Na miesto pozorovania vyrazili 28. apríla 1768. Pred náročnou cestou bola 13. apríla audiencia u cisárovnej Márie Terézie a na druhý deň u cisára. Ich cesta viedla cez Znojmo (kde mimochodom ochutnali a pochvaľovali si silné české pivo – „ktorého by sa dalo rýchlo opiť“, napísal vraj Šajnovič, a zoznámili sa so sextantom pomocou ktorého Tycho de Brahe určoval polohy nebeských telies) do Prahy a Drážďan. Potom nasledovali Meissen-Lipsko-Hamburg-Lubeck-Kodaň-Trondheim. Odtiaľ sa po mori presunuli na ostrov Vardo, kam dorazili 11. októbra 1768, kde ich privítala „zamrznutá pôda, pokrytá snehom a málo denného svetla. Za bieleho dňa sa dalo pracovať len pár hodín“, zmieňoval sa Šajnovič vo svojom denníku. Po dobu osem mesiacov študovali faunu a flóru tejto arktickej oblasti za polárnym kruhom, more, svetielkovanie morskej vody a polárne žiary, život a jazyk Laponcov, a chodili na poľovačku. Určili presne zemepisné súradnice pozorovacieho miesta, no a v deň prechodu, úspešne tento prechod pozorovali.

Svoj „veľký deň“ zakončili ďakovnou piesňou Te Deum. Mali viac šťastia ako ich kolegovia na niektorých iných pozorovacích stanovištiach, či M. R. Štefánik, ktorý mal pozorovať prechod kométy Halley popred slnečný disk v roku 1910 na Tahiti. Na základe svojich pozorovaní Hell určil veľkosť slnečnej paralaxy podľa Halleyho metódy na 8,8 oblúkovej sekundy, čo je hodnota dosť blízko súčasnej hodnote - 8,7915 oblúkovej sekundy. V danom čase to bola jedna z najpresnejších hodnôt. Žiaľ, stalo sa niečo, čo sa dnes s odstupom času ťažko vysvetľuje, a ešte ťažšie hľadá dôvod, prečo bol Hell obvinený z falšovania svojich výsledkov. Ale dokončíme Hellovu cestu. Po prechode sa vydali na spiatočnú cestu domov. V Kodani pobudli niekoľko mesiacov a 29. novembra 1769 ich prijal samotný kráľ Kristian VII. Do Viedne sa vrátili 12. augusta 1770. Počas pobytu v Kodani Hell pripravil predbežné výsledky svojho pozorovania, ktoré vyšli v januári 1770 a vydala ich Dánska kráľovská akadémia. Ďalšia obšírnejšia rozpráva o slnečnej paralaxe vyšla vo Viedni v roku 1772.

Tu prerušme rozprávanie o slnečnej paralaxe, a povedzme, že Hell študoval aj polárnu žiaru a dôvody jej vzniku. Kým pred odchodom sa klonil k názoru, že jej príčinou je elektromagnetizmus, po návrate z Vardo začal hlásať novú teóriu, podľa ktorej polárnu žiaru (často sa nazýva aj severná žiara) spôsobuje odraz slnečného svetla v kryštálikoch zmrznutých vodných pár. Tu sa Hell dokonale mýlil.

Hell mal väčšie plány s publikovaním svojich vedeckých aj cestopisných výsledkov. Mala sa vydať encyklopédia arktickej oblasti. Žiaľ, vydanie encyklopédie sa nerealizovalo. Historici tento fakt dávajú do súvislosti so zrušením jezuitského radu v roku 1773. Hell sa stáva radovým farárom, pozoruje, pripravuje plány pre hvezdáreň v Jágri a Budíne, kam sa presťahovali prístroje zo zrušenej trnavskej univerzity. V Budíne sa osobne zúčastnil pri kladení základov budúcej hvezdárne. V čase letných prázdnin určoval zemepisné súradnice rôznych miest v Uhorsku. V roku 1774 bol poverený vypracovaním návrhu na Ríšskú akadémiu vied so sídlom vo Viedni, v ktorom okrem iného píše, že „učené odbory, ktoré nič neobjavujú, musia byť z vedeckej učenej spoločnosti celkom vylúčené ... Z tej istej príčiny treba z akadémie vylúčiť aj tzv. vedy o kráse a krásnom umení“. Stručne povedané, akadémia mala mať exaktný prírodovedný charakter.

Napriek skvelému výsledku, určeniu jednej z najpresnejších hodnôt slnečnej paralaxy tej doby, dostalo sa Hellovi za to najväčšieho príkoria.

Ťažko sa dnes hľadajú dôvody, ako k tomu došlo. Zrejme sa to všetko začalo ešte jeho pobytom v Kodani. Astronómovia, ktorí „sedeli“ doma a prechod Venuše popred slnečný disk nepozorovali, boli veľmi zvedaví na výsledky jeho pozorovaní, pretože jeho pozorovania v tej dobe boli považované za najdôveryhodnejšie! Hell svoje výsledky zverejnil ešte v januári 1770 v Kodani (Observatio transitu Veneris ante discum Solis die 3. juni anno 1769), ako dar sponzorovi, a tak už nebol nikým tlačený, aby sa s detailmi výsledkov svojich pozorovaní musel ponáhľať. To ale znepokojovalo „slávnych“ členov Francúzskej akadémie vied v Paríži (vtedy tu bolo centrum astronomického sveta) a začali Hella podozrievať a obviňovať z toho, že nemá astronómom čo oznámiť a čaká na výsledky iných astronómov, aby tak svoje pozorovania prispôsobil iným pozorovaniam, ktoré boli robené na iných pozorovacích miestach. Toto obvinenie Hella sa dnes pokladá za najväčší zločin, aký mohla vedecká komunita urobiť. Nie je však jasné, prečo sa Hellova publikácia z Dánska nedostala do Paríža alebo dostala oneskorene. Kompletné a detailné publikovanie Hellových pozorovaní bolo v jeho „Efemeridách“ v roku 1772.