2.2 Venuša
Nielen že táto planéta je najbližšie k Zemi, ale sa jej aj podobá veľkosťou a hmotnosťou. Ale tu sa jej podobnosť s modrou planétou končí. Jej rotačná doba je najdlhšia zo všetkých planét slnečnej sústavy- približne 243 pozemských dní. Zvláštnosťou je, že sa otáča dozadu, to znamená opačným smerom pohybu okolo Slnka. Zo Zeme ju môžeme pozorovať ako tretí najjasnejší objekt na oblohe, hneď za Slnkom a Mesiacom.
Je obklopená hustou atmosférou, presýtenou neprehľadnými oblakmi, ktoré zakrývajú povrch planéty. Ešte donedávna vedci uvažovali o existencii života na Venuši. Dnes je jasné, že život tu nie je možný: 97% atmosféry zakalenej kvapôčkami kyseliny sírovej tvorí oxid uhličitý. Teplota na povrchu dosahuje teplotu asi 450oC vo dne i v noci. Atmosferický tlak je 90 krát väčší ako na Zemi. Možno tu pozorovať tzv. skleníkový efekt: tepelné žiarenie zo Slnka atmosféra pohltí, ale neodrazí ho späť do vesmíru. Preto je teplota na povrchu tak vysoká.

Neprehľadná atmosféra však nie je prekážkou pre radarové vlny, pomocou ktorých môžeme zmerať výšku pohorí a hĺbku údolí. Prvá globálna mapa vznikla začiatkom 80. rokov podľa radarového pozorovania umelej družice Pioneer Venus Orbiter. Aj keď je povrch planéty menej členitý ako zemský, rozdiel medzi najnižším a najvyšším bodom je viac ako 13km. Prevažnú časť povrchu, 65% tvoria rovinaté, mierne zvlnené oblasti s prevýšením od –0,5km do +1,5km. 8% povrchu tvoria prevýšenia od 1,5- 10,6km nad priemerným polomerom 6 051km. Zvyšných 27% tvoria znížené oblasti, údolia, panvy klesajúce do hĺbky 0,5-2,5km pod priemerný polomer. Tento obraz povrchu je dosť nepresný. Z presnejších pozorovaní je jasné, že Venuša je geologicky aktívna a jej povrch sa neustále formuje.

2.3 Zem
Hoci každá planéta má niečo, čo si zasluhuje náš obdiv, najvýnimočnejšou planétou slnečnej sústavy je nesporne Zem. Jedine na Zemi sú vytvorené podmienky pre život. Je tu dostatok vody a kyslíka, prijateľná teplota.
Pri pohľade z kozmu pripomína krásny klenot. Dve tretiny povrchu tvorí voda, takže Zem sa javí ako modrá planéta, popretkávaná bielymi oblakmi v atmosfére. Pred škodlivým ultrafialovým žiarením chráni ozónová vrstva. Hoci z kozmu pôsobí pokojne, je v stálej činnosti. Pohyb litosferických dosiek, sopečná činnosť, vietor, dážď, ľadovce- to všetko neustále formuje povrch.

2.4. Mars
Planéta najviac podobná Zemi. Deň na Marse je približne rovnako dlhý ako na Zemi, striedajú sa tu štyri ročné obdobia, aj keď trvajú dvakrát tak dlho ako tie pozemské. V porovnaní s inými planétami je tu celkom prijateľná teplota: niekedy vystúpi aj na bod mrazu, ale priemerná teplota je tu asi –30oC. Čiže teplota je porovnateľná s teplotou na póloch. Má riedku atmosféru, zloženú z 95% oxidu uhličitého, 2%dusíku, 1-2%argónu a malej časti kyslíku. K obehu okolo Slnka potrebuje dva pozemské roky.

Vďaka priezračnej atmosfére je povrch Marsu dobre pozorovateľný. Tvoria ho svetlé- červenooranžové plochy- kontinenty, tmavé moria a žiarivé čiapočky na póloch. Tzv. moria môžeme pozorovať aj na Mesiaci, ale tie na Marse menia rozlohu, albedo (schopnosť odrážať svetlo) a sfarbenie podľa ročných období. Ku zmene farby dochádza aj v dôsledku prachových búrok. Vtedy vietor rozvíri prach natoľko, že zo Zeme nie sú viditeľné nijaké detaily povrchu. Presun množstva prachu z miesta na miesto spôsobuje zmenu farby povrchu. Tieto zmeny sú viditeľné aj zo Zeme. Povrch Marsu formoval vietor, voda, ľad aj vulkanická činnosť. Na červenej planéte sa nachádzajú vulkány najväčšie v slnečnej sústave.
Mnoho rokov sa vedci domnievali, že by na Marse mohol existovať život.

Domnievali sa, že zmena farby povrchu by mohla byť dôsledkom existencie zelených rastlín. Dohady o možnosti života na Marse sa zrútili v roku 1960, keď americká sonda Mariner 4 urobila prvé zreteľné snímky planéty zblízka. Bol na nich svet bez života, rozrušený krátermi.

V roku 1975 boli vypustené 2 americké kozmické sondy Viking. Pozostávali z pristávacieho modulu a obežnej časti. Väčšina informácií o Marse pochádza z týchto výskumných ciest. Nepodarilo sa zachytiť stopy rastlín, živočíchov ani molekúl, ktoré by nasvedčovali, že na Marse je život. Snímky zachytili mnoho miest, kadiaľ tiekla v minulosti voda. Aj riedka atmosféra obsahuje kryštáliky vodného ľadu. Keby všetka voda z atmosféry spadla na povrch v podobe dažďa, vytvorila by vrstvu 0,01mm. Vedci sa domnievajú, že v súčasnosti je voda zachytená v ľade pod povrchom.

Mars má dva malé mesiace, Phobos a Deimos. Boli objavené v roku 1877. Zachytiť ich ďalekohľadom, hoci aj veľkým, je veľmi ťažké. Phobos má priemer 23km, Deimos len 16km. Sú to skôr planétky, ktoré Mars svojou gravitáciou zachytil, a nie mesiace, ktoré by vznikli spolu s planétou.

2.5. Jupiter
Najväčšia planéta slnečnej sústavy. Jej objem je väčší ako ostatných planét dokopy.
Je tvorený z 85% vodíkom a 14% héliom. Okrem toho sa tu nachádza metán, čpavok, vodná para a acetylén. V hĺbke 50 000km je tlak tak veľký, že vodík dostáva vlastnosti kovov. Jupiter rýchlo rotuje- za 10 hodín sa otočí okolo svojej osi. Rýchla rotácia spôsobuje, že sa v oblasti rovníka vydúva. Obeh okolo Slnka mu trvá 12 pozemských rokov.

Teplota na najvyššej vrstve oblakov je –140oC, ale v hĺbke 60km je teplota podobná ako na Zemi. Vo väčších hĺbkach je teplota ešte vyššia.
Zo Zeme sú ďalekohľadom dobre viditeľné svetlé a tmavé pásy rovnobežné s rovníkom. Pásová štruktúra je spôsobená cirkuláciou atmosféry. Svetlé pásma, nazývané tiež zóny, sú tvorené chladnými oblakmi vo veľkej výške, tmavé miesta- pásy sú priehľadnejšie. Výnimočným útvarom je tzv. Veľká červená škvrna- veľký červený ovál s priemerom dvakrát väčším ako Zem. Je to vlastne búrka. Pozorujeme ju už viac ako tristo rokov.