Od roku 1909 sa ako vlákno používa volfrámový drôtik.
Svietiace diódy – nazývajú sa aj neónové svetlá. Dajú sa tvarovať do rôznych tvarov a technologickým postupom dokážeme vytvoriť rôzne farby osvetlenia. Princíp ich svietenia spočíva v jave nazývanom elektrický výboj v plynoch. Aj napriek tomu, že plyny sú zvyčajne nevodivé. Záblesk červenooranžového svetla emitovaného plynom si vedci prvý raz všimli na prelome 19. a 20. storočia, keď skúmali elektrický výboj vo vzácnom plyne neóne pri nízkych tlakoch. Princíp spočíva v zrážaní sa elektrónov letiacich veľkou rýchlosťou uzavretou trubicou s atómmi neónu. Elektróny tak nadobúdajú nadbytočnú energiu, ktorú potom uvoľňujú vo forme elektromagnetického žiarenia. Jeho frekvencia leží v oblasti viditeľného svetla a my ju vnímame ako jasné červenooranžové svetlo. S podobným javom sa stretávame aj pri iných plynoch uzavretých v trubiciach. Uvidíme však iné farby z dôvodu odlišnej frekvencie elektromagnetického žiarenia, ktoré sa pri reakcii vyžaruje.
Laser – špeciálny zdroj svetla, ktorý vyžaruje veľmi úzky, takmer nerozbiehavý zväzok lúčov jedinej vlnovej dĺžky. Na rozdiel od žiarovky svetelné vlny nevychádzajú z neho náhodne a chaoticky, ale usporiadane: naraz a jedným smerom. Dôsledkom toho je vysoká koncentrácia vyžarovanej energie, takže úzkym laserovým lúčom možno obrábať kovy, vypaľovať do skla ozdobné vzory, alebo použiť ho v chirurgii namiesto skalpela. Laserovým lúčom je možné preniesť za sekundu niekoľko milión krát viac informácií ako elektromagnetickými vlnami.
Umelé svetlo má aj nepriaznivé účinky na životné prostredie. Medzi najdôležitejšie patria vplyvy na ľudský zrak, ovplyvňovanie fotosyntézy rastlín. Napríklad pri častých zmenách sfarbenia, alebo pri blikaní žiaroviek, či svetelných diód dochádza k poruchám zraku, keďže je sietnica oka ostreľovaná často meniacimi sa vlnami svetla. Čo sa týka fotosyntézy rastlín, tá je ovplyvnená nočným osvetlením, alebo aj zámerne, ak sa požaduje napríklad umelé zvýšenie úrodnosti rastlín. Dej fotosyntézy tak prebieha v rastlinách skoro nepretržite, čo vytvára na bunky veľkú záťaž. Dôsledkom môže byť práve opačný efekt a to malá úrodnosť resp. odumieranie „unavených“ rastlín.