Od čias Keplera, nastali tieto prechody (obrázok 2) 4.decembra 1639, 5. júna 1761, 3. júna 1769, 8. decembra 1874 a 6. decembra 1882. Ďalší prechod nastane 8. júna v tomto roku, a potom v roku 2012 (6. jún 2012) Potom bude zasa 105,5 rokov pauza, do 11. decembra 2117. Totiž, vzhľadom na pomery ako obiehajú Venuša a Zem okolo Slnka, prechody Venuše popred slnečný disk sa pozorujú v intervaloch 8 rokov, 105,5 rokov, 8 a 121,5 rokov. Z toho vyplýva, že ďalší prechod po roku 2012 nastane až v roku 2117, čo sa už nik z terajšej generácie ľudí nedožije.

Len tak mimochodom, na základe svetelných efektov (halo) pri „vstupe“ Venuše na hranu slnečného disku, ruský vedec Lomonosov už v roku 1761 predpovedal, že Venuša má atmosféru, ktorej zloženie spektroskopický sa určilo začiatkom XX. storočia a jej fyzikálne parametre až po pristatí ruských a amerických sond na Venuši (druhá polovica XX. storočia). Venuša jej v súčasnosti stále zakrytá hrubou vrstvou mrakov, ale vďaka kozmickej sonde Magellan, ktorá sa v roku 1990 stala jej družicou, sme sa vďaka radarovým pozorovaniam mohli detailne zoznámiť s jej suchým, kamenným povrchom (viď pripojená snímka). Venuša je približne taká veľká ako naša Zem (12 tisíc km), okolo Slnka obieha vo vzdialenosti 108 miliónov km raz 224 dní. Okolo svojej osi sa otáča opačne ako naša Zem a jednu otočku urobí za 260 pozemských dní.

Maximilián Hell (1720 – 1792), S.J. a Venuša
Maximilián Hell sa narodil 15. mája 1720 vo Vindšachte-Štiavnických Baniach, dnes súčasť Banskej Štiavnice. Jeho otec sa tu presťahoval z Čiech, dva razy oženil (s dvoma sestrami) a robil banského inžiniera. Hell študoval v Banskej Štiavnici, gymnázium v Banskej Bystrici. 18. októbra 1738 vstúpil v Trenčíne do jezuitského radu (Spoločnosť Ježišova), a po noviciáte od roku 1741 študoval na jezuitskom kolégiu vo Viedni filozofiu a logiku. V roku 1744 z vlastného záujmu začal študovať aj matematiku a astronómiu a súčasne začal robiť asistenta na hvezdárni vo Viedni, kde v tej dobe riaditeľom bol Jozef Franz (tiež farár). Od roku 1745 pôsobil nejaký čas ako veľmi úspešný učiteľ na jezuitskom gymnáziu v Levoči, kde vyučoval latinčinu a gréčtinu. V roku 1748 sa vrátil do Viedne študovať teológiu, ktoré ukončil v roku 1751. Od roku 1751 učil na gymnáziu v Trenčíne, v nasledujúcom rokom je už v Kluži, kde učí matematiku a fyziku. Ešte počas prvých štúdií vo Viedni preložil z taliančiny do latinčiny „Základy algebry“.

Počas pôsobenia v Banskej Bystrici (1751) vyprojektoval hvezdáreň pre trnavskú univerzitu. Mimochodom, v Kluži vykonával aj „slovanského či slovenského“ spovedníka. V roku 1755, keď vo Viedni zomrel dvorný astronóm J. J. Marinoni, Hell bol za svoje úspechy cisárovnou Máriou Teréziou poverený vybudovať veľkú a váženú hvezdáreň viedenskej univerzity. Jej riaditeľom sa stal 25. októbra 1755, a riaditeľoval v nej až do svojej smrti 14. apríla 1792 (zomrel na zápal pľúc). V pracovnej zmluve mal okrem iného uvedené: „raz do týždňa, vždy v nedeľu, konať v aule filozofickej fakulty viedenskej univerzity verejné prednášky pre viedeňskú verejnosť, najmä remeselníkov, ... udržiavať vedecké styky s učeným svetom, predovšetkým astronómami“. Hell mal mimoriadny talent, ako vidíme podľa vymenovaných úloh, a svojich povinností sa zhostil veľmi dobre. Bol mimoriadne kvalitným pozorovateľom, pisateľom, a napríklad, efemeridy nebeských telies na hvezdárni (Ephemerides astronomicæ ad meridianem Vindobonensem) začal vydávať o cca 10 rokov skôr ako Angličania, a o 20 skôr ako Nemci. Okrem svojich pozorovaní sa tam publikovali aj pozorovania z observatória v Trnave. Pred zrušením jezuitského radu, jezuiti mali pod svojou správou 30 zo 130 najdôležitejších astronomických observatórií na svete tej doby. Údaje z Hellových Efemerid slúžili pre potreby námorných flotíl, geodetický výskum a mapovanie rakúsko-uhorskej monarchie.

Ak Lomonosov na základe pozorovaní prechodu Venuše popred slnečný disk v roku 1761 povedal, že Venuša má atmosféru, Hell zasa na základe vlastného pozorovania tohto istého prechodu oznámil, že Venuša nemá mesiac, ktorého existenciu koncom XVII. storočia oznámil astronóm Fontana. Samotný prechod Venuše v roku 1761 neviedol k určeniu žiadúcej hodnote slnečnej paralaxy, a preto sa pozornosť celosvetovej astronomickej komunity sústreďovala na jej prechod 3. júna 1769. O závažnosti a dôležitosti takého pozorovania, ako aj o Hellovej významnosti v astronomickej komunite svedčí skutočnosť, že 8. augusta 1767 poveril Kristián VII., kráľ Dánska a Nórska, svojho vyslanca Bachoffa vo Viedni, aby zistil „či pán Hell, slávny astronóm, by bol ochotný na náklady jeho kráľovskej výsosti podniknúť v roku 1769 cestu na ostrov Vardo v Ľadovom mori“. Hell s radosťou túto ponuku prijal, a za svojho sprievodcu si vybral asistenta (adjunkta) trnavskej univerzity a svojho bývalého žiaka, J. Šajnoviča, S.J.