Čas by sme si teda mohli predstaviť ako podobnú časticu ako je napríklad fotón, fotón elektromagnetického žiarenia prechádza cez nás, alebo sa od nás odráža, alebo ho naše telo pohltí, závisí to od frekvencie a vlnovej dĺžky. Ak čierny papier pohltí fotón viditeľného svetla tak takýmto "čiernym papierom" by mohla byť pre časticu času napríklad čierna diera. Ak fotón viditeľného svetla je prenášaný optickým vláknom, tak takýmto "optickým vláknom" by mohla byť pre čas  červia diera. Otázka je ako rýchlo sa pohybuje čas? Ak by sme sa pohybovali rýchlosťou svetla, čas by sa zastavil. Zdalo by sa nám, že sa ani nepohybujeme. Možno je to dôsledok toho, že čas sa pohybuje rýchlosťou svetla, no my jeho začiatok nie sme schopní dobehnúť ani nie tak preto, že sa nepohybujeme rýchlosťou svetla, ale hlavne preto (a tu by nám pohyb rýchlosťou svetla nepomohol), že čas je ďaleko pred nami, jeho vzdialenosť sa rovná veku samotného vesmíru. Ak by sme sa pohybovali rýchlejšie ako je rýchlosť svetla mali by sme vidieť to čo sa stane. Ak sa pohybujeme menšou rýchlosťou, než je rýchlosť svetla vidíme a aj prežívame to čo sa práve deje, teda to čo nazývame prítomnosť je len bezprostredná budúcnosť, tá najbližšia budúcnosť, ktorá je pred nami len o jednu časticu. 

Sme unášaný po časovej polpriamke, ale zároveň sa pohybujeme po nej pomaly dopredu. Je to podobné ako keď ideme eskalátorom, ktorý nás vezie a zároveň my kráčame po schodoch v smere jeho pohybu. Udalosti sa pohybujú proti nám a preto nachádzame to čo sa má stať. Ak by sme chceli vedieť to čo bude zajtra museli by sme sa pohybovať po tejto polpriamke o 24 hodín rýchlejšie. Teda môžeme zostaviť akúsi časovú rovnicu v tvare 

Z=t+t1 

kde Z je zajtra, t je teraz, v tomto okamihu a t1 je číslo, ktoré vyjadruje ako ďaleko dopredu sa chceme na časovej polpriamke dostať. Za t dosadíme 300 000 000 (m/s), rýchlosť, ktorou sa musíme pohybovať aby sme "zastavili" čas. Zastavíme tak prítomnosť, teda bezprostrednú budúcnosť a k nej pripočítame t1, pre jeden deň dopredu to bude 86 400 sekúnd, tak by sme predbehli dnešok - presnejšie povedané rýchlejšie by sme ho prežili. Pre jeden deň je to preto 86 400 sekúnd, lebo jeden deň má 24 hodín, jedna hodina má 60 minút čo je 3600 sekúnd, teda krát 24 hodín je práve 86 400. Ako by to bolo keby sme chceli ísť v čase späť? Tak isto len vektor by bol opačný. Teda museli by sme sa otočiť a kráčať proti času a zároveň v smere toku udalostí, nie proti  nemu. Ak by sme sa pohybovali rýchlosťou svetla, ale ďalej by sme ju nezvyšovali, ostali by sme stáť v prítomnosti.. Čas by nás unášal ďalej po časovej priamke, ale my by sme sa zároveň s ňou nepohybovali tak ako je tomu teraz, naopak, iba by sme sa viezli. Udalosti by okolo nás prebiehali tak ako krajina ubieha okolo nás keď sa vezieme v autobuse, ale nemali by na nás vplyv, nezažili by sme ich. Ak sme otočený v smere pohybu vidíme plynúcu prítomnosť, ak sa otočíme opačne, autobus nás vezie ďalej dopredu ale my vidíme to čo sme už videli, a zároveň sa tieto udalosti od nás vzďaľujú. Ak by sme sa otočili len o 90o videli by sme prítomné a minulé udalosti naraz, teda ako sa budúce udalosti menia na prítomné a následne na minulé. To čo sa deje sa vlastne má stať, lebo sa to už stalo a my len nachádzame deje, ktoré sa dávno stali niekedy a niekde ďaleko pred nami na časovej polpriamke. Smer rozpínania vesmíru je súhlasný so smerom plynutia času a zároveň je súhlasný aj so smerom vývoja udalostí. Vývoj smeruje vždy dopredu. Cestovanie do budúcnosti by nebolo ničím iným ako rýchlejším nachádzaním toho čo je pred nami, rýchlejšie prežívanie udalostí, vývoja vesmíru, ktorý sa vyvíja pred nami. Je to ako keď ťaháme za povrázok, ale cievka sa neodvíja ale navíja sa a snaží sa dobehnúť našu ťahajúcu ruku a zároveň sa pohybuje v smere ťahania našej ruky. To má za následok, že raz koniec, vlastne začiatok ktorý držíme v ruke cievka dobehne.

Keď tak nad tým uvažujem mohli by sme vyjadriť aj našu polohu na časovej polpriamke. Ak veľký tresk nastal pred x rokmi a my sme vznikli pred x1 rokmi, naša poloha je 

p = x - x1 

Ak by sme spočítali všetky polohy všetkých galaxií, ktoré vznikli pred nami (na časovej polpriamke za nami), dostaneme číslo, ktoré hovorí o veku vesmíru od našej polohy. Tu ale hovorím veľmi hrubo, lebo galaxie nevznikli hneď, najprv po veľkom tresku vznikli častice, teda lepšie by bolo zmerať polohu častíc na časovej polpriamke. To už ale vedci urobili, stačí zrátať koľko rokov k nám putuje zostatkové žiarenie. Mohli by sme ale určiť súčasnú veľkosť dráhy času od veľkého tresku a to 

 s=t.c