Jasne osvetlená gigantická kozmická loď stojí bez pohybu kdesi v nekonečných diaľkach vesmíru. Ako všetko hltajúci pažerák obrovkého netvora sa pred ňou v mohutnom víre krúti "čierna diera". Okolo letia meteority, ktoré nepredstaviteľný ťah strhne do tohto víru.
Ľudia na palube kozmického krížnika s úžasom sledujú fascinujúce predstavenie. "Čo je za ňou?" pýtajú sa. "Nepochopiteľnosť, iný vesmír - alebo vedie ,čierna diera´ najkratšou cestou späť k domovskej Mliečnej ceste?" Je to takpovediac "medzigalaktický rýchlovýťah", ktorý kozmické lode v zlomkoch sekundy prenesie späť do ich východiskového bodu, z ktorého raz pred nesčíselnými rokmi vyleteli?
Kto pozná film "Čierna diera" pozná krásu tohto výjavu a aj v ňom ponúkané riešenie tejto záhady: na druhej strane čaká naša dobrá stará Zem. Čo si myslieť o tejto teórii? Sú azda "čierne diery" prechodmi cez priestor, v ktorom čas, vzdialenosť a rýchlosť nemajú nijaký význam? Používajú vari UFO na svojich expedíciách túto cestu a dalo by sa takto vysvetliť, ako k nám prichádzajú zo vzdialených planetárnych sústav?
Podľa stavu našej dnešnej techniky vesmírnych letov sú medzihviezdne cesty s posádkou nemožné. Na ich realizáciu by podľa predstáv pozemských odborníkov na kozmické lety museli byť splnené nasledujúce energetické predpoklady: Na prekonanie gravitačných polí Zeme a Slnka je potrebná dostatočná energia na zrýchlenie. Náležite veľká hnacia energia, aby sa dali v prijateľnom čase zdolať vzdialenosti k iným planetárnym sústavám. K tomu dostatočne vysoká brzdná energia na prekonanie gravitačného poľa neznámej planéty a na zaručenie bezpečného pristátia. Rovnaké predpoklady by platili pre cestu späť.
Pokiaľ ide o potrebné množstvo pohonných hmôt, posuvnej sily a materiálu na pohonné agregáty pre kozmické lety s posádkou k iným hviezdam, tieto požiadavky v súčasnosti nemôžu byť splnené. Pre takéto cesty sú teda nevyhnutné celkom nové, revolučné metódy.
Kresťanský západ považoval Zem asi 1500 rokov za stredobod vesmíru. Až kým napokon nemusel uznať fakt, že Zem obieha okolo Slnka a nie naopak. So vzrastajúcimi vedeckými poznatkami bola postupne odstránená predstava o osobitnom postavení našej planéty. Dnes vieme, že Mliečna cesta je iba jednou z miliárd galaxií vo vesmíre - a že naše Slnko v žiadnom prípade nie je stredobodom vesmíru, ale leží len na bezvýznamnom predmestí Mliečnej cesty vzdialenom od jej stredu asi 30 000 svetelných rokov.
Aby sme to objasnili, musíme si predstaviť model, kde bude mať naše Slnko veľkosť guľky z detskej hry. Zem by potom bola ako zrnko piesku vzdialené od nej 1 meter. Najbližšia hviezda by bola ďalšia guľka vo vzdialenosti 240 kilometrov. Podľa tohto modelu by mohla byť najbližšia vyspelá covilizácia vzdialená možno 30 000 kilometrov.
Len v našej Mluečnej ceste je asi 150 až 200 miliárd hviezd s nesčíselným množstvom planét a ich prirodzenými satelitmi, mesiacmi. Nepochybne má veľký počet planét atmosféru umožňujúcu život. Zo 47 známych hviezd (sĺnk) až do vzdialenosti 16 svetelných rokov v okolí nášho Slnka je podľa dnešných vedeckých poznatkov asi 22 hviezd, ku ktorým by mohli patriť planéty, na ktorých je život.
K zemi najbližšie - a pre možný život vhodné - sú desať až jedenásť svetelných rokov vzdialené hviezdy Epsilon Eridani, Epsilon Indi a Tau Ceti. Keby sme chceli so súčasne známym raketovým pohonom doletieť na hviezdu Epsilon Eridani vzdialenú asi 11 svetelných rokov - alebo v prepočte 104 biliónov kilometrov - bolo by to rovnako ctižiadostivé ako predsavzatie slimáka niekoľko stokrát obísť Zem.
Musia teda byť iné možnosti ako prekonať tieto vzdialenosti - ako inak by sa mohli UFO dostať z neznámych planét na našu Zem? Najbližším vysvetlením by bol pohonný systém s obrovksým výkonom, ktorý by umožňoval pohybovať sa takmer rýchlosťou svetla - teda asi 300 000 kilometrov za sekundu. Tým by bol rýchly let medzi dvomi vzdialenými
planetárnymi sústavami možný - lenže časový posun pri tomto tempe by kozmonautom vyparatil veľmi nepríjemný kúsok: totiž kým by čas na palube ich kozmickej lode prebiehal spomalene - a tým aj fyzikálne a biochemické procesy ako starnutie posádky - čas na ich domovskej planéte by plynul normálne. S tým by boli spojené ďalekosiahle dôsledky.
Predpokladajme, že pozemská kozmická loď by letela k sústave hviezdy Epsilon Eridani, na návštevu jej druhej planéty - Achele. Pri približne svetelnej rýchlosti by na to potrebovala dva roky, vrátane zrýchlenia a brzdenia. Na výskum plasnéty by mali kozmonauti jeden rok, skôr ako by sa znovu vydali na dvojročnú spiatočnú cestu. Ak vychádzame z toho, že kompletné mužstvo malo pri štarte na Zemi v priemere 40 rokov, pri ceste späť na Zem by cestovalo do budúcnosti. Ich manželky by boli dávno mŕtve a ich deti, narodené v roku štartu, by boli už staršie než ich otcovia.
Aby sme to formulovali jasnejšie: pri medzihviezdnom lete takmer svetelnou rýchlosťou do stredu Mliečnej cesty - čo by sa pri tomto tempe dalo zvládnuť za niekoľko rokov - by kozmonauti po návrate museli skonštatovať, že na Zemi medzičasom ubehlo 60000 rokov. A predstavme si, že človek by dokázal za jeden ľudský život preletieť celý vesmír rýchlosťou blízkou svetelnej - pri návrate by už našu slnečnú sústavu vôbec nenašiel, pretože by už neexistovala.
Geniálny Albert Einstein už vo svojej všeobecnej a neskôr v špeciálnej teórii relativity dokázal a vypočítal, že pri dosiahnutí 99 percent rýchlosti svetla uplynie pre kozmonautov zo 60-tich pozemských minút len šesť.
Aká je teda alternatíva na prekonanie obrovských vzdialeností bez toho, aby sme sa stali obeťami dilatácie - predlžovania - času? Riešením by mohli byť čierne diery. Sú to "mŕtve" hviezdy, ktoré sa po kolapse stále viac zhusťovali, pričom gravitácia prekonala jadrové sily. Napokon vznikol veľmi rýchlo rotujúci vír s obrovskou príťažlivosťou, ktorý všetko "pohltí". V tomto nesmierne rýchlo rotujúcom víre by neexistovali nám známe hranice priestoru, času a rýchlosti.
Keby teda bola nejaká kozmická loď schopná prispôsobiť sa rýchlosti víru - čiernej diery - teoreticky by mohla bez nebezpečenstva v nulovom čase preletieť "prázdnym" vnútrajškom, otvorom čiernej diery (podobnom ako pri vodnom víre). Podľa tejto teórie by sa kozmická loď znova vynorila na inom mieste vesmíru z "bielej diery" - protipólu čiernej diery. Takýto "časový tunel" vedci nazývajú Einsteinov-Rosenov most podľa profesora Nathana Rosena a Alberta Einsteina, ktorí forumulovali túto teóriu.
Slávny vedci ako americký fyzik John Archibald Wheeler odvodzujú z tohto Einsteinovho-Rosenovho modelu prstencovitý vesmír preplatený "červími dierami" s bezčasovým hyperpriestorom v strede. "Červie diery" by tu boli "čiernymi dierami". Ak kozmická loď preletí takouto "červou dierou", dostane sa do hyperpriestoru, v ktorom by sa pohybovala vpred v priestore a späť v čase - teda bez straty času, v nulovom čase. Pojmy ako "predtým", "teraz" a "potom" by stratili svoj význam. Toto všetko nie je vedecká fantastika, ale ide o výskumnú prácu vedcov uznávaných na celom svete. A teória relativity je beztak už dávno dokázaná. Aj existenciu čiernych dier sa medzičasom podarilo dokázať.
Zostáva teda teória, či sú naozaj bzečasovým spojením jedného konca vesmíru s druhým. To budeme zrejme vedieť až vtedy, keď nimi preletia pozemské automatické sondy. Tento experiment majú posádky UFO možno už dávno za sebou a odvtedy rutinovane používajú čierne diery ako "kozmické rýchlovýťahy". To by vysvetľovalo, ako je možné, že mimozemské inteligencie z iných planetárnych sústav sú schopné so svojimi kozmickými loďami v pravidelných expedíciách navštevovať Zem. Čierna diera umožňuje azda aj niečo iné - totiž cestovanie do budúcnosti. Návrat by mohol nastať cez "časový tunel" prebiehajúci opačným smerom. Keďže v "čiernej diere" je čas vďaka tiaži natiahnutý prakticky do nekonečna, anglický profesor matematikňy John G. Taylor z Londýnskej univerzity z toho vyvodzuje: "... ergosféra (energetické pole) veľkej rotujúcej čiernej diery je miesto, kde by sme mali zotrvať určitý čas, ak chceme cestovať tisíc (alebo milión) rokov do budúcnosti."
Pokiaľ UFO naozaj používajú čierne diery ako "časové tunely", pripúšťa to zaujímavú teóriu: podľa toho by mohli byť ufonauti cestujúcimi v čase z budúcnosti. Lietali by do minulosti - do nášho terajška - aby zistili príčiny budúcich vývojov, ktorých počiatok je v našej súčasnosti. Nech už pochádzajú UFO odkiaľkoľvek, isté je, že na Zemi sú príčinou dohadov.
Po medzipristátí na Islande vzlieta Boeing 747 japonských aerolínií pod vedením leteckého kapitána Kenjuho Teraučiho 17. Novembra 1986 s cieľom Anchorage na Aljaške. Nákladné lietadlo s letovým číslom JL 1628 letí z Paríža do Tokia s nákladom beaujolais na palube. Štyridsaťdeväťročný kapitán je pokojný, spoľahlivý pilot, ktorý 19 rokov výkonu tohto povolania nalietal pre svoju spoločnosť niekoľko miliónov kilometrov. Vo svetle mesačného splnu je viditeľnosť dobrá a napriek niekoľkým turbulenciám prebieha let bez problémov. Keď Terauči preletel severnú polárnu oblasť Kanady, pustí sa po juhozápadne ležiacej arktickej letovej dráhe. Je 16 hodín 25 minút aljašského času. Uprostred novembra je v tejto časti Zeme tma celý deň. Slnko tu bude zasa viditeľné až v marci. Keď kapitán informoval leteckú základňu v Edmontone o svojej polohe, vyzvú ho, aby sa hlásil v Anchorage.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie