Gravitačné pole Slnka

Hmotnosť Slnka je asi 2,0.1030 kg. Intenzita gravitačného poľa Slnka na jeho povrchu je 28-krát väčšia ako na povrchu Zeme.

V gravitačnom poli Slnka sa pohybujú planéty. Sú to telesá podobné našej Zemi. Merkúr, Venuša, Mars, Jupiter a Saturn sú viditeľné voľným okom, Urán, Neptún a Pluto sú viditeľné len ďalekohľadom. Planéty nemajú vlastné svetlo, len odrážajú slnečné svetlo.

Stredná vzdialenosť planéty od Slnka sa vyjadruje v astronomických jednotkách AU (skratka AU z angl. astronomical unit). Väčšou jednotkou je svetelný rok, čo znamená vzdialenosť, ktorú prejde svetlo za jeden rok. Základnou jednotkou vzdialenosti je parsec.

Okrem planét sa v slnečnej sústave nachádzajú aj planétky. Priemery planétok sú rôzne od niekoľkých metrov až do niekoľkých kilometrov. Najväčšia Ceres má priemer okolo 700 km.

Okolo väčšiny planét obiehajú prirodzené družice planét - mesiace. Najviac mesiacov majú Jupiter, Saturn a Urán. Merkúr a Venuša mesiace nemajú. Okolo Zeme obieha najbližší kozmický sused Mesiac. Obieha okolo Zeme v strednej vzdialenosti 384 400 km takmer po kruhovej dráhe. Na Mesiaci je gravitácia 6- krát menšia ako na Zemi. Pretože doba otočenia okolo osi a doba obehu okolo Zeme sú rovnaké, Mesiac je k Zemi obrátený stále tou istou polovicou. Odvrátená strana Mesiaca je známa od r. 1959, keď Mesiac obletela Luna 3. Človek vystúpil prvýkrát na povrch Mesiaca v roku 1969 v rámci amerického projektu Apollo.

Kométy sú telesá premenlivého vzhľadu. Obiehajú okolo Slnka po pretiahnutých eliptických dráhach. Základom kométy je jadro – teleso s priemerom niekoľko kilometrov, zložené z prachových či meteorických častíc, pospájaných ľadom rôznych zlúčenín, najmä vody. Keď sa kométa priblíži k Slnku, tieto látky sa odparujú a vytvoria okolo jadra plynný obal – hlavu kométy, ktorej priemer meria niekoľko desiatok až stovák tisíc kilometrov. Vplyvom slnečného žiarenia plyny začnú svietiť a vietor vanúci od Slnka ich odnáša od kométy. Tak vzniká chvost kométy, ktorý je často dlhý až desiatky miliónov kilometrov. Kométy postupne rozpadajú a vznikajú meteorické roje.

Meteroidy sú všetky malé telesá od milimetrových zrniečok po stometrové telesá. Pri stretnutí so Zemou a vniknutí do atmosféry rýchlosťou až niekoľko desiatok km.s-1 sa rozžeravia a začnú sa vyparovať a spolu s molekulami vzduchu vytvoria niekoľko kilometrov dlhú svietiacu stopu – „padajúcu hviezdu“ – meteor. Pri dopade na Zem ich nazývame meteority.

Slnko má približne 109-krát väčší polomer ako Zem. Povrch Slnka má teplotu približne 6000K a jadro až 15.106K.Po obi dvoch stranách slnečného rovníka sa vyskytujú tmavé slnečné škvrny, ktoré môžu mať priemer až niekoľko desiatok tisíc kilometrov. Sú tmavé, pretože ich teplota je o 2000K nižšia ako teplota okolitého povrchu. Rozsah a veľkosť slnečných škvŕn sa mení. Maximum ich výskytu sa opakuje každých 11 rokov.