Guľové blesky prichytené na povrchu predmetov bývajú svetlé, modré alebo biele. Držia sa dobrých vodičov, niekedy sa po nich kotúľajú. Predmet, s ktorým sú v kontakte, zahrievajú. Môžu ho tiež roztaviť. Podľa všetkých hypotéz o podstate guľového blesku sa môžeme dozvedieť, že guľový blesk by mohol byť kúskom antihmoty, malým jadrovým reaktorom alebo termojadrovou bombou, kúskom slnečnej látky alebo maličkou čiernou dierou, zhlukom kozmického prachu, guľou horúceho vzduchu alebo horiacich plynov, rozžeravenými pilinami alebo klbkom sadzí z komína, kúskom plazmy, nepodarenou časťou obyčajného blesku, vodnou bublinou, púťovým balónom alebo prskajúcou žiarovkou, svetielkujúcim bahenným plynom, kúzelníckou guľou na šnúrke alebo rádiovo riadeným modelom, sférickým kondenzátorom, supravodivým prstencom, plynom stlačeným do guľového stavu, elektrickým výbojom, malým tornádom, krúžkom cigaretového dymu, guľou zo strašnej neznámej látky alebo obyčajnou ilúziou. Pritom tu nie sú zďaleka uvedené všetky možné vysvetlenia, ku ktorým hĺbaví bádatelia dospeli.

A predsa v roku 1987 sa objavila nová hypotéza, ktorej autorom je B. M. Smirnov. V nej odmietol všetky predchádzajúce teórie guľového blesku. Smirnova zaujala pozoruhodná látka, ktorá súvisí s búrkovou činnosťou, ozón. Ozón je druh kyslíka vytváraný trojatómovými molekulami kyslíka. Vzniká pri búrkovom výboji a rýchle sa rozpadá v prítomnosti atomárneho kyslíka alebo oxidu dusíka. Podľa Smirnovej staršej hypotézy guľový blesk predstavuje objem nie príliš horúceho vzduchu obsahujúci asi jedno percento ozónu. Rozklad ozónu pri reakcii s atómami kyslíka môže trvať až 10 sekúnd a pritom si vyvinie určité množstvo tepla. Napriek tomu týmto modelom sa nedá vysvetliť mnoho ďalších pozorovaných vlastností guľového blesku. Sú to najmä jeho stály guľový tvar, značná energia, hustota zrovnateľná s hustotou atmosféry (guľa by musela vzlietnuť do výšky), ani pozorovaný charakter žiarenia.

Základom novej Smirnovej teórie je predstava o kostre guľového blesku. Tá je vytváraná zhlukom vzájomne spojených pevných čiastočiek, aerosólov, dreveného uhlia alebo piliniek s rozmermi okolo jedného mikrometra. Tieto čiastočky vzniknú odparením z povrchu pevných látok po údere čiarového blesku. Mechanizmus vzájomného spojovania takýchto čiastočiek molekulárnymi silami bol preštudovaný len nedávno, keď bolo skúmané postupné chladnutie kovových pár. Tak sa dajú skúmať podobné útvary v podobe dlhých nití. V iných prípadoch vznikajú kypré, ale pevné a ľahké útvary postupným pripojovaním, prilepovaním ďalších častíc a majú štruktúru takzvaných fraktálnych klasterov. Práve tie tvoria kostru guľového blesku, ktorá tak predstavuje prechodný stav medzi plynom a pevnou látkou.

Smirnov vysvetľuje elektrické vlastnosti guľového blesku tým, že ióny prítomné vo vzduchu sa usadzujú na vzniknutej kostre. Tá sa nabíja prevažne záporne. Náboje pritom putujú na periférii klastera a vytvárajú tam povrchové napätie potrebné na vznik gule. Týmto spôsobom sa vytvorilo iba topenisko. Ak klaster nie je vytvorený horľavými látkami (napr. čiastočkami dreveného uhlia), budú sa tieto čiastočky spolu s molekulami ozónu usadzovať v jeho “póroch”. Potom začína proces horenia uhlia v ozóne, ktorý je zdrojom veľkej energie guľového blesku. Horenie pritom prebieha pomaly, ako mnohostupňová chemická reakcia. Čo sa týka pozorovaného žiarenia, môže sa objasniť vysokou teplotou (okolo 2 000 stupňov) jeho horiacej oblasti. Sfarbenie plameňa závisí od rôznych chemických prísad. Smirnov ako odborník v procesoch horenia prirovnáva guľový blesk k aerogelom, zvláštnym pyrotechnickým svietiacim substanciám.

Smirnova najnovšia teória vysvetľuje teda všetky vlastnosti guľového blesku, aj keď trochu komplikovane. O konečnom riešení otázky guľového blesku Smirnov povedal: “Dnes sa teda nachádzame v prechodnej etape štúdia guľového blesku, kedy sú nám už jasné jeho základné zvláštnosti a mechanizmus, ale nepoznáme ešte chemické vzorce jeho zložiek a presné charakteristiky tých podmienok, za ktorých vzniká.”


Bleskozvod

Blesk môže mať obrovské zničujúce následky. Preto ľudia už v minulosti vyvíjali mnoho úsilia na to, aby pred týmto živlom ochránili seba aj svoje príbytky. Zo zápisov starých Egypťanov sa dozvedáme, že pred viac ako tisíc rokmi sa na ochranu pred bleskom stavali kovové tyče s pozlátenými hrotmi, hoci o podstate elektriny nemal nik ani tušenia.

V roku 1749 Američan B. Franklin navrhol, aby sa v blízkosti chránenej budovy postavili vysoké uzemnené kovové stožiare – bleskozvody. Franklin sa nesprávne domnieval, že bleskozvod vysáva elektrinu z oblaku. Z tejto teórie vychádzal aj Čech V. P. Diviš, ďalší významný priekopník ochrany pred bleskom. V roku 1754 vztýčil v Příměticiach svoj “meteorologický stroj”. Nasledovalo obdobie jeho pozorovania. Diviš zistil, že pôsobením “meteorologického stroja” sa búrkové oblaky v okolí Přímětíc vždy rozplynuli. Divišov “bleskozvod” ako celok bol uzemneným prístrojom a dokonale zodpovedal funkcii, ktorú mu autor pripisoval. Predpokladaná funkcia sa však zásadne odlišovala od toho, čo bleskozvod v skutočnosti je. Diviš bol presvedčený, že jeho prístroj odsáva elektrický náboj z atmosféry. Tým predchádza nielen bleskovým výbojom, ale vôbec vzniku búrky. Jeho prístroj nebol ochranou vysokých objektov pred bleskovými výbojmi, ale zariadením, ktoré odsávaním elektrického náboja z atmosféry malo vytvárať pekné počasie. Z takto chápanej funkcie ”meteorologického stroja” vyplýva, prečo malo toto zariadenie taký veľký počet kovových hrotov.

Gay-Lussacov bleskozvod má niekoľko vzájomne spojených zachytávačov a niekoľko zvodov, hlavne v rohoch budovy. Findeisenov bleskozvod nepoužíva vysoké zachytávače a všetky väčšie kovové predmety strechy spája so zvodmi. Je to dnes najviac odporúčaný spôsob ochrany pred bleskom pre obyčajné stavby. Klietkový bleskozvod (Faradayova klietka) vytvára sieť z vodičov nad chráneným objektom. Stožiarový bleskozvod (tiež závesný bleskozvod) je stožiar umiestnený v blízkosti chráneného objektu, ale nedotýka sa ho. Rádioaktívny bleskozvod používa na zachytávačoch rádioaktívne soli. Tie spôsobujú ionizáciu ovzdušia a do určitej miery zvyšujú účinnosť bleskozvodu. Takýto bleskozvod ochráni pred bleskom priestor v okruhu 500 m. Na ochranu celého mesta stačí niekoľko takýchto bleskozvodov.