V prvej polovici 20. storočia sa viedla polemika medzi zástancami teórie veľkého tresku a stáleho stavu. Hoyle, autor teórie stáleho stavu, sa v jednej rozhlasovej relácii vyjadril: „Keby mal vesmír svoj počiatok v horúcom veľkom tresku,“ ironizoval, „potom by sa po takomto výbuchu musel zachovať nejaký relikt. Nájdite mi fosíliu tohto veľkého tresku!" Výraz, ktorým chcel znevážiť danú teóriu, sa odvtedy iróniou osudu neprestal používať. A z výzvy určenej jej zástancom, aby našli relikt po veľkom tresku, sa zrodil nejeden dôkaz, ktorý potvrdil opodstatnenosť tejto teórie. V roku 1948 americký kozmológ George Gamow so svojimi spolupracovníkmi Ralphom Alpherom a Robertom Hermanom dospeli k záveru, že ak sa kedysi naozaj odohral veľký tresk, Hoyleova fosília musí existovať. Vypočítali, že veľký tresk vyprodukoval neuveriteľné množstvo tepelnej energie potrebnej na vznik vodíka a hélia. Podľa ich predpovede sa vytvorilo 80 percent vodíka a 20 percent hélia, čo je pomer, ktorý presne zodpovedá výsledkom analýzy Fraunhoferových identifikačných svetelných odtlačkov, pozorovaných vo svetle pochádzajúcom z najstarších galaxií. Dôvodili, že intenzívne teplo, v ktorom sa vytvorili spomínané prvky, celkom nezaniklo ani po miliardách rokov. Keďže vesmír sa po veľkom tresku rozpínal na všetky strany, uvažovali, že toto slabé žiarenie pozadia bude možné zaregistrovať všade, kam sa len pozrieme, teda vesmír je ním takpovediac vyplnený. Podľa ich výpočtov jeho teplota klesla na veľmi nízke hodnoty, niečo medzi 5 až 0 stupňov Kelvina (absolútna nula, čo je najnižšia možná teplota,t.j. minus 273 stupňov Celzia). Čiže vlnová dĺžka žiarenia sa rozpínaním vesmíru zväčšuje, posúva sa do červenej oblasti (redshift) a to znamená zmenšenie energie. Išlo by o jediné rovnomerne rozšírené žiarenie, ktoré dokáže zaznamenať dostatočne citlivý detektor, nech by sme ho nasmerovali kamkoľvek. Každé iné žiarenie, ktoré vzniklo po veľkom tresku, malo svoj konkrétny počiatok vo vesmíre, takže sa šírilo len od tohto bodu. Oproti tomu žiarenie pochádzajúce z výbuchu, z ktorého sa zrodil celý vesmír, nemalo svoj pôvod v nijakom podobnom bode. Pri celkovom dynamickom rozpínaní vesmíru sa muselo rozšíriť rovnomerne. V šesťdesiatych rokoch kolektív vedcov na Princetonskej univerzite v New Jersey, na čele s Robertom Dickeom, sa pokúšal nájsť žiarenie kozmického pozadia. Svoj pokus pripravovali pomaly a metodicky.