Voči Hellovým výsledkom sa najprv postavil francúzsky astronóm Lalande, ktorý bol poverený zozbierať podklady od všetkých pozorovateľov daného javu, aby sa hodnota slnečnej paralaxy určila čo najpresnejšie. Lalande na základe rovnakého pozorovania dospel k inej hodnote ako Hell. „Hellove výsledky sa nestotožňujú s mojimi výsledkami“, bol dôvod jeho spochybňovania. Lalande svoju rozpravu o spochybnení Hellovych výsledkov uverejnil v Memoároch Francúzskej akadémie vied. Hell odpovedal článkom vo svojich „Efemeridách“ v roku 1773. Zdá sa teda, že útok je najlepšia obrana, platil už vtedy, pretože Lalandova hodnota bola menšia, a voči súčasnej hodnote menej presná ako Hellova hodnota. Samozrejme, že Lalande svoj výpad mohol urobiť len za výdatnej pomoci „silných“ kolegov. Po zverejnení Hellovej odpovede, Lalande svoje výhrady voči spochybneniu Hellových výsledkov odvolal. To ovšem nebolo všetko.

Podozrenie voči Hellovým výsledkom tlelo naďalej. V roku 1835 mladý adjunkt (asistent) viedenskej hvezdárne K. L. Littrow vydal nemecký preklad Hellovho denníka, latinský písaný Šajnovičom. Ale čuduj sa svete, toto vydanie nebolo robené z dôvodu, aby sa vedecký svet znova dozvedel o mimoriadne presnej hodnote slnečnej paralaxy alebo o dôležitosti ich cesty aj z iných dôvodov, ale aby výsledok pozorovania spochybnil. Littrow v úvode napísal, že „vo vedeckom denníku M. Hella sú časté opravy všetkých pozorovaní“, ktoré sa „rozhodol neskôr skorigovať, ... a potom z falošnej hanblivosti, nedokázal si priznať svoju prvotnú chybu a zverejniť svoje pozorovania v ich pôvodnom stave“. Zľahčil samozrejme aj význam celej expedície. Hell už nežil, a vedecký svet nemal dôvod Littrovovým tvrdeniam neveriť, okrem iného aj preto, že jeho otec bol Hellovým nástupcom hvezdárne vo Viedni. Hell a jeho výsledky sa dostali na slepú koľaj.

Bolo šťastím, že v roku 1883 prišiel do Viedne americký astronóm S. Newcomb, ktorý sám prechod Venuše popred slnečný disk pozoroval v roku 1874 a 1882, a slnečnú paralaxu vypočítal na 8,82 oblúkovej sekundy, čo bolo takmer totožné s výsledkom, ktorý získal Hell (s Newcombom sa v Chamonix, Francúzsko, stretol v r. 1906 aj M. R. Štefánik). Náhoda chcela, že v čase, keď chcel Newcomb vo Viedni vyskúšať nový ďalekohľad, bolo zamračené, a tak ako poriadny vedec, trávil čas v knižnici. Tu, vo viedenskom múzeu sa oboznámil s pôvodným Hellovým rukopisom o prechode Venuše popred slnečný disk z r. 1792. S prekvapením zistil, že Hell nerobil nijaké dodatočné zápisy do pozorovacieho denníka (denník bol písaný tým istým atramentom), a že Hellom urobené výpočty sú správne a pravdivé! Ešte v tom istom roku Newcomb uverejnil článok v prestížnom vedeckom časopise „Monthly Notices“, ktorý bol kladne prijatý, a v ktorom rehabilitoval Hella. Hell sa tak dožil rehabilitácie, ale jeho meno sa vo svetovej literatúre pri určovaní AU veľmi nespomína, hoci v danom čase ním určená hodnota slnečnej paralaxy bola jedna z najpresnejších.

O Littrowovi sa nakoniec povedalo, že trpel farbosleposťou. Littrow totiž tvrdil, že v Hellovom denníku sú dodatočné zápisy, robené iným atramentom. Newcomb na adresu farbosleposti Littrowa napísal, že „by nemohol rozoznať farbu Aldebarana (má žltý nádych) od najbelšej hviezdy“. Ja osobne ale neverím, že farbosleposť bola hlavným dôvodom, prečo mladý Littrow spochybnil Hellom získané výsledky. Vlastne to nebolo len spochybnenie vedeckých výsledkov Hella, ale hlavne pošpinenie jeho osoby, a azda aj jezuitského rádu. Preto sa Hell nespomína v astronomickej literatúre, že prispel k určeniu slnečnej paralaxy, ako to bolo v prípade jeho kolegov daného obdobia. Meno Hell nenájdete ani v niektorých encyklopédiách, ktoré boli vydané v bývalom Československu, či inde, hoci by si to plne zaslúžil.

V tejto súvislosti za zmienku stojí veta, ktorú v roku 1892 Newcombovi napísal astronóm-jezuita J. G. Hagan z Georgetownu (USA): „Týmto aktom ste si zaviazali všetkých jezuitov na celom svete naveky. Je vynikajúce, že tento akt očistenia urobil americký astronóm, ktorý stál ďaleko od žabomyších vojen starého sveta“. Iný pozoruhodný historik vedy, G. Sarton na adresu Hella a skrivodlivosti na ňom spáchanej napísal, že „je žalostnou skutočnosťou, a neospravedlniteľným činom pošpinenia niekoho na základe falošných obvinení“, pretože „bezstarostní historici nečítajú odvolania“. Sám napísal niekoľko článkov, v ktorých očisťoval Hella.