RÁDIOAKTIVITA

Rádioaktivita je jav vyskytujúci sa aj v prírode. Určité prvky sú prirodzene nestabilné, pričom spontánne uvoľňujú rôzne formy energie. Toto spontánne uvoľňovanie energiou nabitých častíc sa nazýva rádioaktivita.

Prirodzená rádioaktivita

Určité množstvo prirodzenej rádioaktivity pôsobí všade okolo nás. Všetky živé organizmy, vrátane nás ľudí, sú čiastočne rádioaktívne, pretože i taký prvok, ktorý je základom všetkých organických molekúl - uhlík – existuje aj v rádioaktívnej forme.

Takmer všetky predmety vyskytujúce sa na Zemi sú čiastočne rádioaktívne, vyplýva to z ich zloženia. Od minerálov a hornín cez pôdu až po vodu.

Samozrejme aj táto prirodzená rádioaktivita je škodlivá. Tomuto žiareniu sa hovorí „pozadie“ a jeho intenzita závisí na konkrétnom mieste, pritom ale priemerná ročná dávka zostáva nemenná. Najväčší podiel na tomto žiarení má plyn radón, ktorý vzniká predovšetkým pri rozpade rádioaktívnych látok a sprevádza napríklad ložiská uránovej rudy, ako je tomu u nás na východe na Jahodnej.

Umelá rádioaktivita

Toto umelé žiarenie vzniká pôsobením človeka. Jeho zdrojom sú rádioaktívne látky používané v lekárstve, spád z nadzemných pokusov jadrových zbraní, ktoré boli až do roku 1963, kedy vstúpila do platnosti Dohoda o čiastočnom zastavení pokusov, veľmi bežné, zariadenia jadrového priemyslu a jadrový odpad. Aj keď umelá rádioaktivita má len relatívne malý podiel na celkovom množstve rádioaktivity okolo nás, môže mať omnoho silnejší účinok, než by sa dalo predpokladať. Niektoré z rádioaktívnych látok vyrábaných človekom (napríklad plutónium, resp. všetky prvky nachádzajúce sa v periodickej sústave prvkov za uránom, nazývané transurány) sa v prírode nevyskytujú. Iné sa síce vyskytujú, ak však preniknú do okolia ako výsledok ľudského pôsobenia, môžu mať iné fyzikálne či chemické vlastnosti, než aké majú v prírode. To môže zároveň prispieť k ich rozšíreniu v prírode, či k ich akumulácii v potravovom reťazci.

Navyše v okolí zaradenia emitujúceho žiarenie býva často vyššia úroveň rádioaktívneho žiarenia, než aký je celoštátny ročný priemer.

A to už nehovoríme o jadrových katastrofách, akými boli postihnuté mestá Hirošima, Nagasaki a Černobyľ, kde nie je namieste hovoriť o akomsi prirodzenom pozadí rádioaktivity.

Zo všeobecných výpočtov a porovnávania prirodzenej a umelej rádioaktivity nie je možné s určitosťou odvodzovať mieru rizika oboch žiarení. Okrem toho nebolo nikdy dokázané, že existujú dávky radiácie, ktoré nie sú nebezpečné.

Každé ďalšie zvýšenie stupňa ožiarenia znamená ďalšie a zbytočné zvýšenie zdravotného rizika.