Slnko je centrom slnečnej sústavy. Je to obrovská, rotujúca guľa plynu, tvorená z 90% vodíkom a 8% héliom. Okolo osi sa otočí za 25 dní. Jeho hmotnosť predstavuje 99,87% celej slnečnej sústavy. Svojou gravitáciou púta k sebe všetky telesá, ktoré tvoria spolu s ním slnečnú sústavu.
Slnko nevyniká medzi miliardami iných hviezd. Ale pre nás, obyvateľov planéty Zem je zdrojom energie, svetla a tepla- darcom života. Rastliny môže vďaka nemu fotosyntetizovať a vyrábať kyslík. Fosílne palivá sú vlastne uskladnenou slnečnou energiou. Je to jediná hviezda, ktorú môžeme pozorovať, samozrejme s použitím ochranných prostriedkov, lebo hrozí poškodenie zraku.

Keď sa dívame na Slnko, či už voľným okom, alebo ďalekohľadom, vidíme najnižšiu vrstvu atmosféry- fotosféru. Možno si ju predstaviť ako var ryže. Zrnká však tvoria horúce plyny a každé zrnko má priemer niekoľko tisíc kilometrov. Bubliny sa udržia na povrchu asi desať minút, potom začnú klesať. Tento var sa nazýva granulácia.
Vo fotosfére prebiehajú zmeny, ktoré nazývame slnečná činnosť. Najznámejším prejavom slnečnej aktivity sú slnečné škvrny. Sú to oblasti s nižšou teplotou, neprebieha tu granulácia. Ich počet kolísa v období jedenástich rokov- hovoríme o jedenásťročnej perióde slnečnej činnosti. Pri maximálnej slnečnej činnosti je Slnko posiate slnečnými škvrnami, pri minimálnej býva niekedy aj bez škvŕn.

K prejavom slnečnej aktivity patria aj erupcie. Pripomínajú búrky na Zemi- uvoľňuje sa pri nich elektrická energia. Naviac chrlia množstvo jadrových častíc do priestoru rýchlosťou presahujúcou rýchlosť slnečného vetra, ktoré môže prerušiť rádiové alebo iné elektrické spojenia. Sú tiež nebezpečné pre kozmonautov, ktorí v čase erupcie nesmú vychádzať do kozmického priestoru. Tieto častice vytvárajú farebné žiarenie v atmosfére nad pólami Zeme- polárnu žiaru.
Medzi najkrajšie a najzaujímavejšie úkazy vo vesmíre patria aj protuberancie. Pri nich vytryskuje z povrchu žeravá plazma. Tak ako erupcie sú späté s magnetickou činnosťou Slnka. Pokojné protuberancie sú nevýrazné. Eruptívne, ktoré vytrysknú rýchlosťou až 1 600 000km/h, sa môžu vyvinúť do tvaru stĺpov, oblúkov, alebo slučiek.

Nad fotosférou sa nachádza chromosféra. Je tvorená veľmi riedkymi plynmi, takže
pri bežnom pozorovaní nie je viditeľná. Môžeme ju pozorovať len chvíľku pri úplnom zatmení Slnka, keď je fotosféra zakrytá Mesiacom. Vtedy sa chromosféra javí ako úzky ružový lem okolo tmavého Mesiaca. Okrem toho ju možno pozorovať pomocou špeciálneho svetelného filtra.

Najvyššou vrstvou atmosféry je koróna, ktorá siaha až do medziplanetárneho priestoru, ďaleko za dráhu Zeme. Tak ako chromosféra, nie je viditeľná bez špeciálneho vybavenia. Počas zatmenia Slnka ju možno pozorovať ako striebristú žiaru. Jej hustota je bilión krát nižšia než naša atmosféra. Má však prekvapujúco vysokú teplotu- viac ako milión stupňov. Tvar a veľkosť koróny závisí od magnetického poľa Slnka. S premenami magnetického poľa súvisí aj slnečná činnosť. Preto medzi prejavy slnečnej činnosti patrí aj charakteristický tvar koróny v dobe maxima a minima slnečnej aktivity. Novodobou metódou pozorovania koróny je jej výskum v kozmickom priestore, kde je možné zachytávať slnečný prach. Týmto spôsobom sa podarilo objaviť tmavé oblasti v koróne, koronálne diery.

Slnko spracuje každú sekundu približne 600 miliónov ton vodíka a vznikajú 4 milióny ton hélia. Teraz sa nachádza v strede svojho života. Vedci sa domnievajú, že vzniklo pred 5 miliardami rokov a približne toľko bude ešte svietiť. Keď spotrebuje všetok vodík, bude Slnko trikrát väčšie ako dnes, takže pohltí Merkúr a život na Zemi zanikne. V útrobách Slnka sa začnú zlučovať atómy hélia, vytvoria sa atómy uhlíka a ťažkých kovov. Nakoniec Slnko vychladne a stane sa bielym trpaslíkom. Biely trpaslík je hviezda v poslednom štádiu vývoja. Má veľkosť planéty ale hmotnosť Slnka. Ich hustota je obrovská- 1000kg/cm3.

Aj keď je Slnko pre život na Zemi nevyhnutné, v posledných desaťročiach sa zvýšil výskyt jeho negatívnych dôsledkov na ľudské zdravie. Príčinu treba hľadať v úbytku ozónovej vrstvy, ktorá chránila Zem pred škodlivým ultrafialovým žiarením. Vzrástol najmä počet pacientov postihnutých rakovinou kože a poškodením zraku.

2. Planéty
Okolo Slnka obiehajú po elipsovitých dráhach. Líšia sa veľkosťou a stavbou.
Bližšie k Slnku obiehajú štyri planéty zemského typu- terestrické planéty
(Merkúr, Venuša, Zem, Mars), nazývané tiež vnútorné planéty.
Joviálne planéty (planéty jupiterovského typu), označované aj ako veľké, alebo plynové planéty. To, čo vidieť je vrchná časť atmosféry. Pod ňou je hmota v tekutom stave a kovové jadro. Všetky štyri planéty (Jupiter, Saturn, Urán, Neptún) majú prstence a niekoľko mesiacov.
Najvzdialenejšou a najmenšou planétou je Pluto. Jej charakter je skôr mesačný ako planetárny. Niektorí astronómovia sa domnievajú, že ide o veľký asteroid. Pluto sa veľmi líši od blízkych planét, čo v sebe ukrýva istú tajuplnosť.

2.1. Merkúr
Má zo všetkých planét dráhu najbližšie k Slnku. Okolo vlastnej osi sa otočí trikrát počas dvoch obehov okolo Slnka. Takže od jedného svitania k druhému uplynie 176 pozemských dní. Preto sa povrch môže zohriať až natoľko, že cín, olovo alebo zinok by sa roztavili. Priemerná denná teplota na Merkúre je +430oC, v noci klesne na –173oC. Veľké výkyvy teplôt medzi dňom a nocou sú okrem iného dôsledkom pretiahnutej elipsovitej dráhy. Vzdialenosť planéty od Slnka sa pohybuje od 46-70mil. km. Zaujímavé je, že vždy, keď sa Merkúr najviac priblíži k Slnku, jeho lúče dopadajú kolmo buď na nultý alebo 180 poludník. Sú to tzv. póly tepla. Jeho tenkú atmosféru tvorí predovšetkým sodík, so stopami vodíka a hélia.

Zo Zeme je málo viditeľný, lebo je blízko Slnka. Pozorovať ho možno na jar po západe Slnka alebo tesne pred svitaním na jeseň. Za úplnej tmy ho nevidieť. Väčšina poznatkov o Merkúri bola získaná pomocou medziplanetárnej sondy Mariner 10, ktorá v rokoch 1974- 1975 trikrát obletela planétu. Vo všetkých troch prípadoch bolo však osvetlenie rovnaké, preto je zmapovaná len časť povrchu. Ukázalo sa, že povrch Merkúru je podobný mesačnému. Je podobne husto posiaty krátermi, ale chýbajú plochy podobné mesačným moriam.