Mikuláš Kopernik

Kopernik otvoril cestu klasickej vede a novej koncepcii sveta, ale nechcel sa rozísť ani so svojou dobou, ani s cirkvou.

ČLOVEK CIRKVI A RENESANCIE

Mikuláš Kopernik sa narodil v roku 1473 vo východnom Prusku, anektovanom Poľskom po druhej mierovej zmluve z Torune. Jeho otec bol stúpencom toho spojenia s Poľskom. Mladý Kopernik v bežnom živote viac používal nemčinu ako poľštinu, pričom v oblasti vedy si zvolil latinčinu.

Po predčasnej smrti svojho otca sa dostal pod ochranu svojho strýka, budúceho biskupa a brilantného cirkevného hodnostára. Univerzitné štúdiá absolvoval v Krakove, dynamickom humanistickom centre, kde sa zoznámil s Ptolemaiovým dielom Almageste, s matematikou a astronómiou. Od roku 1495 bol kanonikom, čím sa vyhol materiálnym ťažkostiam a mohol sa kedykoľvek vrátiť ku svetskému životu (nebol vysvätený za kňaza a z Warmie mohol ne dlhý čas odísť). Bol súčasníkom Leonarda da Vinci a Michelangela, patril univerzálnym duchom renesancie. Strávil dva dlhé pobyty v Itálii (1496 - 1503), ktorými získal solídne vzdelanie v oblasti práva, medicíny a najmä astronómie, čo mu umožnilo spolupracovať s Dom enicom Mariom Novarom v Bologni. Po návrate do Poľska bol lekárom, poradcom svojho strýka, diplomatom, geografom, dokonca finančným teoretikom (jeho Pojednanie o mene anticipovalo myšlienky Gresamovho zákona, podľa ktorého zlá mena odstraňuje dobrú) a najmä astronóm.

KOPERNIKOVA REVOLÚCIA

Popri ostatných funkciách robil Kopernik pozorovania oblohy z veže neďaleko Fromborku a vypracovával nové teórie. Vyzvali ho zreformovať juliánsky kalendár, ktorý sa odlišoval od bežného roka, a Kopernik sa do toho pustil s túžbou oživiť poriadok sveta v celej jeho harmónii a kráse. Pápežovi Pavlovi III. napísal, že práce jeho predchodcov sa podobajú na „tvora, ktorý zozbieral z mnohých miest ruky, nohy, hlavu a iné časti tela – jednotlivo veľmi krásne, ale pretože sú rozdielne, nehodia sa pre jedno telo – a spojil ich, no namiesto človeka vytvoril monštrum“.

V prvej knihe De revolutionibus orbium coelestium označil Slnko ako nehybné, kým ostatné planéty spolu so Zemou sa točili okolo neho v kruhovom pohybe. Po prvý raz astronómia opustila geocentrickú koncepciu opretú o Aristotelove a Ptolemaiove tvrdenia. Človek tak prestal byť centrom, okolo ktorého sa točil celý svet. Táto Kopernikova revolúcia sa hlboko vryla do filozofie, kozmológie i astronómie.

DVOJZNAČNÉ DIELO

Pre nás táto heliocentrická revolúcia začala éru novej koncepcie sveta, základ klasickej vedy. Kant považoval Kopernikovu revolúciu vo svojej filozofii za obrat v poznaní. Súčasníci si však túto revolúciu takmer nevšimli: stúpenci reformácie boli veľmi kritickí (Luther nazval vo svojich Rozhovoroch pri stole Kopernika astrologickým šarlatánom), ale cirkev knihu neodsúdila. De revoltionibus bola venovaná pápežovi Pavlovi III. a čítali ju na najlepších katolíckych univerzitách. Táto dvojznačnosť vyplynula aj z okolností vydania. Prvé vydanie vyšlo, keď bol Kopernik na smrteľnej posteli, a teda nemal sa čoho báť. Istý luterán Osiander pripojil po smrti astronóma do knihy príhovor, ktorým zoslabil dosah Kopernikových myšlienok. Heliocentrickú teóriu predstavil ako jednoduchú matematickú hypotézu, čo však neoklamalo pravého nasledovníka veľkého astronóma, ktorým bol Rheticus.

Kopernikove názory tiež neboli jednoznačné. Ako napovedá titul, bol zachovaný aristotelovský rozdiel medzi pozemským a lunárnym svetom. Príroda ešte nebola zjednotená fyzikálnymi zákonmi, Bohom a stvorením. V tomto prípade úsilie humanizmu ani nechcelo priniesť novoty, ale skôr návrat k obdivovanému staroveku, k obdobiu pytagorejcov.