Prehľad dlhodobých účinkov.

Radioaktívne zamorenie:

Hlavným dlhodobým účinkom je vznik veľkých objemov radioaktívneho materálu s dlhodobou aktivitou-polčasy rozpadu siahajú od dní po tisícročia.Hlavním zdrojom týchto produktou sú zbytky po štepných reakciách.

Keď sa atómy štiepia môžu sa deliť asi 40 rôznymi, čo vytvára kombináciu zhruba 80 rôznych izotopov. Tieto izotopy sa výrazne líšia svojou vo svojej stabilite, niektoré sú stabilné, zatiaľčo iné podliehajú rádioaktívnemu rozpadu s polčasmi zlomkou sekundy. Rozkladajúce sa izotopy samy môžu vytváraťstabilné alebo nestabilné dcérske izotopy. Výsledná zmes sa ďalej komplikuje, v štepných produktoch bolo identifikovaných 300 izotopov 36 prvkov.

Krátko žijúce izotopy rýchlo uvoľnujú svojú rozopadovú energiu, vytvárajú silné radiačné polia, ktoré rýchlo slabnú. Dlho žijúce izotopy uvoľňujú energiu po dlhšiu dobu, vydávajú žiarenie, ktoré je oveľa menej intenzívne, ale trvalejšie. Štepné produkty tak majú zpočiatku veľmi vysokú úroveň radiácie, ktorá rýchlo slabne, ale keď klesne intenzita žiarenia poklesne aj rýchlosť jej slabnutia.

Tieto radioaktívne produkty sú najnebezečnejšie, keď sa ukladajú na zem ako spad.Rýchlosťusadzovania spadu veľmi silno závisí na výške, v ktorej k výbuchu došlo a v menšej miere tiež na sile výbuchu..

Tak ako vonkajšie vystavenie prenikavému žiareniu,tak aj vnútorné ožiarenie –požitie rádioaktívneho materiálu-predstavuje vážne zdravotné rizika.

Ako funguje jadrová zbraň?

Štiepenie je proces, pri ktorom sa atóm delí, a je podstatou atómových bômb. Termonukleárna reakcia je opačná - pri nej dochádza k zlučovaniu atómov, ktoré vytvoria nový väčší atóm. Uvoľňuje sa ešte väčšie množstvo energie ako pri štiepení- preto majú termonukleárne (vodíkové) bomby takú ničivú silu. Termonukleárna reakcia je asi aj zdrojom energie Slnka. Väčšina súčasných jadrových zbraní využíva obidva postupy.

Bomby založené na štiepnej reakcii musia obsahovať jednú z dvoch prísad - urán alebo plutňonium. Bomba zhodená 6. augusta 1945 na Hirošimu využívala urán, kým Nagasaki bolo 9. augusta 1945 zničené pluóniovou bombou. Urán i plutónium sú štiepne materiálny s jadrami, ktoré sa dajú rozbíjať elementárnymi časticami zvanými neutróny.

Pri každom štiepení jadra sa uvoľnia najmenej dva neutróny. Z malého množstva štiepneho materálu tieto častice neškodne vylietajú do vzduchu. Ale ak je kus plutónia či uránu dosť veľký (asi ako grapefruit) a dosiahne takzvanú kritickú hmotu, neutróny sa budú skôr, ako uniknú do ovzdušia, zrážať s ďalšími jadrami. výsledkom budú dve nové štiepenia, pri kotrých sa uvoľnia štyri nové neutróny a tie spôsobia štyri ďalšie štiepenia, z ktorých sa uvoľní osem neutrónov, atď.
Každý z týchto krokov trvá jednu stomilióntinu sekundy. Za čas kratší ako milióntina sekundy sa táto reťazová reakcia zopakuje toľkokrát, až dôjde k výbušnému uvoľneniu energie.

Energia sa uvoľňuje preto, že ľahké atómy, vzniknuté štiepením, majú menšiu hmotnosť ako pôvodný ťažký atóm. Hmota sa neničí, len sa jej časť premieňa na energiu, ktorá sa pohybuje rýchlosťou svetla. Tým sa spustí reťazová reakcia, ktorá sa skončí, len čo sa pôvodná hmota spotrebuje - alebo sa štiepna látka uvoľneným teplom odparí, vybuchne a neutróny v nej už nemôžu ďalej vyvolávať štiepnu reakciu.

Približne polovica energie sa vyvije pri výbuchu - bomba zodpovedajúca 20 000 tonám TNT dokáže zničiť budovy až do osemstometrovej vzdialenosti od výbuchu. Viac ako tretina energie má formu tepelného žiarenia, ktoré je také intenzívne, že zapíli všetko horľavé v okruhu 6,5 kilometrov. Zvyšok sa uvoľní v podobe radiácie - žiarenia gama, neutrónového a rentgenového. Po jadrovej ešxplózii na zem dopadnú milióny rádioktívnych čiastočiek, nazývaných spad.