Keď urobíme prierez veľmi malý, zväčšíme rýchlosť, ale len na úkor znižovania @m/@v. Limit spaľovania vo vyšších teplotách je daný bodom topenia vnútrajšku motora rakety. Na praktické využitie je najvvyšššia rýchlosť vymršťovania plynov, ktorú môžeme dosiahnuť, v intervale medzi 2,00.103 a 2,5 .103 m/s. Ďalšie zvýšenie hnacej sily rakety si vyžaduje upraviť pomer vymrštených plynov v danom časovom intervale (@m/@t). Najvyššiu hnaciu silu by sme dosiahli, keby bolo všetko palivo spálené naraz a vymrštené v najkratšom časovom intervale, ale v takom prípade by raketa musela vydržať obrovské zrýchlenie. Užitočné zaťaženie techniky a kozmonautov má horné medze zrýchlenia bez trvalého zničenia. Rovnica M @V = (@m)v nám určuje limity zrýchlenia rýchlosti. Môžeme to zapísať rovnicou
M @V = -(@M) v
Z tejto rovnice sa dá odvodiť konečná rýchlosť rakety
Vf = v ln Mo/Mr,
kde sme predpokladali V=0 v čase t=0. Konečná rýchlosť Vf preto závisí od prirodzeného logaritmu pomeru počiatočnej a konečnej hmotnosti rakety. Na dosiahnutie veľkej konečnej rýchlosti musí byť spálené veľké množstvo počiatočnej hmotnosti. Úniková rýchlosť na opustenie Zeme je okolo 11,2 km/s. Jednostupňová raketa by potrebovala na dosiahnutie tejto rýchlosti pomer M0/MR rovný približne 180. To znamená, že by len okolo 0,5% z celkovej hmotnosti rakety mohlo byť užitočné zaťaženie a nádrž na skladovanie paliva. V skutočnosti, keď berieme do úvahy odpor vzduchu a gravitačnú silu, počiatočná hmotnosť pre užitočné zaťaženie tvorí potom iba 0,25%. To znamená dve možnosti: buď veľmi malý náklad alebo veľmi veľkú raketu. Na zmenšenie veľkosti rakety a zväčšenie užitočného zaťaženia boli vyprojektované viacstupňové rakety, ktoré postupne zanechávajú svoje oddeliteľné časti tak, ako sa spaľuje palivo. Rakety musia byť taktiež stabilné. Také dlhé, tenké teleso ako raketa s veľkou silou pôsobiacou pri štarte na jej konci spôsobuje, že raketa má tendenciu prevrátiť sa. U rakiet používaných ako zbrane sa tento problém rieši upevnením dlhej tyče na raketu, ktorá zabraňuje rotácii vo vzduchu. Pre veľké rakety to nie je praktické riešenie, a preto je potrebný systém, ktorý zabraňuje rakete prevrátiť sa a upravuje jej hnaciu silu tak, aby sa dal korigovať smer jej pohybu. Väčšinu prvých problémov s veľkými raketami vyriešil americký fyzik Robert H. Goddard. Zlepšil tvar spaľovacej komory a vymyslel systém, ktorý zabraňuje jej roztopeniu. Tento systém sa ešte stále používa. Tekuté palivo cirkuluje v špirálach okolo vonkajších stien spaľovacej komory na ceste k vstreknutiu a spáleniu.