenských tlakov. Časť nášho „Ja“ túži po neobmedzených pôžitkoch, iná časť po racionálnom správaní. Ľudia obyčajne vychádzajú v ústrety spoločenským očakávaniam, ktoré poznávajú v procese interakcie. (5)
Freud teda vidí dva protichodné prvky v ľudskom „Ja“ a nech ich už pomenúva, popisuje a vysvetľuje akokoľvek, je to úplná totožnosť s vyššie spomínanou „dualitou“, čiže vzájomnou interakciou dvoch protikladov a teda podmienkou pre akúkoľvek interakciu, zmenu, vývin, jav či dej.