referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Václav
Pondelok, 28. septembra 2020
Padajúce hviezdy I
Dátum pridania: 08.12.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: martha.k
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 751
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 2.8
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 4m 40s
Pomalé čítanie: 7m 0s
 
Celé stáročia sa ľudia domnievali, že meteor je miestny úkaz, podobne ako blesk. Až koncom 19.storočia dvaja nemeckí študenti, Brandes a Benzenberg zistili, že meteory, ktoré pozorovali z dvoch miest súčastne vzdialených od seba desiatky kilometrov sa im premietli na odlišné miesta oblohy. Z toho usúdili, že meteory nemôžu pochádzať zo Zeme. Napodiv tento objav zostal ďalších 35 rokov bez povšimnutia.

12.novembra 1833 došlo k nečakanému úkazu: na nočnej oblohe sa začali objavovať padajúce hviezdy stále vo väčšom počte, až napokon ich bolo toľko ako snehových vločiek v zimnej metelici. U ľudí tento jedinečný úkaz vyvolával hrôzu, paniku a predstavy o konci sveta. Keď bádatelia neskôr začali zhromažďovať informácie a analyzovať ich, zistili zaujímavú charakteristiku: meteory vylietali z jedného miesta nezávisle od toho, či pozorovateľ bol v Amerike alebo v Európe. Z toho nevyhnutne vyplynulo, že meteory pochádzajú z kozmu a všetky z rovnakého smeru. Onedlho si pozorovatelia všimli, že v prvej tretine augusta dochádza k zvýšenému padaniu hviezd, ktoré vylietajú zo súhvezdia Persea, preto ich označili ako Perseidy. Jednoduchí ľudia ich poznali už dávno a dali im meno Slzy svätého Vavrinca, po svätcovi, ktorého sviatok pripadá na 10. Augusta. Dnes hvezdári poznajú väčší počet takýchto, každoročne sa opakujúcich výskytov meteorov okolo určitého dátumu. Hovorí sa im pravidelné meteorické roje, na rozdiel od tzv. sporadických meteorov. Všetky meteory, ktoré poznáme pochádzajú zo slnečnej sústavy z medzihviezdneho priestoru.

Meteor, meteoroid, meteorit
To čo označujeme ako meteor vzniká zrážkou drobného kozmického telieska nazývaného meteoroid so Zemou. Vniká do zemskej atmosféry rýchlosťou 12 až 17 km/hod a to podľa toho, či Zem dobiehajú alebo prichádzajú z protismeru jej pohybu. Meteoroidy, aj keď neveľmi hmotné majú veľkú kinetickú energiu.
Pri zrážkach s molekulami vzduchu sa meteoroid rozžeraví a zhorí a vypudí molekuly vzduchu, ktorými sa zrazil. Iba výnimočne sa stane, že sa Zem stretne s tým veľkým meteoroidom, že jeho hmota sa pri prelete atmosférou nestihne za tak krátka čas vypariť a zhorieť a meteoroid dopadne až na zemský povrch.
Najčastejšie zrážky medzi prilietajúcimi telieskami a časticami atmosféry sú vo výškach od 128 do 80 km. Stopa začína svietiť a na oblohe sa objaví meteor. Je to teda atmosferický úkaz, ktorý vzniká pri prelete meteoroidu atmosférou. Čím je meteoroid hustejší a rýchlejší tým jasnejší meteor vyvolá..

Ak meteor zažiari tak intenzívne, že vzbudí pozornosť náhodných chodcov, hovoríme o boilide. Jasnosť boilidov môže byť väčšia ako jasnosť mesiaca v splne alebo dokonca väčšia ako jasnosť Slnka. Boilid zvyčajne vidieť ešte niekoľko minút po prelete meteoroidu. Pri väčších boilidoch počujeme charakteristickú detonáciu nárazovej vlny vytvorenú preletom atmosférou. Dostatočne veľké telesá sa pri prelete atmosférou nestačia vypariť a zhorieť celé a zvyšok z nich dopadne na Zem. Ešte pred tým ich však atmosféra pribrzdí natoľko, že vo výške asi 20 km prestanú žiariť. Väčšinou pred dopadom v neveľkej výške nad povrchom Zeme vybuchnú a rozpadnú sa na viacero častíc. Výnimočne veľké telesá atmosféra nepribrzdí a dopadajú na povrch takmer svojou pôvodnou kozmickou rýchlosťou. Pri dopade vybuchujú a utvárajú veľké krátery. Zvyšky meteoroidov, ktoré dopadnú sa povrch Zeme voláme meteoritmi. Z obrovského počtu meteoroidov, s ktorými sa Zem stretne dopadne na jej povrch len nepatrný zlomok, z nich nájdeme len niektoré.

Na miestach dopadu meteoritov vznikajú krátery podobné kráterom na Mesiaci a iných telesách slnečnej sústavy. Na rozdiel od nich však za relatívne krátky čas rozruší atmosferická a vodná erózia. Preto dnes vieme len o necelej stovke meteoritových kráterov na Zemi. K najznámejším meteoritovým kráterom patrí kráter Berringer v Arizone ( USA) s priemerom 1,3 km a veľký kráter Sadberry v Quebecku ( Kanada) s priemerom 62 km. V prvom prípade sa na utvorenie krátera musela vynaložiť energia 7.1015 J a v druhom prípade až 7.1022 J.

V niektorých oblastiach Zeme sa pri dopade meteoritov pretavuje okolitý materiál na sklovité útvary veľkosti štrku a tzv. tektity. Ich názvy zvyčajne zodpovedajú miestu náleziska. Tektity z Čiech, povodia Vltavy a juhozápadnej Moravy sa nazývajú vltavíny.
Niektoré meteory pochádzajú z komét. Zdrojom niektorých sú planetoidy , kozmické telesá veľkosti niekoľko desiatok až stoviek kilometrov alebo protoplazmatická hmota, ktorá sa zvýšila pri formovaní planét. Obiehajú okolo Slnka, väčšinou medzi dráhou Marsu s Jupitera vo vzdialenosti 3-5 astronomických jednotiek od Slnka a sú ich tisícky. Pri náhodných vzájomných zrážkach sa rozdrobia na menšie kusy. Niektoré môžu zablúdiť až do blízkosti Zeme a môžu sa s ňou zraziť. A napokon existuje ešte tretí zdroj, Mesiac a Mars. Pri dopade veľkých meteoroidov alebo malých planetoíd na Mesiac alebo Mars môžu vyvrhnuté horniny odletieť od týchto telies preč, do medziplanetárneho priestoru a v ňom zablúdiť až do atmosféry našej Zeme. Niektoré meteority, nájdené v Antarktíde sú takéhoto pôvodu.
pokračovanie v Padajúce hviezdy II.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.