Takýto motor by sa dal realizovať ako akási kapsľa vo veľmi silnom magnetickom poli. Takáto kapsľa by vlastne bola portálom - oknom do budúcnosti či minulosti, odizolovaná obrovským reaktorom, aby časové a energetické poruchy nemali vplyv na bežný pozemský život. To je ale samozrejme ďaleká budúcnosť. Kde by takéto zariadenie človeka "vyhodilo" je otázne. Možno by nám pomohol Ruthefordov vzorec pre odklonenie a častice s=p.b2. Kapsľa by bola jadrom okolo ktorého by sa stáčala časová polpriamka (ale len vzhľadom ku vnútru kapsle, k udalostiam vo vnútri kapsle), teda kapsľa by bola stále na mieste, len udalosti, ktoré by padali na ňu (podobne ako Zem padá na Slnko) by boli iné, menili by sa. Keďže by budúce udalosti na nás padali rýchlosťou svetla, je ľahké vyrátať ako ďaleko by sme "videli". Je to vlastne moja prvá myšlienka hneď na začiatku tohto článku. Pozri obr. 16 a obr. 17. (komplwx pre cestovanie v čase, zakrivenie udalostí okolo časostroja)


Podľa vzorca Z=t+t1 - čas v sekundách do budúcnosti, napríklad o jeden deň, takže +86 400 sekúnd. Ako by sme sa vrátili späť? Jednoducho, vypli by sme prúd. Vypnutím časového reaktora by opäť na vnútro kapsle začali mať vplyv udalosti našej prítomnosti. Stalo by sa to ako keby sa časová polpriamka opäť "natiahla" do pôvodnej polohy. 
Či by to na nás nezanechalo následky (okrem zistenia, že nás zajtra podvedie žena) ťažko povedať. Pravdepodobne by sa naše udalosti odklonili od normálu. Čiže oný deň v ktorý sme "nakukli" do budúcnosti by bol oným kľúčovým bodom (popisujúc vyššie n strane 9), bodom - rozptyľovačom ktorý by odštiepil prítomné udalosti na dva rovnocenné samostatne sa vyvíjajúce celky - na každú našu činnosť existuje mnoho iných možností. Svojim spôsobom by tak človek mohol "prežívať" večne. 

Sú častice ľavotočivé alebo pravotočivé? 

Anihilujem ak stretnem sám seba?  

Kedysi dávno na začiatku nášho vesmíru vyhrala hmota nad antihmotou. Vyhrala len o pár častíc. To znamená, že vesmírov (generálnych) nebude až tak veľa. Aby bola zachovaná rovnováha, koľko je vesmírov z hmoty, toľko je vesmírov z antihmoty. Tie časti vesmírov ktoré sa dotýkajú, okrajmi anihilujú. Tu sa mi ponúka otázka, čo by ukazovali hodinky z antihmoty? Všetky súčiastky by boli z atómov, ktoré sú ľavotočivé, to samozrejme neznamená, že aj ručičky by sa otáčali doľava. Ale pre lepšiu predstavu si môžeme predstaviť zrkadlovo zostrojené hodinky. Pravdepodobne by ukazovali rovnako presne ako tie, ktoré by mali súčiastky z atómov pravotočivých. Jedny by však boli z hmoty, druhé z antihmoty. Ak by sme ich dali blízko seba anihilovali by, pričom by sa uvoľnilo obrovské množstvo energie. Keby boli uzavreté v laboratóriu, mohlo by sa nám stať, že by sme takto vytvorili základ pre "laboratórny" vesmír. To už ale myslím tiež vedci urobili, sledovali zrážky hmoty a antihmoty, pričom vznikla energia a niektoré elementárne (exotické) častice. Pozri obr. 18.(výmena hmoty a anti hmoty) 

Keby sa ľudstvu podarilo zostrojiť stroj času na cestovanie, bolo by veľmi zaujímavé sledovať dvoch ľudí, ktorý by sa takto stretli. Človek z budúcnosti a ten istý človek z minulosti. Pre oboch je prítomné niečo iné. Toto stretnutie by mohlo byť šokujúce. Na otázku či by som anihiloval pri stretnutí so samým sebou je odpovedať ťažké. Možno áno. Logicky by sme boli obaja z toho istého "materiálu", len každý z nás by bol z inej časti časovej polpriamky. Teda k anihilácii by nemalo dôjsť. Lenže obaja by sme boli nositeľmi iného času a bod v ktorom by som sa vydal do budúcnosti alebo minulosti by mi mohol udeliť inú "vlnú dĺžku". Takže pri onom stretnutí by som mohol už byť iného "razenia" materiálu. Prirovnávam to k tomu vyššie písanému pre fotón padajúci do čiernej diery. Gravitón mu odovzdá svoju energiu a fotón má už inú vlnovú dĺžku. Samozrejme ak sa fotón zrazí s fotónom nič sa nestane, prejdú cez seba bez poškodenia. Moje telo však nie je z fotónov, ale je zložené z atómov a tu je otázne či tak zásadná zmena ako je cestovanie v čase by mojim pravotočivým atómom neudelila ľavotočivý moment. Tak by sa zo mňa mohol stať veľký kus antihmoty. To všetko je otázne, pravdepodobne by som anihiloval okamžite ako by sa moje pravotočivé atómy zmenili na ľavotočivé, nestalo by sa tak ak by som bol odizolovaný od udalostí času z ktorého som prišiel. Pri ceste späť by sa opäť moje ľavotočivé atómy zmenili na pravotočivé. Ak by to nefungovalo, je isté že cestovať v čase nie je človeku súdené. Tu by sa len potvrdilo aká je príroda múdra, človeku, ktorý väčšinou všetko len ničí by takýmto rafinovaným spôsobom zabránila ničeniu a sabotovaniu či už v minulosti alebo budúcnosti.