Alfred Adler (1870 – 1937)
Žiak a spolupracovník Sigmunda Freuda. Skôr ako začal spolupracovať s Freudom, mal svoje vlastné názory a keď sa s ním rozišiel, vytvoril svoj vlastný systém individuálnej psychológie, ktorý opúšťa Freudov pansexualizmus. Freud totiž vysvetľoval abnormálne prejavy a sociálno psychologické a kultúrne javy dominanciou sexuálnych zážitkov. (15)
Individuálna psychológia spočíva absolútne na nevyhnutnosti finality (zameranosť na cieľ(11)) pre pochopenie všetkých psychologických fenoménov. Konečný cieľ nám sám môže vysvetliť ľudské chovanie. Ako dôležitý cieľ ľudského vývoja uvádza Adler úsilie o prevahu, sklon k dokonalosti v určitej oblasti. Toto úsilie je vyvolané pocitmi menejcennosti, ktoré môžu vystupovať v ktorom- koľvek veku života. (2)

O treťom predstaviteľovi analytickej psychológie môžeme povedať, že je to jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia a zároveň jeden z najvýznamnejších bádateľov vnútorného sveta človeka. Je zrovnateľný s takými osobnosťami ako sú A. Einstein, P. Teilhard de Chardin, A. Schweitzer, E. Husser – ak teda máme menovať aspoň niektorých z tých, s ktorými sa určitým spôsobom jeho dielo tak či onak stretáva. (7) Môže pripomínať A. Einsteina, ktorý sa raz pousmial nad tým „ako je možné, že mi nikto nerozumie a predsa ma majú všetci radi?“ (1), pretože Jungove dielo je často nepochopené, rovnako ako autor sám. Priblížme si preto v krátkosti jeho osobu, životnú filozofiu a predovšetkým výsledky jeho diela.

Carl Gustav Jung (1875 – 1961)
Narodil sa vo Švajčiarsku, kde takmer celý život pôsobil. Vyštudoval medicínu, potom sa venoval psychiatrii. Veľký vplyv na neho mali učenia Janeta, Bineta a Freuda. Až do roku 1913 náležal k psychoanalytickému hnutiu, ktoré bolo vedené Freudom. Pretože nesúhlasil v niektorých bodoch s Freudom, prehlásil Freud v r. 1913, že Junga nepovažuje za člena ním založeného hnutia. (15) V podstate rovnako ako Adler, tak sa aj Jung dostal do rozporu s Freudom pre Freudove chápanie pohlavného pudu – libida (pansexualizmus).

V roku 1905 sa stal vrchným lekárom a súkromným docentom na Curišskej univerzite (do 1931, keď sa funkcie vzdal). Roku 1935 je menovaný za profesora na vysokej technickej škole v Curychu. V tridsiatich rokoch dostáva za svoje závažné vedecké objavné práce čestné doktoráty na Harvardskej univerzite a na univerzitách v Cambridgi a Oxforde. V roku 1937 podniká na pozvanie vlády cestu do Indie, kde dostáva ďalšie tri čestné doktoráty. (7) Obohatil psychológiu o mnohé nové pojmy; bol všestranne zameraný, tak priniesol do psychológie nové poznatky z filozofie, mytológie, alchýmie, náboženstva a fyziky.

Jung pokladá všetko duševné za plnohodnotnú realitu, psychické javy nie sú o nič menej skutočné ako javy fyzické, nie sú síce hmatateľné, napriek tomu sú vo svojej bezprostrednosti plne prístupné pozorovaniu a poznaniu. Pod psychikou nerozumie Jung len to, čo obyčajne označujeme pod pojmom „duša“, ale celosť všetkých duševných pochodov, tak vedomých ako aj nevedomých, teda niečo obsiahlejšieho, presahujúce dušu, ktorá pre neho predstavuje len určitý „ohraničený funkčný komplex“. Ľudská psychika sa skladá z dvoch navzájom sa doplňujúcich, svojimi vlastnosťami však protikladných sfér - z vedomia a nevedomia; v oboch týchto oblastiach je prítomné naše JA.(6) Nebudeme ďalej detailne popisovať a vysvetlovať Jungove dielo, sú o tom celé knihy a štúdie, ide tu predovšetkým o to, aby boli postavené vedľa seba výsledky jeho diela so súčastnými poznatkami modernej fyziky.

Jung stanovil tieto základné psychické zákony (17):
·zákon jednoty a boja protikladov
·zákon zachovania energie

K prvému zákonu môžeme podať takéto vysvetlenie. Ako je už vyššie spomenuté, Jung delí ľudskú psychiku na dve protichodné sféry VEDOMIE a NEVEDOMIE (resp. podvedomie). Ak by sme chceli znázorniť takýto duševný aparát, vyzeral by takto (17):