Televízia

Televízia je spolu s novinami a rozhlasom významným šíriteľom správ, názorov a zábavy. Televízne vysielanie pomáha formovať a zvyšovať kultúrnu úroveň človeka. Technická televízia umožňuje kontrolovať a usmerňovať napr. zložité situácie v cestnej a železničnej doprave, postup prác na stavbách a iné náročné operácie v továrňach a i. Umožňuje sledovať deje, ktoré nemôžeme priamo pozorovať bez nebezpečenstva ohrozenia zdravia, napr. v odbore atómovej techniky, v prostrediach s podmienkami nezlučiteľnými s podmienkami pre život a inde. Prostredníctvom televízie možno pozorovať aj mimozemské objekty ( družice, planéty, kométy, mesiace a pod.).

Od vynálezu rádia a ovládnutia elektomagnetického vlnenia sa ľudia pokúšali o prenos obrazu a zvuku na diaľku. Myšlienka prenosu obrazov na diaľku spočíva v premene svetla na elektrický signál a neskôr v spätnej transformácii signálu na svetlo. Prenášaný obraz sa rozdelí na malé štvorčeky. Pomocou fotoelektrického javu sa premení svetelná energia každého zobrazovaného bodu na elektrický signál. Obraz sa sníma pomocou videokamery. Svetlo odrážajúce sa od snímaného objektu prechádza cez objektív kamery ovládaný elektromotorčekom na mikročip CCD (skratka z anglického Charge-Coupled Devices = obvod s nábojovou väzbou), pozostávajúci až zo 400 000 drobných svetlocitlivých snímačov. Dôležitý je fakt, že každá farba farebného spektra je utvorená z troch základných farieb – červenej, zelenej a modrej. Z toho vyplýva, že každý farebný obraz sa dá filtrami rozložiť na tieto farby. Preto sú v kamere látky, citlivé práve na tieto tri farby. Dopadom svetla na snímač vzniká elektrický náboj, ktorý je tým väčší, čím je svetlo intenzívnejšie. Vzniknutý el. signál sa potom buď priamo vysiela pomocou elektromagnetických vĺn, alebo sa uchová buď nahratím na magnetíckú pásku či iným spôsobom.

Televízny príjmač je vlastne prístroj, ktorý premieňa televízny signál v podobe elektromagnetického vlnenia na obraz a zvuk. Pri bližšom pohľade na televízor zistíme, že obraz nieje jednoliaty a pozostáva z veľkého počtu bodov. Najdôležitejšou časťou televízora je obrazovka. Je vyrobená z hrubého skla a z jej vnútra je vyčerpaný vzduch. Zosilnený el. signál je privádzaný na tri elektrónové delá. Základom elektrónového dela je fakt, že z rozžeraveného vlákna kovov vyletujú (emitujú) elektróny. Okolo vlákna sa utvorí tzv. elektrónový mrak. No ak rozžeravené vlákno elektrónky spojíme so záporným pólom zdroja a druhú elektródu s kladným pólom, pohyb elektrónov sa usmerní od katódy k anóde. Elektróny potom vyletujú na povrch obrazovky. Každé z nich slúži na vyvolanie jednej zo základných farieb na luminoforoch. Luminofory su body pokryté svetielkujúcimi látkami, ktoré svietia v závislosti od množstva dopadnutých elektrónov. Elektrónový lúč je vychilovaný magnetickým polom cievky, ktorá sa nachádza hneď za elektr. delami. Lúč sa pohybuje po obrazovke, ako keď čítame knihu. Pri prenose obrazu oko nesmie spozorovať, že lúč postupne prebieha po rôznych bodoch svietiacej obrazovky. Obrazy treba striedať s takou frekvenciou, aby sa následkom zotrvačnosti ľudského oka nepozorovalo mihanie jasu.

Akú frekvenciu musí mať výmena jednotlivých obrazov? Treba zvoliť také číslo, ktoré súvisí s frekvenciou prúdu v sieti. Hlavný problém je v tom, že striedavé napätie privádzané na obrazovku vytvára tmavé a svetlé pruhy. Ak bude frekvencia striedania obrazov rovnaká ako frekvencia v sieti, alebo bude jej násobkom, tak len potom budú pásy nepohyblivé a nebudú pozorovateľné. Plynulosť pohybu vzniká pri frekvencii striedania obrazov okolo 20 Hz, preto sa v televízii používa striedanie 25 obrazov za sekundu. Pri tejto frekvencii je blikanie obrazu ešte pozorovateľné. Frekvencia 50 Hz nie je želateľná (z technických príčin), a preto technici využili zvláštny jav: použili prekladané riadlovanie. Frekvencia 25 Hz sa ponechala, ale elektrónový lúč píše napred riadky párne a potom nepárne. Frekvencia zmeny polovíc obrazovky je takto 50 Hz a blikanie jasnosti sa stáva nepozorovateľným.

Televízny signál je elektromagnetické vlnenie presne tak isto ako svetlo či rádiové vlnenie. Spolu so signálom televízie sa šíri aj zvuková vlna. Televízny príjmač je schopný tieto signály rozoznať a roztriediť. Vďaka tomu môžeme v reálnom čase sledovať obraz aj počuť zvuk súčastne. Na televízny prenos sa musia používať len ultrakrátke vlny, z čoho vyplýva, že vzdialenosť televízneho prenosu je obmedzená na priamu viditeľnosť. Revolučná udalosť, ktorá umožňuje televízny prenos na ľubovolné vzdialenosti, je použitie spojových družíc. Takéto komunikačné družice využívajú frekvencie nad 3 GHz. Bežný signál má pred zosilnením výkon približne 10-3 W a zosilovač výkonu mu ho zväčší milión krát. Výkon 103 W sa potom privádza na obrovský satelit. Tento satelit vytvára úzky rovnobežný zväzok, ktorý bude odrazený družicou. Prechodom elektromagnetickej vlny po družicu, čo je približne 35 000 km, sa zmenší výkon signálu na 10-11 W. Zosilovač na družici zväčší výkon tohto slabučkého signálu približne na 10 W. Pri prechode na Zem po odraze od družice sa vráti signál s výkonom 10-17 W. Zosilnením sa videosignálu opäť vráti pôvodný výkon 10-3 W.

Televízia (ako aj ostatná elektronika) zaznamenala obrovský rozmach práve v poslednom desaťročí tohto tisícročia. Možno naši rodičia ešte pamätajú doby, keď televízne príjmače mali veľké rozmery, malú obrazovku, nemali diaľkové ovládače a trvalo niekoľko minút, kým sa „rozohriali“. Elektrónky sa museli najprv zahriať na primeranú teplotu, aby mohli správne pracovať. Dnes v našich príjmačoch zachovali len tri a to vyššie spomínané elektrónové delá. Preto pri zapnutí dnešných televízorov čakáme sotva zopár sekúnd. Tretí rozmer televízorov je už len niekoľko centimetrov a obrazovka je úplne plochá. Nikomu už dnes nepripadá zvláštne, že sledujeme priamy prenos zápasov NHL či iných športových činností. Televízia sa stala všednosťou.