Hubble, Edwin Powell, 1889-1953 - americký astronóm. Pôsobil v Yerkesovom observatóriu a v observatóriu na Mount Wilsone. Pracoval najmä v oblasti galaktickej a mimogalaktickej astronómie, r. 1926 ako prvý rozlíšil jednotlivé hviezdy v galaxiách a dokázal tak, že sú hviezdnymi sústavami; r. 1929 objavil expanziu vesmíru (H. vzťah); zaviedol prvú klasifikáciu galaxií. Pomenovaná je po ňom konštanta expanzie vesmíru. Kepler, Johanes, 1571-1630 - nemecký astronóm, fyzik a matematik. Objavil tri základné zákony pohybu nebeských telies, čím definitívne rozriešil spor medzi heliocentrizmom a geocentrizmom v prospech Kopernikovej teórie. Prvé dva zákony uverejnil v diele Astronomia nova (1609), tretí v diele Harmonices mundi (1619). K. je aj autorom Rudolfínskych tabuliek (Tabulae Rudolphinae) na presné výpočty polôch planét. Kopernik, Mikuláš (Mikolaj; Copernicus, Nicolaus), 1473-1543 - poľský astronóm, tvorca novej heliocentrickej sústavy. Narodil sa v Toruni, študoval teológiu, medicínu a právo na univerzitách v Krakove, Bologni a Padove; chodil aj na prednášky z matematiky a astronómie a v Bologni sa zúčastnil na astronomických pozorovaniach, ktoré organizoval astronóm D. Navaro (1454-1504). Po návrate do vlasti pôsobil najprv v Heilsbergu a od r. 1512 vo Fromborku. Roku 1507 napísal prvé astronomické dielo Commentariolus, v ktorom prvýkrát uviedol svoje tézy o heliocentrickom systéme. Uskutočnil veľa pozorovaní vlastnými prístrojmi. Hlavné dielo o heliocentrizme De revolutionibus orbium coelestium libri VI (O pohyboch nebeských sfér) dokončil okolo r. 1530; uverejnené bolo z podnetu G. J. Rhetica (1514-1575) v Norimbergu r. 1543. Na kopernikovo dielo nadviazali G. Galilei, J. Kepler, I. Newton a mnohí ďalší.

Leavittova, Henrietta, 1868-1921 - americká astronómka, ktorá študovala premenné hviezdy typu cefeíd a zistila, že perióda zmien zavisí od ich jasnosti. Leavittová pracovala v Harvardskej univerzite v Massachusetts, kde merala jasnosť obrazov hviezd na fotografických platniach. Študovala premenné hviezdy typu cefeíd - hviezdy, ktorých jasnosť osciluje v pravidelných periódach - v Magellanových mrakoch. V roku 1912 potvrdila, že čím je perióda dlhšia, tým je hviezda jasnejšia: preto určením dlžky periódy sa môže vypočítať vzdialenosť hviezdy podľa jej zdanlivej a skutočnej magnitúdy. To viedlo k objavu, že Magellanove mraky sú vo vzdialenosti približne 100 000 svetelných rokov a sú malými galaxiami za našou vlastnou Galaxiou. Newton, sir Isaac, 1643-1727 - anglický fyzik, matematik a astronóm, od r. 1703 predseda Kráľovskej spoločnosti (Royal society). Roku 1687 vydal dielo Philosophiae naturalis principia mathematica, v ktorom sformuloval svoj gravitačný zákon a zákony mechaniky. Určil pomer hmotností Zeme, Jupitera a Saturna vzhľadom na hmotnosť Slnka, vysvetlil príčinu prílivu a odlivu. Roku 1672 sformuloval korpuskulárnu teóriu svetla; v diele Optics (1704) ju širšie rozviedol, vysvetlil zákony geometrickej optiky, disperziu, rozklad svetla, interferenciu difrakciu a polarizáciu.

Oort, Jan, 1900-1992 - holandský astrofyzik, ktorý sa venoval rádiovému výskumu Mliečnej cesty a predpokladal, že slnečná sústava je obklopená mrakom komét. Oort po štúdiu na univerzite v Groningene odišiel na univerzitu do Leidenu, kde sa začal zaoberať štruktúrou našej Galaxie. Okolo roku 1927 zistil, že Slnko nie je v strede Mliečnej cesty, a že dráhy blízkych hviezd naznačujú, že stred Galaxie je od nás vzdialený 30 000 svetelných rokov, za súhvezdím Strelca. Zistil, že Slnko obehne okolo stredu Mliečnej cesty raz za 200 miliónov rokov, a že hmotnosť Galaxie je 100 míliárdkrát väčšia než hmotnosť Slnka. V roku 1951 vypátral tvar galaktických špirálových ramien monitorovaním rádiových vln emitovaných medzihviezdnym vodíkom. Asi v tom istom čase tvrdil aj to, že Slnko je obklopené obrovským rezervoárom komét, ktoré sú občas vyrušené prechádzajúcimi hviezdami.

Payenová-Gapoškinová, Cecilia, 1900-1979 - americká astronómka britského pôvodu, ktorá ako prvá tvrdila, že vodík a hélium sú hlavnými stavebnými prvkami vesmíru. Cecilia Payneová sa po navštevovaní prednášok sira Arthura Eddingtona v Cambridge rozhodla stať astronómkou. V roku 1923 odišla z Anglicka do observatória Harvardskej univerzity v Massachusetts, aby mohla pracovať s Harlowom Shapleyom. Zistila, že teplota hviezdy súvisí s jej typom alebo spektrálnou triedou, a dokázala, že hviezdy na hlavnej postupnosti sa takmer úplne skladajú z vodíka a hélia. V roku 1934 sa vydala za Sergeja Gapoškina: spolu identifikovali premenné hviezdy pomocou fotografických pozorovaní. Skúmala aj veľmi svietivé hviezdy, ktoré sa v súčasnosti používajú na meranie vzdialeností najodľahlejších galaxií. V roku 1956 získala profesúru v astronómii a stala sa prvou profesorkou v Harvarde.

Ptolemaios, Klaudios al. Claudius, asi 85-166 n.l. - egyptský astronóm, ktorý publikoval astronomické názory starovekých Grékov v knihe Almagest. Astronomické práce Ptolemaia ovládali vedecké myslenie až do 17. storocia. Jeho diela boli založené na prácach Hipparcha a iných. K nim pripojil svoje vlastné pozorovania, ktoré urobil zo strechy observatória. Ptolemaios si myslel, že Zem je ideálna guľa v strede vesmíru, obklopená siedmimi priehľadnými gulami, z ktorých každá nesie pohybujúci sa objekt. Podľa rýchlosti na oblohe (a predpokladanej vzdialenosti od Zeme) tam boli Mesiac, Merkúr, Venuša, Slnko, Mars, Jupiter a Saturn. Ôsma sféra obsahovala hviezdy. Vynašiel matematický systém, ktorým sa mal dať predvídať pohyb planét. Zistil tiež zemepisnú šírku a dĺžku mnohých miest na Zemi. Jeho mapy boli také dobré, že ich použil aj Krištof Kolumbus. Pytagoras, asi 580-500 pred n.l. - grécky matematik a filozof. Bol presvedčený o guľovitom tvare Zeme. Predstavoval si, že Slnko, Mesiac a planéty obiehajú okolo Zeme po krištáľových sférach a každá sféra vydáva svoj tón - hudbu sfér.

Römer, Olaf al. Olaus, 1644-1710 - dánsky astronóm, riaditeľ observatória a profesor matematiky v Kodani. Roku 1976 zmeral rýchlosť svetla zo zákrytov Jupiterových mesiacov. Vynašiel ekvatoreál, meridiánový kruh a iné prístroje. Ryle, Martin, 1918-1984 - britský priekopník rádioastronómie, ktorý zostavil katalóg 5 000 rádiových zdrojov Ryle pracoval počas 2. svetovej vojny pri radare. Potom odišiel na univerzitu v Cambridge, kde zdokonalil techniku skladania signálov z rôznych pohyblivých rádiových dalekohľadov, aby získal jeden obraz objektu emitujúceho rádiové vlny s vysokým rozlíšením (bol priekopníkom rádiovej interferometrie a apertúrovej syntézy). Koncom 40. rokov Ryle pozoroval Slnko a mapoval oblasti, ktoré vyžarovali rádiové vlny. Začiatkom 50. rokov zistil, že rádiové vlny vyžarujú vzdialené galaxie. V sérii detailných katalógov rádiových zdrojov ukázal, že v ranom vesmíre boli galaxie bližšie pri sebe - dôkaz pre teóriu veľkého tresku. V roku 1974 Ryle a Antony Hewish dostali Nobelovu cenu za fyziku.