Potrebovali náležite vybavené prístroje, schopné takéto slabé žiarenie pozadia rozpoznať od každého iného. Pracovali s takzvaným „studeným zdrojom“, ktorý mal známu teplotu a s ktorým sa porovnávala teplota hľadaného žiarenia. Robert Dicke a jeho spolupracovníci boli presvedčení, že sa im už podarilo pripravit' na zamýšľaný experiment takmer ideálne podmienky. Nechtiac a náhodou ich však predbehli výskumníci z Bellovej telefonickej spoločnosti, Arno Penzias a Robert Wilson. Pokúšali sa vyčistit' príjem na jednom zo svojich prijímačov, čiastočne sa tak pripravujúc na prenos vysielacieho signálu cez satelit Telstar. Narazili na izotropné žiarenie, ktoré považovali za nežiadúce šumy gigantickej lievikovej antény. Aparatúru vybavili studeným zdrojom, aby zistili teplotu všadeprítomného šumu. Dozvedeli sa, že Dicke a jeho spolupracovníci patria k popredným odborníkom na kozmické žiarenie, a tak im zavolali, či by im nevedeli poradiť. Arno Penzias s Robertom Wilsonom, dvaja technici Bellovej telefonickej spoločnosti pracujúci vo výskume, si dôkladne zaznamenali všetky parametre rušivého šumu. Len čo sa Dickovi kolegovia z jeho odpovedí dovtípili, o čom je reč, stíchli. Áno, porovnávali ho so studeným zdrojom. Áno, vykazoval stále teplotu 3 stupne Kelvina, t.j. iba 3 stupne nad absolútnou nulou. Áno, prichádzal zo všetkých strán. Keď Dicke položil slúchadlo, vyhlásil: „Nuž, chlapci, vypálili nám rybník.“ Objav, ktorý im mohol zabezpečiť Nobelovu cenu, urobil niekto druhý. Dvaja iní, mimoriadne schopní vedci, ktorí v telefonickej spoločnosti pracovali vo výskume, čistou náhodou natrafili na to, po čom pátral vedecký kolektív Princetonskej univerzity - Hoyleovu fosíliu veľkého tresku. A Nobelovu cenu napokon získali Penzias s Wilsonom v roku 1978.
Precíznymi meraniami urobenými satelitom COBE (Cosmic Background Explorer) v roku 1989 sa získalo spektrum, ktoré je charakteristické pre žiarenie čierneho telesa s teplotou 2,735 K. Rýchlosť satelitu okolo Zeme, Zeme okolo Slnka, Slnka okolo stredu galaxie a napokon aj rýchlosť pohybu Mliečnej dráhy vo vesmíre spôsobuje, že sa teplota javí o niečo vyššia v smere pohybu. Tento efekt sa nazýva dipólová anizotrópia a priviedol astronómov k záveru, že lokálna grupa galaxií sa pohybuje rýchlosťou okolo 600 km/s. Satelit COBE niesol prístroje schopné merať aj malé fluktuácie v intenzite pozaďovej radiácie. Jedine takéto nehomogenity by pripúšťali zrod galaxií a hviezd, pretože ak by nejestvovali mierne teplotné rozdiely, nemal sa vesmír prečo tak rozdielne vyvíjať vo svojich rôznych častiach.