Trenie v praxi

Janka sa zobudí na ostrý zvuk budíka vychádzajúci z mobilného telefónu. Načiahne sa rukou za seba, prehmatá poličku, kde by mal telefón ležať, lenže ho akosi nevie nájsť. "Zase sa odvibroval až na podlahu?“, položí si rečnícku otázku a pozrie sa k posteli, kde si spokojne leží jej elektronický spoločník. Janka mu ale pomyselne nevynadá, pretože vie, že pád mobilu z poličky zapríčinilo nedostatočné trenie a prudký pohyb pod vplyvom nastavených vibrácii. Večer pred spaním, hneď potom ako si zapla budenie budíkom, položila mobil s hladkým povrchom na ešte hladšiu poličku nie celou svojou plochou, ale len bočnou hranou, čo zapríčinilo nekontrolovateľný pohyb pri vibrovaní mobilu. Hneď si spomenula na poslednú hodinu fyziky, na ktorej im profesor zadal nenáročnú úlohu: pozorovať ako sa prejavuje trenie v každodennom bežnom živote nás všetkých.

Naučila sa, že trecia sila spomaľuje pohyb po povrchu a závisí od látky, z ktorej sú telesá vyrobené a od styčných plôch. S dobrým pocitom na duši, opakujúc si naposledy preberané učivo, vstala z postele, vykročila a ...Bum! Už sedela na zemi, len vďaka vyleštenej plávajúcej podlahe a hladkým ponožkám, ktoré mala na nohách. Nedostatočné trenie znova zapríčinilo pád, tentokrát však trochu bolestivý.

Zasmiala sa nad svojou nedbanlivosťou. Vedela, že pokiaľ si nezaobstará protišmykové ponožky, musí sa po izbe pohybovať pomaly a drobčiť, aby znova nespadla. Následne absolvovala raňajšiu hygienu, obliekla sa, najedla a umývajúc tanier pod tečúcim prúdom vody sa jej vyšmykol z rúk, spadol do drezu a odštrbilo sa z neho. "Mama bude hromžiť.“, otrávene skonštatovala a akoby sa nič nestalo, suchou utierkou ho uchopila, utrela a odložila medzi ostatné. Keď napokon nasadila obojok, pripevnila vôdzku svojmu malému mopslíkovi a poriadne sa naobliekala ako cibuľa, vydali sa na každodennú raňajšiu prechádzku do parku. Vonku bola treskúca zima a všade navôkol sneh a zamrznuté mláky, po ktorých sa deti s radosťou šmýkali a šantili.

Prišla k prechodu pre chodcov, odkiaľ ich už len malý kúsok delil od parku. Na druhej strane sa na zľadovatenom chodníku šmýkal malý osamelý chlapček, ktorý zrazu spadol. Nepodarilo sa mu vstať, pretože trenie bolo zase takmer nulové. Čakajúc na semafor pre chodcov, ktorý by im zelenou povolil vstup na vozovku, sa jej malý mopslík- veľký záchranca vytrhol a rozutekal sa za bezradným chlapcom na druhej strane. Premávka bola hustá a Jana sa o svoje malé utekajúce šťastie bála, ale vyzeralo to nádejne. Trištvrtinu cesty mal už za sebou. Jej vnútro sa upokojovalo a metaforický kameň jej už-už chcel spadnúť zo srdca, lenže jej zrak upriamený na situáciu v prúde cesty, kde bežal, zachytil prudko brzdiace auto s vodičom, ktorý si asi neskoro všimol malého bežiaceho psíka. Cesta ešte nebola posypaná soľou, ktorá by ľad rozpustila, a tak sa brzdiace auto začalo šmýkať a Janinho psíka zrazilo.

V šoku sledovala, ako auto pomaly pri krajnici zastavovalo a vodič utekal k mláčke krvi, ktorá nepatrila nikomu inému ako jej drobcovi. Na semafore naskočila zelená a Jana sa pre istotu pomaly vydala za šoférom toho vozidla skláňajúcemu sa nad nehybným telíčkom krvavého mopslíka. So slzami v očiach, zraneným drobcom v náručí, sediac vo veľkom terénnom aute skoro vraha sa viezli k veterinárovi. Ihneď ho vzali do ambulancie a operovali. Našťastie neutrpel žiadne závažné zranenia. Šofér celú situáciu finančne vyriešil a zobral ich i domov. V šťastnom nešťastí spiaceho drobca pohodlne uložila a mohla sa konečne vybrať do školy. Pochopiteľne, na vyučovanie meškala a profesorka, s ktorou mala Jankina trieda práve hodinu, jej skutočnú historku neuverila. Tešila sa však na nasledujúcu hodinu fyziky, na ktorej mohla vyrozprávať svoj čerstvý zážitok, ktorým demonštrovala, aké je trenie potrebné.