Po vybití akumulátora je povrch elektród zas zo síranu olovnatého a v elektrolyte vzniká voda, čím sa kyselina zriedila.
Konštrukcia: Olovený akumulátor má v zásade dva druhy dosiek (elektród), ktoré sú zhotovené zo špeciálne spracovaného olova. Jedna doska – kladná, má hnedastú farbu, druhá – záporná, je farby sivej. Dosky sú od seba oddelené a ponorené do zriedenej kyseliny sírovej. Zriedená kyselina sa nazýva elektrolyt a je v nádobe z kyselinovzdorného materiálu (sklo alebo tvrdá guma). Na prenosných akumulátoroch je krycia doska z izolačného materiálu zaliata smolou. V doske sú otvory na dolievanie odpareného elektrolytu. Od olovených dosák sú cez povrchovú dosku pripojené olovené svorníky na odoberanie prúdu.
Aby akumulátor dodával viac prúdu, musia mať dosky väčší povrch, čo sa dosiahne tým, že sa do jednej nádoby vloží niekoľko dosák, striedavo kladná a záporná. Dosky rovnakej polarity (všetky plus a všetky mínus) sa spoja paralelne, a tým sa dosiahne, že akumulátor má väčšiu prúdovú kapacitu.

Prúdová kapacita: Prúdová kapacita akumulátorov sa udáva v ampérhodinách (Ah) a pri prenosných akumulátoroch je 10 až 60 Ah. Prúdová kapacita udáva, koľko prúdu možno z dobitého akumulátoru odobrať. Z praxe vieme, že z akumulátora dostaneme viac energie vtedy, keď sa odoberá menší prúd za dlhší čas, ako keď sa odoberá väčší prúd za kratší čas. Údaje o tom sú napísané na štítku akumulátora.

Okrem oloveného akumulátora sa často používa aj alkalický (oceľový) akumulátor:
Tento akumulátor má kladnú elektródu železnú, záporná elektróda je niklová. Obe sa spracúvajú špeciálnym spôsobom. Ako elektrolyt sa používa rozriedený hydroxid draselný (KOH). Alkalické akumulátory majú zvyčajne kovovú nádobu (železnú). Ich napätie je asi 1,35 V, teda nižšie než pri olovených akumulátoroch. Výhodou alkalických akumulátorov je, že sú ľahšie a znášajú aj menej opatrné zaobchádzanie než olovené akumulátory. Môžu sa nechať aj dlhší čas nenabité. Nevýhodou je menšie napätie a vyššia cena.