Vznikla priblžne pred 4,6 miliardami rokov.Zem je treťou planétou v poradí od Slnka. Je to doposiaľ jediné teleso vo vesmíre, o ktorom vieme, že je na ňom živoot.Obieha okolo Slnka vo vzdialenosti 149 600 000km. Jedno otočenie okolo osi jej trvá 23 hodín 56 minút a 4 sekundy. Zem obehne okolo Slnka približne raz za 365,25 dní.
Avšak kým vykoná jednu otočku okolo osi, posunie sa aj na svojej dráhe okolo Slnka. Ak pominieme detaily, z týchto dvoch vecí vyplýva, že dĺžka slnečného dňa je o niečo väčšia ako doba rotácie. Táto hodnota je nám všetkým veľmi dobre známa - 1 deň, teda presne 24 hodín.Nerovnomerná rýchlosť obehu má dôležité geografické dôsledky, ako sú dlhšie a menej teplé letá na severnej pologuli pre nižšiu rýchlosť v odslní a krátke a teplejšie letá na južnej pologuli v čase príslnia aj rôzne dĺžky trvania polárného dňa na južnom (179 dní) a severnom póle (186 dní).
V dôsledku rotácie Zeme nastáva striedanie dňa a noci vplyvom prerušovaného prílevu slnečného svetla a tepla, a tým aj denný rytmus procesov v krajine (denné ochladzovanie a otepľovanie povrchu Zeme, denný biorytmus a pod.). Zem rotuje od západu na východ, čo sa nám javí ako denný pohyb Slnka od východu na západ. Čas otočenia Zeme o 360° trvá 23 hodín 56 minút 4 sekundy a označuje sa ako hviezdny deň. Čas na Zemi sa riadi podľa slnečného dňa. Slnečný deň je čas, za ktorý sa dostane Slnko dvakrát po sebe do najvyššej polohy na oblohe. Z praktických príčin sa slnečný deň začína o polnoci. Rozdiel medzi hviezdnym a slnečným dňom je 3 minúty 54 sekúnd. Počas slnečného dňa sa Zem akoby pravidelne otáča okolo svojej osi pri konštantnej uhlovej rýchlosti 15° za hodinu. emeguľa bola rozdelená poludníkmi za 24 časových pásem so šírkou 15°. V každom z nich platí rovnaký čas, ktorý sa stotožnil s miestnym časom stredného poludníka. U nás sa používa stredoeurópsky čas zhodný so stredným poludníkom 15° východnej geografickej dľžky.V lete sa používa tzv. sezónny čas, ktorý je u nás totožný s východoeurópskym časom.
Zem je telesom s druhou najväčšou sopečnou aktivitou v Slnečnej sústave. (Na prvom mieste je jednoznačne Jupiterov mesiac Ió, nejakú sopečnú aktivitu v súčasnosti prejavuje zrejme aj Venuša a Neptúnov mesiac Tritón). Zem má magnetické pole, ktoré chráni živé organizmy pred niektorými druhmi žiarení z vesmíru s nežiadúcimi účinkami na živú hmotu. Atmosféra Zeme je do značnej miery ovplyvnená biosférou (živými organizmami) a je zložená z dusíka (78 %), kyslíka (21 %), argónu (necelé 1 %) a zbytok tvorí premenlivé množstvo vodných pár, oxid uhličitý a ďalšie plyny. Atmosféra je vysoká asi 500km a tvorí ju niekoľko vrstiev siahajúcich od zemskécho povrchu až do vesmíru.Všetko počasie na Zemi sa odohráva v najnižšej vrstve blízko zemského povrchu.Väčšinu vyššej atmosféry tvorí riedka zmes pokojných,neaktívnych plynov.
TROPOSFÉRA:(do 10km)-obsahuje 80% všetkých plynov v atmosfére,odohráva sa tu všetko počasie.Teplota v tejto vrstve klesá spolu s výškou.
STRATOSFÉRA:(do 50km):táto vrstva obsahuje 19%všetkých atmosférických plynov.Teplota je vyššia,pretože sa tu nachádza ozónová vrstva.Vtejto vrstve lietajú lietadlá.
MEZOSFÉRA:(do 80km):v tejto vrstve nie je nijaký ozón ani mraky,takže teplota je nízka.Horia tu meteory.
TERMOSFÉRA:(do 500km): teplota je tu veľmi vysoká pre plyn nazývaný atomárn y kyslík,ktorý pomáha absorbovať niektoré slnečné lúče.V tejto vrstve lietajú raketoplány.
EXOSFÉRA:(nad 500km):veľmi riedka,siahajúsa až do kozmu neobsahujúca už takmer žiadne plyny.Vo výške 20-30 km sa vyskytuje zvýšená koncentrácia ozónu. Táto ozónová vrstva nás chráni pred nebezpečným ultrafialovým žiarením.
Ozón vzniká keď sa molekuly kyslíka zlučujú po troch. Je to jedovatý plyn, ktorý však tvorí v hornej atmosfére vrstu, ktorá nás chráni. Pohlcuje väčšinu ultrafialového žiarenia zo Slnka a bráni aby sa dostalo až na Zem. Ozónovú vrstvu ohrozuje človek plynmi-Freónmi. Tie unikajú z niektorých chladničiek a sprejov a reagujú v stratosfére pri ožiarení slnečným žíarením. Produkty tejto reakcie rozbíjajú molekuly ozónu. Tým sa stenšuje ozónová vrstva a viac ultrfialových lúčov sa dostáva na povrch Zeme. Pod atmosférou je planetárny povrch, ktorý nazývame kôra. Je rozdelená na niekoľko obrovských plôch nazývaných kontinetálne dosky, ktoré sú tlačené na seba jedna proti druhej a vytvárajú tak pohoria a kaňony. Dve tretiny zemského povrchu tvorí voda.
V nej sa asi pred 3500 miliónmi rokov pravdebodobne zrodili prvé formy zemského životra. Vedci skúmajú povrchy iných planét a mesiacov, aby našli stopy vody. To by znamenalo, že môžu alebo mohli byť domov primitívneho života. Hrúbka zemskej kôry sa kolíše od 6 az po 40 km, najslabšia je pod dnami oceánov a najsilnešia pod pevninami. Spolu s najvrchnejšou časťou zemského plášťa tvorí vonkajší pevný obal Zeme-litosféru, ktorá je rozdelená, rozlámaná na obrovské bloky nazývané zemské dosky. Vrchný plášť sa svojím zložením odlišuje od zemskej kôry. Vonkajšiu vrstvu tvorí pevná litosféra, ktorá siaha do hĺbky asi 100km. Pod ňou sa nachádza tzv.astenosféra-žeravá vrstva polotekutej roztavenej horniny-magmy. V hĺbke asi 200km prechádza vrchný plášť do spodného plášťa alebo mezosféry, siahajúcej až do hĺbky 2900km. Teplota tejto vrstvynarastá od 2250°C pri vonkajšom okraji až na 4500°C v blízkosti zemského jadra.
Vonkajšie jadro je pravdepodobne tekuté,zložené zo zliatinyželeza a niklu. Siaha di hĺbky asi 5150km.Vnútorné jadro rovnako ako vonkajšie pravdepodobne tvoria kovy, vplyvom extrémneho tlaku však zostáva aj pri teplote 7000°C v pevnom stave. Na povrchu Zeme sa vyskytuje len málo meteorických kráterov a to zrejme najmä preto, že v období tvorby kráterov a aj po ňom bola Zem veľmi aktívnym telesom. Takže takmer všetky krátery boli vymazané účinkom horotvorných, vulkanických, tektonických a erozívnych činiteľov. Najvyššou oblasťou na Zemi je Tibetská náhorná plošina a priliehajúce pohorie - Himaláje s najvyšším vrchom Mount Everestom, ktorý sa vypína do výšky 8 848 metrov nad morskú hladinu. Na póloch planéty sa nachádzajú polárne čiapky, ktoré menia svoju veľkosť v závislosti na ročných obdobiach. Na severe sa jedná o trvalo zamrznutú morskú hladinu, na juhu sa zase nachádza pevnina - Antarktída, ktorá je takmer celá (98 %) trvalo pokrytá ľadom a snehom.
Okolo Zeme obieha jeden mesiac, ktorý jednoducho voláme Mesiac (na rozdiel od mesiacov iných planét, ktoré majú vlastné mená). Je to náš najbližší kozmický sused, obieha v priemernej vzdialenosti 384 400 km od Zeme, má priemer 3 476 km. Mesiac je jediné nebeské teleso, na ktorom dosiaľ stál človek. Náš Mesiac je šiestym najväčším mesiacom v slnečnej sústave. Mesiac je druhým najjasnejším telesom na oblohe. Všetko jeho svetlo je odrazené a pochádza hlavne od Slnka. Malú časť mesačného svitu by sme mohli nazvať zemský svit.Je to vidieť vtedy, keď má Mesiac tvar úzkeho kosáčika a jeho temná časť je slabo osvetlená. Nazýva sa to popolavý svit. Spôsobuje to slnečné svetlo odrazené od Zeme k Mesiacu a ten ho zase odráža späť na Zem. Zemi s Mesiacom sa niekedy hovorí dvojplanéta. Zem má iba 81-krát väčšiu hmotnosť a štyri krát väčší priemer ako Mesiac. Pri pozorovaní zo Zeme prechádza Mesiac postupne všetkými fázami, ktoré sú určené tým, akú veľkú časť osvetlenéhopovrchu Mesiaca vidíme. Tieto fázy, ktoré zodpovedajú lunárnemu dňu zavŕšia jeden úplný cyklus za 29 dní 12 hodín a 44 minút. Tento cyklus pozorovaný zo Zeme sa nazýva synodický mesiac. Doba rotácie Mesiaca je 27 dní 7 hodín a 43 minút a za tento istý čas sa Mesiac otočí okolo svojej osi. Takáto rotácia sa nazýva viazaná. To spôsobuje, že vidíme stále tú istú stranu. Pretože v pohybe Mesiaca dochádza k malým nepravidelnostiam, pozorujeme v skutočnosti zo Zeme o malý kúsok viac ako presnú polovicu. Tieti malé odchýlky v rotácii nazývame libračný pohyb.
Mesiac vznikol zhruba v rovnakom čase ako Zem – pred 4,6 miliardami rokov a jeho zloženie je v podstate rovnaké. Podľa jednej teórie sa Mesiac oddelil od Zeme buď ako jediný kus alebo vznikol z úlomkov, ktoré sa uvolnili pri zrážke s asteroidom a neskôr sa spojili a vytvorili mesačnú hmotu. Podľa inej teórie bol Mesiac kedysi samostatnou planétou, ktorú Zem ulovila svojou gravitačnou silou. Podľa tretieho názoru vznikol Mesiac a Zem rovnakým spôsobom na rovnakom mieste a v rovnakom čase, ale pretože je Zem 81 – krát hmotnejšia, ocitol sa Mesiac okamžite pod vplyvom jej gravitácie. Na Mesačnom povrchu sa vyskytujú pohoria aj je rozrytý tisíckami impaktných kráterov po dopade meteoritov. Pozorujeme na ňom tiež veľké otvorené plochy nazývané moria. Moria sa vyskytujú takmer výlučne na privrátenej strane a pokrývajú asi 15 percent povrchu. Kedysi to boli pravdepodobne roztavené horniny vylievajúce sa z Mesačného vnútra. Veľký podiel na tom, že väčšina morí sa nachádza na privrátenej strane má pravdepodobne gravitačné pôsobenie Zeme. Na rozdiel od Zeme Mesiac nemá magnetické pole, aj keď horniny v mesačnej pôde sú slabo zmagnetizované. Vzhľadom k nízkej hustote a hmotnosti nemal Mesiac asi nikdy atmosféru. Posádka Apolla 17 ale zistila malé množstvo vodíka a hélia a nepatrné stopy argónu a neónu unikajúce z mesačného povrchu. Mesačné vnútro je aktívne, na povrchu niekedy dochádza k zemetraseniam.
Prvý človek, ktorý pozoroval povrch Mesiaca ďalekohľadom, bol taliansky astronóm Galileo Galilei. Lety prvých kozmických sond potvrdili pozemské pozorovania a v roku 1959 sovietska Luna 3 odfotografovala odvrátenú stranu Mesiaca. Dôležitým krokom v mapovaní Mesiaca bol americký projekt Lunar Orbiter. V rokoch 1967-1968 urobilo celkom päť staníc podrobné fotografie s vysokým rozlíšením. Bolo zobrazené 99 percent povrchu privrátené strany a 80 percent odvrátenej strany. Od roku 1966 do 1968 na povrchu Mesiaca úspešne pristálo päť amerických sond typu Surveyor. V roku 1968 začali Spojené štáty program Apollo, sériu kozmických letov. Roku 1969 pristalo na povrchu Mesiaca Apollo 11 s ľudskou posádkou. Do roku 1972 nasledovalo ďalších šesť misií. Program Apollo umožnil dokončiť podrobné mapovanie Mesiaca A poskytol bohatstvo informácií o jeho zložení a geologickej histórii.
