referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Terézia
Utorok, 15. októbra 2019
Galileo Galilei a Sir Isaac Newton
Dátum pridania: 06.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jajkafr
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 052
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 3
Priemerná známka: 2.99 Rýchle čítanie: 5m 0s
Pomalé čítanie: 7m 30s
 

Galileo Galilei (1564- 1642) bol jedným z veľkých vedcov svojej doby. Na pozorovanie oblohy si zostrojil vlastný ďalekohľad.
Taliansky učenec Galileo sa dozvedel o objave ďalekohľadu a v r. 1610 si ho aj sám skonštruoval. So svojím ďalekohľadom Galileo objavil oveľa väčší vesmír, ako si kto vedel predstaviť. Uvidel ním „desaťkrát viac hviezd“. Objavil štyri mesiace Jupitera. Keď zacielil svoj ďalekohľad na náš mesiac, uvidel, že má drsný povrch posiaty krátermi. Súčasťou jedného z ďalekohľadov, ktorý umožnil Galileimu nakresliť fázy Mesiaca Zeme, meniace sa podľa toho, aká časť jeho povrchu osvetlená Slnkom je viditeľná pri obehu Mesiaca okolo Zeme, tvorila nepatrná šošovka, ktorá je dnes vsadená do lôžka zo slonoviny. Ukázalo sa, že Mesiac je zjazvený krátermi a po jeho povrchu sa rozkladajú pláne podobné moriam, takže pripomína „nedokonalú“ Zem. Galilei tiež zistil, že škvrny na okraji odvrátenej strany Mesiaca, sú tiene vrhané horskými štítmi.

Ako začal Galilei zo svojimi výskumami?
Galileiho výskumy mali svoj pôvod v príhode, ktorú zažil ako študent medicíny na univerzite v Pize. Pozoroval lampu, ktorá sa hojdala pod stropom kostola, a všimol si, akoby kývavé pohyby trvali vždy jednu dobu, a to aj napriek tomu, že sa dĺžka výkyvu skracuje. O sedem rokov neskôr, keď ako matematik prednášajúci na univerzite, dokázal, že kyvadlo na dokončenie kyvu skutočne vždy potrebuje rovnakú dobu, bez ohľadu na to, aká dlhá alebo krátka je jeho dráha. Doba sa zmení iba vtedy, ak sa zmení dĺžka kyvadla.
A naviac, v priamom rozpore s Aristotelovým „zákonom“ zdravého rozumu, podľa ktorého väčšie predmety padajú rýchlejšie, Galilei zistil, že rozdiely v hmotnosti kyvadla nemajú na dobu kyvu vplyv. Ešte neskôr prišiel pri experimentoch s kotúľaním guličiek dolu po šikmej ploche na zistenie, že padajúce telesa zrýchľujú rovnako. Ich hmotnosť na to opäť nemá žiaden vplyv.
Galileo svoje názory publikoval vo forme „Dialógu“, ktorý prinášal argumenty pre a proti postavení Zeme a slnka ako stredu nášho planetárneho systému. Táto lesť ho však pred nenávisťou cirkvi neuchránila. Galileiho predvolali pred inkviziu do Ríma, aby sa „prísažne vzdal svojho heretického“ názoru, že sa Zem pohybuje, „a tento náhľad preklial“. Tvárou v tvár mučeniu Galileo odvolal.

Galilei a šikmá veža v Pize.
Obľúbená historka rozpráva, ako Galilei predvádzal, že predmety rôznej hmotnosti padajú rovnakou rýchlosťou. Z vrcholu šikmej veže v Pize pustil zároveň dva kamene rôznej veľkosti a sledoval, ako obe dopadli na zem súčastne. Neexistuje však žiaden záznam, že sa tento pokus naozaj vykonal. A aj v prípade, že tomu tak bolo, výsledky by bolo obtiažne pozorovať a presne ich vyhodnotiť.
Vo vzduchoprázdne predmety majú skutočne tendenciu padať rovnakou rýchlosťou. Vo vzduchu sa však do rýchlosti ich pádu premietajú zložité vzťahy medzi ich hustotou a rozmermi. I v prípade rovnakého materiálu padajú malé predmety pomalšie než veľké, pretože majú v pomere ku svojej váhe relatívne väčší povrch. Myš dokáže prežiť pád, ktorým by sa kôň roztrieštil. Pre vedecké skúmania boli spoľahlivejšími nástrojmi kyvadla a naklonené roviny.
Kto učinil ďalší krok?

Ďalekohľad odhalil nový vesmír, avšak zároveň s tím, že vyriešil niektoré problémy, vyvolal mnoho nových otázok. Tou najväčšou z nich bola: prečo sa Zem, ďalšie planéty a ich mesiace pohybujú tak ako sa pohybujú? Súčasťou Galileiho odkazu bolo také utvárane nového myslenia, z ktorého sa zrodila odpoveď. Jeho ďalekohľad a nasledujúce zdokonalené modely ukazovali, že nebesá sú svojim spôsobom podobné Zemi. Sú tu hmotné objekty, podriadené rovnakým zákonom. Toto odhalenie sa stalo základom veľkej revolúcie v astronómii, ktorá generáciu po Galileiho smrti vyvrcholila v diele Isaaca Newtona.
V roku 1665 analyzoval Newton vo svojom dome vo Woolsthorpe v hrabstve Lincolnshire povahu svetla. Zároveň sa intenzívne venoval matematickým štúdiám a okrem iného sa podieľal na vytvorení infinitezimálneho, t.j. integrálneho a deferenciálneho počtu. Ako prvý pochopil silu, ktorá ovláda pohyby nebeských telies – i keď mu trvalo ešte ďalších 22 rokov, než vlastné objavy publikoval vo svojich Matematických princípoch (Principia Mathematika)
V tomto diele bola po prvý raz popísaná gravitačná sila. Predmety sa navzájom priťahujú silou, ktorá je priamo úmerná ich hmote. Táto sila klesá v opačnom pomere zo štvorcom vzdialenosti medzi nimi. Inými slovami, ak sa vzdialenosť zdvojnásobí, gravitácia klesne na štvrtinu. Za Newtnovou matematikou sa skrýva až jednoduché odhalenie, ku ktorému vedec dospel, keď na záhrade pozoroval, ako jablko padá na zem, priťahované silou gravitácie. Táto príhoda je natoľko známa, že dnes znie ako vymyslená. A predsa je pravdivá – i keď spomínané jablko nespadlo vedcovi na hlavu. Ako tvrdí obľúbená verzia. Jablká a mesiace, oblaky a planéty – všetko riadi tiažová sila. Gravitačný zákon je všeobecne platný a dá sa popísať matematickým jazykom. V tom spočíva pravá podstata Galileiho dedictva.

Sir Isaac Newton bol prvý človek, ktorý dokázal, že biele svetlo je zmesou farieb. V r. 1665 až 1666 vykonával pokusy v zatemnenej miestnosti. Do cesty lúča svetla vychádzajúceho z malej dierky na povale postavil sklenený hranol. Ten rozložil svetlo na dúhové farby: červenú, oranžovú, žltú, zelenú, modrú, tmavomodrú (indigovú) a fialovú. Ak vložil farebným lúčom do cesty ďalší hranol, lúče sa opäť ohli do pôvodného smeru a farby sa zložili do pôvodného bieleho svetla.

 
Zdroje: Michael Wort Davison a kol.: Kdy, kde, proč a jak se to stalo, Brian Williams: Encyklopédia otázok a odpovedí
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.