Žiarovka je druh zariadenia na premenu elektrickej energie na svetlo.

Vynašiel ju Thomas Alva Edison v roku 1879. Funguje na princípe zahrievania tenkého vodiča elektrickým prúdom, ktorý ním preteká. Pri vysokej teplote vlákno žiarovky žiari ako absolútne čierne teleso v infračervenom a ultrafialovom a viditeľnom spektre. Sklenená banka žiarovky je však pre ultrafialové žiarenie nepriepustná.

Pôvodné Edisonove žiarovky mali uhlíkové vlákno, dnes sa zvyčajne využíva volfrám, ktorý lepšie odoláva vysokým teplotám. Aby vlákno nezhorelo, je umiestnené v sklenenej banke, z ktorej je vyčerpaný vzduch. Podtlak by ale spôsobil nebezpečnú implóziu pri náhodnom rozbití banky, preto býva vákuum nahradené inertným plynom pod nízkym tlakom. Žiarovky sa plnia aj halogenovými plynmi (pozri halogénová žiarovka).

Zo žiarovky sa neskôr vyvinula elektrónka, ktorá bola základom elektronických prístrojov až do vynálezu tranzistora.

No na mnohých miestach boli žiarovky nahradené z dôvodu dlhšej životnosti a lepšej energetickej účinnosti výbojkami alebo žiarivkami. V poslednom období sa začínajú používať aj LED diódy.