Taktiež vymyslel gyroskopy, ktoré odhalia malé bočné zrýchlenia a skorigujú pohyb rakety aktivovaním lopatiek, ktoré odkláňajú výfukové plyny rakety. To bol predchodca systému použitého počas 2. svetovej vojny pri V2. Vo väčšine dnešných rakiet je problém stability vyriešený takým uchytením motora, že sa dokáže natočiť v rôznych smeroch, a tým korigovať smer pohybu. Asi najlepší doteraz vyvinutý je systém použitý pri raketopláne. Dve pomocné rakety na pevné palivo vyrobia 11,6 MN každá, aby napomohli pri štarte a pri dosiahnutí potrebného zrýchlenia. Každý z troch hlavných raketových motorov na tekuté palivo vyprodukuje 2,1 MN hnacej sily. Tento systém je komplikovaný, lebo tri motory raketoplánu na tekuté palivo, ktoré možno riadiť, sú potrebné na korekciu ťahu dvoch pomocných rakiet na tuhé palivo. Za niekoľko sekúnd musia tieto motory prejsť z takmer nulového výkonu na skoro plný výkon. Len keď je isté, že motory na tekuté palivo idú hladko, môže počítač zapnúť motory na pevné palivo. Keď sú raz zapálené, nemôžu byť vypnuté, dokým nevyhorí všetko palivo. To bolo príčinou katastrofy amerického Challengeru, ktorý mal v jednej z pomocných rakiet bočný otvor. Keby sa počas letu odpojil raketoplán od pomocných rakiet, znamenalo by to taktiež katastrofu. S tým, ako je postupne vymrštenej viac a viac hmoty, konštantný ťah pomocných rakiet produkuje stále väčšie zrýchlenie. Na udržanie zrýchlenia pod hranicou prijateľnou pre človeka a techniku (a<3g) sa raketám na tekuté palivo "uberá plyn".

Typy raketového pohonu:

Motory používané pri konštrukcii rakiet rozdeľujeme na chemické, elektrické, jadrové, pulzové a motory pracujúce s vodou.
Termochemická reakcia pohonnej látky z paliva a oxydátora vytvára v chemickom motore spaľovacie plyny. Tieto sú odvádzané cez trysky a umožňujú zvýšenie rýchlosti na nadzvukovú hranicu a následné dosiahnutie hodnôt až 5000 m/s.
Na vojenské účely sa viac používajú rakety s pohonom na pevné látky. Ich výhodou je, že sa dajú dlho skladovať a naviac je nádrž na pohonnú látku a spaľovacia komora identická, a tak nie je treba zložité systémy na vedenie paliva.
Elektrické motory vyrábajú kinetickú energiu častí hmoty "pracovného média" v malom reaktore, izotopovej batérii alebo v solárnom zariadení. I keď rýchlosť vypúšťaných častíc pracovného média, ktorá dosahuje 10 000 až 200 000 m/s je veľmi veľká, je hybná sila relatívne malá. Elektrické motory sa preto hodia len pre pohyb vo vesmíre, keď sa už raketa nachádza na vesmírnej dráhe. Tam totiž môžu s malou spotrebou hmoty a v dlhej dobe prevádzky dosiahnuť vysoké konečné rýchlosti.