Fotografický prístroj má svojho predchodcu v dierkovej komore (Camera obscura), pomocou ktorej sa dal na jej matnici pozorovať zmenšený a stranovo prevrátený obraz vybraného objektu, ktorý využívali najmä maliari pre zachytenie správnej perspektívy sledovanej scény. Fotografický prístroj sa skladá z objektívu, komory, uzávierky a zariadenia, pomocou ktorého zaznamenávame obraz vytvorený objektívom (na film v klasickom fotoaparáte alebo čip v digitálnom fotoaparáte). Objektív je najdôležitejšou časťou prístroja.

Je to vždy vycentrovaná, mechanicky spojená sústava šošoviek, ktorej chyby sú zmenšené na najmenšiu možnú mieru antireflexnými vrstvami nanesenými na povrchu šošoviek a znížením použiteľnej svetelnosti objektívu. V objektíve je vložená clona (spravidla lamelová), ktorou regulujeme množstvo svetla prenikajúceho objektívom na svetlocitlivú vrstvu (čip) a hĺbku ostrosti sledovaného (zaznamenávaného) obrazu. Fotograf môže premietnutý obraz pozorovať na matnici fotografického prístroja (alebo prostredníctvom zrkadla v hľadáčiku) alebo pozorovať obraz vytvorený na elektronickej obrazovke hľadáčika.

Zaznamenanie pozorovaného obrazu na nosič záznamu (film, čip) umožňuje uzávierka, ktorá je súčasťou komory fotoaparátu (niekedy objektívu, napr. švédsky fotoaparát Hasselblad má samostatnú uzávierku zabudovanú v každom objektíve). Uzávierkou prepúšťame určité množstvo svetla prenikajúceho cez objektív do komory a na záznamové médium (film, čip). Obraz možno zaostriť pri jeho pozorovaní na matnici (v hľadáčiku), posúvaním objektívu upevneného v prednej časti fotografickej komory, s ktorou je spojený koženým harmonikovitým mechom (napr. Linhof) alebo otáčavej časti objektívu, v ktorom sa približuje alebo vzďaľuje celá optická sústava objektívu od matnice a zároveň od roviny filmu (čipu), čím vytvárame ostrý obraz podľa vzdialenosti pozorovaného objektu od fotoprístroja.

Otáčanie objektívu umožňuje otočný prstenec s vyznačenými vzdialenosťami objektu od objektívu, zvyčajne v metroch (m) a anglických stopách (ft - foot). Objektív je zvyčajne na vonkajšej obrube označený dvomi údajmi, ktoré označujú ohniskovú vzdialenosť a svetelnosť daného objektívu (c= f / D). Svetelnosť objektívu je určená tým, koľkokrát je priemer D vstupnej pupily objektívu obsiahnutý v ohniskovej vzdialenosti f objektívu. Číslo 1/c=D/f sa nazýva relatívnym otvorom objektívu. Jeho najväčšia možná hodnota pre daný objektív sa nazýva svetelnosť. Býva označená na obrube objektívu, napr. 1:5 (D/f=1/5); novšie sa používa označenie objektívu, napr. 2,8/50 mm, ktoré vyjadruje jeho svetelnosť a ohniskovú vzdialenosť, pričom ohnisková vzdialenosť vyjadruje použitie a určenie objektívu pre určitý formát snímky.

V zásade platí, že ohnisková vzdialenosť tzv. základného objektívu fotoaparátu sa rovná uhlopriečke formátu zobrazovacieho poľa (formátu filmu). Napr. formát kinofilmu je 24 x 36 mm, čiže jeho uhlopriečka je približne 55 mm. To znamená, že základný objektív pre zaznamenanie obrazu na kinofilme musí mať ohniskovú vzdialenosť medzi 50 až 55 mm. Všetky ostatné objektívy pod ohniskovú vzdialenosť 50 mm zobrazujú skutočnosť (s klesajúcou ohniskovou vzdialenosťou) ako širokoúhle objektívy a všetky objektívy s ohniskovou vzdialenosťou nad 55 mm zobrazujú určitý výsek skutočnosti postupne zodpovedajúcej zobrazovaniu teleobjektívom.

Pri fotografovaní býva vzdialenosť predmetu od objektívu spravidla väčšia ako 2f objektívu, preto sa obraz predmetu tvorí medzi jednoduchou a dvojnásobnou ohniskovou vzdialenosťou objektívu v obrazovom priestore, t. j. na matnici alebo na filme. Obraz je skutočný, prevrátený a zmenšený. Fotografický prístroj má veľký význam pri vedeckom bádaní, v technickej praxi, v dokumentaristike a v propagácií. Patrí medzi najrozšírenejšie optické prístroje, ktoré umožňujú i širokým masám tvorivo zachytávať obrazy zo súčasnosti.