Jej cieľom je spoznať samého seba, prijať samého seba. Je to vlastne podstatou každej životnej filozofie. Hľadanie samého seba predstavuje psychické dozrievanie, ktoré vytvára paralelu s rastom a starnutím tela. Nezávisí od ľudského vedomia, od ľudskej vôle, a existuje ako možnosť. Tieto nevedomé obsahy uskutočňujeme pod dohľadom vedomia. Je to síce vedomý proces (i keď nezáleží od vedomia) zrodu a dozrievania ľudskej individuality, ktorého cieľom je samostatnosť, svojbytnosť a zodpovednosť jedinca za seba, spojenie sa so slobodou a morálkou. Je to nelineárny vývoj, kruhový pohyb okolo svojbytnosti, smerujúci ku stredu, ku už spomínanej harmónii a teda, znižovaniu entropie. Nesúladom so samým sebou vzniká NEURÓZA (funkčné nervové ochorenie bez organického nálezu; alebo duševná odchýlka od normálneho a zdravého človeka, spojená s utrpením, avšak nedá sa vždy označiť ako choroba (3)). Oslobodenie od neurózy sa môže podariť len vtedy, ak žijeme a správame sa v súlade s tým, čo pociťujeme ako svoju podstatu z vnútra. Jedinec, ktorý si nie je vedomý vlastnej individuality, sa identifikuje s kolektivitou a pre jeho správanie je typická davová psychóza (stádovitosť, zbožňovanie polit. činiteľov, športovcov, umelcov,....). (17)

S vyššie uvedeného môžeme konštatovať, že rast a vývoj ľudskej individuality je determinovaný jej vlastnou podstatou a osobnosť ako taká ju nemôže vôbec zastaviť. Môže ju iba na základe vlastného poznania urýchliť, či spomaliť. A to je druhá ešte dôležitejšia funkcia vyrovnávania protikladov (rastu entropie), že núti celý systém zvyšovať svoju kvalitu a nevracať sa znovu už do opäť prežitých stavov, i keď sa môžu na seba nápadne podobať („dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš“, „čo sa stalo už sa neodstane“).

Malým príkladom môže byť, ak si niekto spomenie na nejaký problém ktorý ho v minulosti trápil. Základná kostra jeho riešenia vyzerá asi takto: Prišiel problém. Páčilo by sa mu keby výsledok jeho riešenia dopadol tak ako „chce“, čo mu v lepšom prípade vyšlo a mal „šťastie“, a tak môže byť spokojný. Koľko je ale takých problémov a starostí, ktorých riešenie vyjde na prvý krát? Samozrejme záleží na každom z nás individuálne, no určite neexistuje človek, ktorý nemá nijaké problémy, či si to už pripúšťa, alebo nie. A tak pokračujme ďalej v riešení fiktívneho problému. Na prvý raz to teda nevyšlo. Skúsi druhý raz a pre istou tak isto a s ešte väčším úsilím, pretože mu veľmi záleží na tom, aby sa všetko vyvinulo podľa jeho predstáv a potrieb. Ale, ale čo sa stalo? Opäť to nevyšlo a spôsobilo to ešte väčšie starosti a trápenia, pretože sa akosi nedarí. Nemá teda šťastie a je „chudák“. „Svet je zlý!“ A keďže problém sa nedá zamiesť pod koberec, musí ho riešiť. Skúsi teda uľaviť zo svojich potrieb a požiadaviek a stanoviť si iné. Na základe toho, aké má ďalej skúsenosti s okolitým svetom a na základe svojich vnútorných hodnôt zrazu zistí, že nie vždy to čo „chce“, je pre neho aj naozaj dobré a prospešné, a že keby sa ten prvotný problém naozaj vyriešil, tak ako si to vtedy predstavoval, bola by to hotová pohroma. A to je INDIVIDUÁCIA.

Je to proces proti vlastnej povahe. (17) Poznanie pravých prírodných hodnôt a zákonitostí a pochopenie skutočných ľudských, morálnych, etických hodnôt a pochopenie toho, že to čo „chcem Ja“ nemusí byť pre „Mňa“ nevyhnutne to najlepšie. A potom budem úplne rozumieť a poznať obsah aj týchto Jungových výrokov:
„Predsudky, zvyky, predstavy o slušnosti brzdia vývoj duše.
Vzťah k iným ľudom závisí od toho, aký vzťah si vytvorím sám k sebe.
Iným rozumiem, len vtedy ak rozumiem sám sebe a naopak.
Dokážem tolerovať iných, ak dokážem tolerovať vlastné slabosti.
Iných nenávidím tak, ako nenávidím (nevedome) samého seba.
Skutočný pokoj šíria len Tí, ktorí ho nosia sami v sebe, vo svojej duši.“ (17)