V roku 1961 sa stal prvým človekom vo vesmíre Jurij Gagarin a v roku 1969 bol prvým človekom na Mesiaci Neil Armstrong. Princíp letu rakety:

Jednoduchý príklad vystrelenia náboja ukazuje, že teleso, ktoré vychŕli hmotu jedným smerom, vytvára hybnú silu v opačnom smere (zákon akcie a reakcie). V skutočnosti sa raketa správa veľmi podobne ako náboj. K vymršteniu hmoty dochádza v podobe veľmi horúcich plynov (produktov spaľovania paliva) vznikajúcich v raketovom motore. Keď uvažujeme fyzikálne vlastnosti typickej rakety, ignorujeme gravitáciu vo vesmíre. Predpokladáme, že v čase t raketa a výfukové plyny sú popísané takto: raketa a palivo majú počiatočnú hmotnosť Mo, ale spaľovanie a vymršťovanie paliva mení túto hmotnosť. Ostávajúcej hmotnosti M je dodaný impuls sily počas intervalu @t vymrštenými plynmi hmotnosti @m rýchlosti v. Raketa a ostávajúce palivo v čase t majú hmotnosť M a rýchlosť Vi. Vo veľmi krátkom intervale @t je malé množstvo plynov @m vymrštené. Zaujíma nás impuls sily dodaný rakete počas tohoto času, takže treba poznať rýchlosť vymrštených plynov vzhľadom na raketu v súradnicovom systéme. Ak použijeme -v ako rýchlosť plynov vzhľadom na raketu, potom zmena hybnosti vymrštených plynov počas intervalu @t je
zmena hybnosti = -(@m)v
Toto množstvo je rovné impulzu sily dodanému vymrštenému plynu počas intervalu @t, a preto je rovnaký impulz sily dodaný rakete a ostávajúcemu palivu. Keď v intervale @t raketa zvýši svoju rýchlosť z V1 na V2, zmena hybnosti rakety môže byť
zapísaná ako M(V2 - V1) = M @V,
kde sme ignorovali malú zmenu v hmotnosti vyplývajúcu z úbytku plynov vymrštených v čase @t. Ak túto zmenu hybnosti dáme do rovnosti s impulzom dodaným rakete (záporná hodnota impulzu dodaného plynom), dostaneme
M @V = (@m)v
Potom môžeme použiť Newtonov druhý zákon o sile. Ak vydelíme uvedenú rovnicu časovým intervalom @t, tak
F = M (@V/@t) = (@m/@t) v
F je sila ťahu (hnacia sila) pôsobiaca na raketu. Z tejto rovnice vidíme, že hnacia sila rakety je výsledkom vymrštenia hmoty horúcich plynov @m v časovom intervale @t (@m/@t) a rýchlosti plynov v vzhľadom na raketu. Táto hnacia sila zrýchľuje raketu a na dosiahnutie konečnej rýchlosti musí byť čo najväčšia. Toto sa dá dosiahnuť buď zvyšovaním rýchlosti v vymrštených plynov vzhľadom na raketu alebo zvýšením množstva vymrštených plynov za časový interval @m/@t. Veľkosť rýchlosti sa dá zvýšiť vhodným tvarovaním vnútra raketového motora alebo používaním paliva, ktoré horí pri vyšších teplotách. Obe tieto riešenia majú však svoje medze. Prvé vyžaduje zmenšenie prierezu otvoru, kadiaľ unikajú výfukové plyny.