Zrodenie Venuše (Sandro Botticelli, 1485).

Venuša bola rímskou bohyňou. Rimania ju, podobne ako väčšinu svojich božstiev, prevzali z gréckej mytológie, premenovali a umiestnili na čestné miesto vo svojom panteóne. Grécky predobraz Venuše – Afrodita sa zrodila z morskej peny na pláži ostrova Cyprus. Zrodenie Afrodity sa stalo námetom mnohých umeleckých diel (Apelles, dvorný maliar Alexandra Veľkého zo 4. storočia pred Kristom, Botticelli, Rubens). Bola bohyňou krásy, lásky a plodnosti. Mnohé z jej milostných príhod boli zobrazované aj v kresťanskej Európe: Tizian, Cranach, Veronese, Velasquez, Rembrandt, Reni a iní.
Podľa Ptolemaia priazeň Venuše zaručuje slávu a česť, duševnú pohodu i blahobyt, telesné zdravie, hojnosť domácich zvierat a nadbytok obilia. Osoby pod jej vplyvom sú veselé, príjemné, so vzťahom k umeniu.

Maximilián Hell (15.5. 1720 - 14.4. 1792)

Planéta Venuša očarila aj významného astronóma Maximiliána Hella, rodáka zo Štiavnických Baní. Už v roku 1761 sa mu podarilo vo Viedni pozorovať časť fázy prechodu Venuše cez disk Slnka. Zistil, že predbežné výpočty predpovedí tohto úkazu nie sú presné. Možno tejto svojej práci vďačil za to, že ho Kristián VII., kráľ Dánska a Nórska pozval, aby roku 1769 pozoroval prechod Venuše cez disk Slnka v najsevernejších končinách Nórska, na ostrove Vardö. Autor slávnych „Ephemerides“, (v tom čase aj riaditeľ viedenského observatória) vycestoval už v apríli 1768 za severný polárny kruh, aby tento vzácny úkaz, ktorý v Laponsku nastal 3. júna 1769, astronomicky čo najpresnejšie zachytil.

M. Hell na ostrove Vardö

Prechody Venuše cez slnečný disk sa opakujú po 121,5 a 105,5 rokoch, pričom každý prechod je zdvojený. (Druhý prechod nastáva 8 rokov po prvom.) Už v minulosti dokázali astronómovia predpovedať prechody Venuše na 7. 12. 1631 a 4. 12. 1639, 6. 6. 1761 (M. Hell) a 3. 6. 1769 (M. Hell), 9. 12. 1874 a 6. 12. 1882. Najbližšie prechody budú 8. 6. 2004 a 6. 6. 2012, 11. 12. 2117 a 8. 12. 2125, 11. 6. 2247 a 9. 6. 2255.
V súvislosti s prechodom Venuše cez disk Slnka 8. júna 2004 (celý priebeh bude viditeľný aj u nás) je poučné uviesť, ako ho opísal pred 235 rokmi Maximilián Hell vo svojom diele „Observatio Transitus Veneris ante discum Solis die 3. junii anno 1769“:

„...Obloha nebola ešte celkom čistá, ale tam, kde sa nachádzalo Slnko, bola bez mrakov. Z juhu na sever sa rýchle pohybovali malé obláčiky, ktoré sa na severe zoskupovali do dlhých mračien. Aj keď dobre viem, že k prvému vonkajšiemu dotyku dôjde večer, asi štvrť hodiny po deviatej, prišli sme k pripraveným tubusom (ďalekohľadom) asi o deviatej. Kým sme čakali na prvý dotyk, sluha zaujal svoje miesto pri hodinách. (V Európe pripadal úkaz na nočné hodiny, preto bolo treba vycestovať až za severný polárny kruh na ostrov Vardö, kde sa Slnko aj o polnoci pohybovalo nad horizontom).

Nakoľko, ako som spomenul, bezprostredné pozorovanie prvého dotyku nie je možné a je zbytočné sa s ním trápiť, zaobstaral som si v porovnaní s ďalšími dvomi i menší, 8,5-stopový (1 stopa =30,5 cm) tubus, aby som si zbytočným pozorovaním Slnka neunavil a neoslabil si zrak pred presným meraním prvého vnútorného dotyku. Páter Ján Sajnovics mal rovnako dobrý, 10,5-stopový ďalekohľad, ktorý podľa môjho úsudku poskytoval o niečo jasnejší obraz ako desať stopový kodanský achromatický ďalekohľad. Pána Borchgrewingka (mladý dánsky študent, tlmočník a pomocník expedície) som postavil na pozorovanie prvého vonkajšieho dotyku k achromatickému tubusu, ktorý som osobne nasmeroval na hornú časť Slnka (v ďalekohľade spodná), kam mala vstúpiť Venuša a upozornil som ho, aby túto časť slnečného disku vždy udržoval v ďalekohľade a akonáhle uvidí, že sa čierna guľka zahryzne do kotúča Slnka, nech okamžite zavolá a prikáže sluhovi pri hodinách, aby nahlas počítal prvú a ďalšie sekundy.